Keď som mal desať rokov, prežil som celú zimu na vidieku. Behal som po lese, sliedil za vťákmi a poznával všakovaké zaujímavosti z ich života.

To bolo mojím najmilším zamestnaním a veľmi som sa nudil, keď mi niečo bránilo v prechádzkach.
Raz, keď udreli februárové mrazy a zdvihla sa silná metelica, otec ma dlho nepúšťal z domu. Čas sa strašne pomaly vliekol.
Konečne po niekoľkých dňoch, keď som sa ráno prebudil, uvidel som oblôčikom jasnú belasú oblohu. Hneď som sa vypýtal od otca, obliekol sa a vybehol.
Vonku bol mráz, ale bezvetrie.

Slnko jasne svietilo. Oči boleli od iskriaceho sa snehu.
Dostať sa do lesa nebolo mysliteľné. Tam boli naviate také záveje kyprého snehu, že pri každom kroku som sa zabáral až po pás.
Zamieril som si to teda dolu po zamrznutej rieke. Z nej vietor pozme-tal takmer všetok sneh, takže miestami bolo vidieť modrastý ľad.
Nikde ani vtáčika. Predo mnou sa ťahal dlhý belavý pás rieky. Napravo i nalavo stál mlčanlivo na jej strmých brehoch snehom zasypaný les. Ani len sýkorka v ňom nezašvito-rila.
Pomyslel som si: „Vtákom je určite zle po takej dlhej metelici.”
Onedlho som uvidel na snehu pred sebou čiernu škvrnu.
Ukázalo sa, že je to mŕtva vrana. Strhnutá vetrom, ležala hlavou v záveji, s roztiahnutými krídlami.Zdvihol som ju a zo všetkých strán poprezeral. Bola už stuhnutá. Na tele nikde ani stopy po rane alebo úraze.Pochopil som, že vranu zahubil mráz. Veľmi som ľutoval toho veľkého,silného vtáka, ktorý tu uprostred závejov zamrzol.

Utešoval som sa myšlienkou, že všetky vtáky v týchto dňoch nezahynuli. Určite sa mi ešte dnes podarí chytiť dákeho polomŕtveho vtáčika. Odnesiem ho domov, zahrejem, nakŕmim a budem ho opatrovať až do jari. Akoby na odpoved mojim myšlienkam neďaleko sa ozvalo tiché švitorenie.
Zdvihol som zrak. Predo mnou bola prieruba — v ľade vysekaná diera. Na jej okraji, úplne pri vode skákal vtáčik s bielou hrudou. Trepotal krátkym chvostíkom a spieval si tú najveselšiu pesničku.
„Aha, blázon!” pomyslel som si. „Ako sa môže radovať v takomto mraze?”
Vtáčik s bielou hrudou si ma vôbec nevšímal. Zažiadalo sa mi pozrieť sa naň zblízka. Ale sotva som spravil pár krokov k nemu, vták rýchlo skočil hlavou do prieruby. Na okamih som ešte videl, ako rýchlo mával krídlami, akoby letel vo vode. Potom zmizol pod ľadom.
Zostal som stáť s vyvalenými očami a s otvorenými ústami.
„Utopil sa!” preletela mi hlavou strašná myšlienka. Vrhol som sa k prierube. Plytká voda tu tiekla veľmi rýchlo. Utopenca nebolo nikde.
Slzy sa mi nahrnuli do očí.

