Zvieratá i vtáky boli oddávna vernými pomocníkmi človeka. Ľudia si ich cvičili, aby im pomáhali najmä pri love. Pri vtákoch im išlo o využitie rýchlosti a zvýšenie efektu lovu.

Schopnosti ľudí vedieť skrotiť a cvičiť zvieratá sa využívali aj na panovníckych dvoroch, kde lov už nebol životnou potrebou, ale zábavou.

Postupom času a zmenou spoločenských a sociálnych pomerov upadol tento druh lovu do zabudnutia. Zmenila sa jeho technika a to, čo bolo kedysi ozajstným prínosom, zostalo už len zábavou. Aj to ťažko povedať, či ušľachtilou. Tak je to pri používaní kormoránov na lov rýb.
Vynikajúce schopnosti kormoránov pri chytaní rýb boli známe už v najstarších časoch. Učenlivosť tohto vtáka umožňovala vycvičiť ho, aby chytal a donášal ryby svojmu pánovi.

Chytanie rýb pomocou kormoránov praktizovali mnohé stáročia na Ďalekom východe. Keď ho začiatkom 17. storočia uviedli na panovnícky dvor v Anglicku a vo Francúzsku, stal sa populárnym športom. Keď sa oživil lov so sokolom, na kormorány sa celkom zabudlo. Kormorán je zaujímavý vták.

Dnešný názov sa pravdepodobne odvodzuje z latinského corvus marinus alebo z francúzskeho corbeau marin. Ornito-lóg 17. storočia Willoughby ho nazval corvorant. Staré národy Orientu, obdi-vujúc viac jeho praktické schopnosti než výzor, ho jednoducho vhodne nazývali riečnym orlom alebo riečnou kačicou.
Napriek divosti kormoránov a drsnému terénu, kde sa zdržiavajú, je pozoruhodné, že ich možno ľahko skrotiť a oveľa ľahšie vycvičiť než napríklad sokoly.

V štatistikách o zdomácnených kormoránoch sa uvádza, že novému domovu sa vták rýchlo prispôsobí. Dokonca robí spoločnosť rodine a podrobuje sa aj deťom, keď sa s ním hrajú.Prvá zmienka o rybárčení s kormoránmi pochádza od Taliana Odoricu, ktorý sa pustil po stopách Marka Pola. V rokoch 1316 až 1330 žil niekoľko rokov aj v severnej Číne, kde videl, ako dobre vycvičené kormorány chytajú z člnov ryby. Opis spôsobu lovu sa nezmenil ani po 600 rokoch. „Videl som, ako v niektorých člnoch boli isté vodné vtáky, pripútané na bidielko. Okolo krku mali stiahnutú šnúrku, aby nemohli prehltnúť ryby, ktoré chytia.

Rybári mali v člnoch tri veľké koše. Keď vtáky odviazali, hneď sa začali ponárať do vody a chytať ryby, ktoré kládli bez nútenia do košov. Onedlho boli koše plné. Potom im rybári odviazali šnúrku z krku a nechali ich, aby si teraz chytali ryby pre seba. Keď sa nasýtili, prileteli späť na bidielko,” opisuje lov rýb kormoránmi Talian Odorica.

Šnúrka, ktorú uväzovali vtákovi okolo hrdla, sa neskôr zmenila na krúžok z kovu, slonoviny alebo remienok.Tento spôsob chytania rýb zaviedol do Európy Holanďan Fleming začiatkom 17. storočia, keď vycvičené kor-morány predviedol na francúzskom kráľovskom” dvore. Záujem o vtáky pretrvával celé storočie. V písomných prameňoch je záznam, že roku 1713 chytanie rýb kormoránmi patrilo medzi zábavy, ktoré sa konali každý týždeň.

Chodil sa na ne pozerať aj kráľ so svojou suitou. je možné, že vlastnosti kormoránov poznali na anglickom dvore pív ako vo Francúzsku. Roku 1611 Jamesa I. označovali ako pána kormoránov, lebo ich vedel vycvičiť na chytanie rýb. Roku 1618 mal kráľ palác a rybníky blízko Westminsterského opátstva, kde choval kormorány, morské orly a vydry. Okrem toho mal kormorány na chytanie rýb aj vo dvoch poľovníckych sídlach.

Karol I. bol známy tým, že zachovával tento zvyk lovenia rýb, ktorý zaviedli na anglickom dvore v 17. storočí. Podľa všetkých záznamov používali metódy podľa tradičnej východnej praxe.
Tento spôsob lovu oživili v polovici 19. storočia vo Veľkej Británii, Francúzsku, Holandsku a Španielsku. Cestovatelia, ktorí prichádzali z Číny, Japonska a Indie nielen chválili vycvičené kormorány, ale udávali podrobnosti o ich chove a výcviku.
V jednej správe z roku 1903 sa hovorí o nočnom výlete v Japonsku, kde na palube lode tancovali gejše, ktoré sprevádzali hudobníci na gitarách, a muži lovili s kormoránmi ryby.

Z takéhoto lovu rýb sa postupne stávala mondénna pánska záležitosť. Vo viktoriánskom období, keď mali vidiecki páni ešte mnoho volného času a dostatok finančných prostriedkov, zábavy s kormorán-mi uskutočňovali v ostrovnej ríši s rovnakým zápalom ako na kráľovskom dvore o dve storočia skôr.
Kapitán Salvin, ktorého pokladali za dokonalého sokoliara a jedného z najlepších cvičiteľov kormoránov, roku 1847 ovplyvnil týmto spôsobom chytanie rýb. Na chytanie ťýb sa pokúšal vycvičiť aj viaceré domáce vtáky a o ich úspechoch publikoval články. Zanechal aj zaujímavé opisy dvoch obľúbených kormoránov, z ktorých jeden žil 20 rokov.

Tieto vtáky vraj chytili 1200 rýb za 28 dní. Keď mali „dobrý deň”, podarilo sa im chytiť za deň až 45 pstruhov.
Mnoho detailov o tomto druhu zábavy v polovici osemnásteho storočia písomne zachytili aj vo Francúzsku, keď tamojší amatéri oživili chytanie rýb týmto spôsobom.

Francúzsky sokoliar Pichot chválil takéto chytanie rýb ako šport a opisuje vynikajúci apetít kor-moránov a ľahkosť, s akou ich možno vycvičiť. Hovorí, že kormorán má „srdce blízo žalúdka a jedno siaha cez druhé”.