Môj Vodnár

Pribehol som domov k otcovi s mŕtvou vranou a s podivuhodným rozprávaním o utopenom vtáčikovi s bielou hrudou. Otec mi prikázal, aby som vranu ihneď vyhodil, ale môjmu rozprávaniu sa dlho smial. Nechápal som, čo je na tom smiešne, a veľmi som sa na otca hneval.
— Ach, ty hlupáčik! — povedal otec. — Veď to bol vodnár. Vôbec sa neutopil, teraz opäť skáče dakde po ľade a teší sa, ako ťa prekabátil.
— To nie je pravda, — rozohnil som sa. — Zbláznil sa od hladu a utopil sa. Sám som videl, ako ho to stiahlo pod ľad. Je tam taký prudký tok…— Vieš čo? — prerušil ma otec. — Bež opäť na miesto, kde si ho videl. Podistým tam ešte bude. A ak tam nebude, znamená to, že neďaleko od prvej prieruby je druhá. Z tej druhej pravdepodobne vodnár vyskočil, keď sa pred tebou ponoril pod ľad.
Opäť som bežal k rieke. Môj otec mal vtáky rád a dobre ich rozoznal. Keď vraví, že vodnár skočil do vody, je hádam ešte nádej, že môj vtáčik s bielou hruďou žije. Pri prierube vodnáia nebolo. Ale ďalej na rieke som uvidel druhú dieru, podišiel som k nej a odrazu som spozoroval svojho utopenca na strmom brehu rieky. Bol živý a zdravý, behal po snehu a pospevoval si svoju tichú pesničku, podobnú zur-čaniu potôčika.
Bežal som k nemu. Zletel k prieru-be, zakolísal sa na tenkých nožičkách, akoby sa mi klaňal, a keď som sa priblížil, čľupol do vody ako žaba do kaluže.
Stál som nad prierubou a pozoroval, ako vesluje pod vodou krídlami ani plavec rukami. Potom bežal po dne, zachytávajúc sa zahnutými pazúrikmi všetkých jeho nerovností. Na jednom mieste sa dokonca na chvíľku zastavil a pred mojimi očami prevrátil zobákom kamienok a vytiahol spod neho vodného chrobáka.
O pol minúty však už vyskočil z druhej prieruby. Ťažko som veril vlastným očiam. Chcel som si ho prezrieť zblízka. Niekoľkokrát za sebou som ho donútil skočiť do vody.
Velmi ma udivilo, že sa pod vodou leskne ako strieborná rybka. Vtedy som ešte nevedel, že perie vodnára je pokryté tenkou vrstvou tuku. Keď sa vták ponorí do vody, vytvorí vzduch na jeho mastnom perí bublinky a leskne sa.
Napokon ho potápanie omrzelo.
Vzniesol sa do vzduchu, letel priamo nad riekou a o chvíľku sa mi stratil z očí.
Ubehli asi dva mesiace od môjho prvého stretnutia s vodnárom. Za ten čas som si ho veľmi obľúbil. Keď bolo pekné počasie, chodil som k rieke, aby som ho pozoroval. Vždy sa mu podarilo vyklznuť predo mnou šikovne do prieruby. A vždy pri tom vyzeral tak veselo, akoby sme sa spolu hrali na mačku a myš.
Celá dedina poznala toho môjho zábavného vtáčika. Roľníci mu vraveli vodný vrabec. Starenky však tvrdili, že to nie je vták, ale vlkolak, alebo sám vodník. Nechceli veriť, že vták môže zostať živý, keď sa vykúpe v prierube.
Koncom zimy opäť udreli mrazy, ešte silnejšie ako tie februárové. V týchto dňoch už môj vodnár nespieval. Teraz som ho musel vždy dlho hľadať, kým som ho našiel niekde pod ľadovým previsom brehu. Sedel tam celý našuchorený. Vyzeral smutne a nepokojne.
Keď som sa k nemu priblížil, ticho sa vzniesol a odlietal niekde ďaleko, vždy tým istým smerom.
Napokon prišiel deň, keď odtiaľ natrvalo odletel: prieruby zamrzli. Ľad bránil vodnárovi potápať sa do vody za vodným hmyzom.
Veľmi som sa bál o svojho malého priateľa s bielou hruďou. „Možno,” myslel som si, „že teraz leží niekde v snehu tak ako vrana, ktorú som našiel na rieke po metelici.” Doma mi otec povedal:
— Možno tvoj vodnár padol do pazúrov dákemu dravcovi. Ale najskôr iba odletel hľadať si na rieke iné miesto, kde voda nezamŕza ani cez najtuhšie mrazy.
Na budúci deň ráno opäť vykuklo slnko a ja som začal pátrať po vod-nárovi.
Prešiel som popri známych prieru-bách, vyškriabal som sa na strmý breh, vydal som sa-po prúde rieky.
Onedlho mi cestu prehradila malá riečka. Rýchlo tiekla z kopca a prudko padala z brehu, po ktorom som kráčal, do veľkej rieky.
Bol to skutočný vodopád. Voda sa rútila širokým prúdom zo strminy, dole sa penila a točila v búrlivom víre. Tu bolo na veľkej rieke široké nezamrznuté miesto.
Nikdy predtým som nevidel vodopád. S nadšením i úzkosťou som hľadel na divý prúd, hroziaci zmiesť so sebou každého, kto sa k nemu neopatrne priblíži.
Vtom som spozoroval dva vtáky, letiace rovno k vodopádu. Vpredu sa niesol, blýskajúc bielou hruďou, môj vodnár. Zozadu ho rýchlo doháňal veľký jastrab.
Nestačil som sa ani spamätať a už bláznivý vtáčik zmizol v dravom prúde vodopádu.
Jastrab sa pred padajúcou vodnou stenou prudko vzniesol hore, na okamih zostal akoby visieť vo vzduchu, potom sa obrátil a pomaly odletel. Korisť mu unikla.
Jastrab nevedel, ako sa to s vod-nárom skončilo. Ale ja som videl, ako strmhlav preletel cez stenu vodopádu, opísal neveľký polkruh, a akoby sa nič nestalo, sadol si na kameň pod strminou, z ktorej padala voda.
Šumenie vodopádu prehlušovalo jeho hlas. Ale podľa pohybov som poznal, že už zasa spieva svoju veselú pesničku.
Vracal som sa domov z prechádzky a od radosti som poskakoval. Teraz som bol presvedčený, že môjmu malému odvážnemu priateľovi nehrozia jastrabie pazúry, ani mráz, ani
hlad.
A zima už tiež nemohla vtáky dlho trýzniť, chýlila sa ku koncu. Deň bol teplý ako na jar. Slnko začalo pripekať. Bol už koniec marca. Už čoskoro musia mrazy ustúpiť.
S takýmito veselými myšlienkami som utekal domov. Pri známej prie-rube mi zrazu zišlo na um: hádam by som mal skúsiť, aká studená je voda, v ktorej sa vodnár kúpe. Dlho som nerozmýšľal, rozbehol som sa k prie-rube a silno som dupol nohou na tenký ľad.
Chcel som ho len prelomiť a potom skúsiť vodu. Ale ľad, ktorým bola prieruba pokrytá, bol už tenký. Pod mojím úderom sa ľahko prelomil. Do prieruby som vhupol najprv jednou nohou, ale potom som neudržal rovnováhu a spadol som tam celý.Našťastie bolo na tom mieste vody len po kolená. Ako uštipnutý som vyskočil na ľad a drkotajúc zubmi, hnal som sa opreteky domov.
Zistil som, že voda, v ktorej sa vták tak rád kúpal, bola veľmi studená.Ešte v ten deň som dostal vysokú horúčku. Chorľavel som dva mesiace. Aj keď som sa vyliečil, neprestal mi otec dovrávať za to, že som sa v prierube okúpal.— Len blázni, — povedal otec, — le-zú v zime náročky do vody.
– A čo vodnár? — skočil som mu do reči.
Otec sa rozosmial a už ma potom nehrešil.