Na východe sa ešte len začalo brieždiť, ale v lese sa už ozvali prvé, najskôr nesmelé zvuky.

To v korunách stromov šuchotali vtáky. A ked sa na oblohe ukázala obrovská žeravá guľa slnka, les sa už celkom zobudil — spieval, pukal, praskal a jemne bzučal.
Hlbšie v lese a pod kríkmi vládlo ešte prítmie, ale na jeho okrajoch, kam sa už stihli oprieť prvé slnečné lúče, zaligotali sa na tráve kvapky rosy, tuhšie zavoňal skorocel, šípové ruže, materina dúška a divý slez.

O chvíľu okolo čiernej bazy, s okvetiami veľkými ako taniere, zakrúžili včely. Ich bzukotom ožili aj lipy obsypané kvetmi. V jemnom vetríku potriasali lístím mladé briežky, akoby si hned zrána chceli učesať svoje strapaté koruny. Nad kalužou, ktorá na chodníku zostala po včerajšom daždi, tancoval roj mušiek.

V lúčoch ranného letného slnka sa mušky zmenili na zlaté. A zlatá bola aj rosa, lipa, brezy, motýle, párik divých holubov, letiacich rovno k slnku, srnec, ktorý vošiel do lánu dozrievajúcej pšenice, aj obloha… Celé letné ráno bolo zlaté. O chvíľu, keď slnko vystúpi na svojej púti zasa o kúsok vyššie, obloha bude znova belasá, baza mliečnobiela, mušky sa opäť zmenia na malé tmavé bodky, srnec bude svetlohrdzavý a všetko znova dostane svoju farbu, ale v tú krátku chvíľu pozlátili slnečné lúče celý svet.
Radosť, potešenie i oddych poskytuje príroda len tomu, kto ju pozná.

Aspoň tak, ako ju poznajú poľovníci, pre ktorých je leto príležitosťou, aby sa vydali na púť za srnčou trofejou. Ako a či ju vôbec získajú, čo pri tom zažijú, práve o tom vám dnes chceme porozprávať.
Neskoro večer sedeli pred zrubovou chatou traja muži. Zajtra sa rozídu, ale iba jeden z nich si nesie domov trofej. Strávili tu celý týždeň. Prešli lužnými lesmi a teraz, ustatí, ale spokojní, si rozprávajú svoje zážitky.— Mohol som ho mať, — začal rozprávať prvý. — Prišiel mi rovno na mušku. Bol to ten, ktorého som sledoval od prvého dňa.

Mal pekne rozložené vysoké parožky. Prvý raz som ho uvidel pri prázdnom kŕmidle, zrejme tam bol zvyknutý chodiť ešte od zimy. Spozoroval som ho vo chvíli, keď vyšiel spomedzi stromov a s nosom až pri zemi hľadal stopu srny. Sprava sa aj ozývalo pískanie, ale srnec nereagoval, lebo odskočil iným smerom. Musel ma zvetriť, ale nič to, hovoril som si, na teba si ešte počkám. Neujdeš mi. Vystriehol som ho aj na druhý deň ráno, ale len sa tak j mihol povedľa kŕmidla a už ho nebolo.
Ďalšie štyri dni akoby sa bol pod zem prepadol.

Zašiel som až k topoľovému lesu, celý som ho prebrúsil, ďalekohľadom pozoroval okolité polia, no srnca nebolo a nebolo. Pritom som sa na neho tak upäl, že som si nič iné ani nevšímal. Zazrel som ich niekoľko, ale tie sa s tým, ktorého som si vyhliadol, nedali ani porovnať, alebo boli ešte celkom mladé. Stretli sme sa až dnes ráno. A zase tam, pri j prázdnom kŕmidle. Musel si už nájsť srnu, stratil plachosť, parožkami párkrát pootíkal kŕmidlo aj zem rozrýval, dupo-tal raticami.

Pískame srny bolo čoraz bližšie, chvíľami akoby jej vyšiel v ústrety, vrátil sa pred kŕmidlo a znova netrpezlivo dupkal, hlavou sa oháňal na všetky strany. Keď sa pri kŕmidle objavila srna, na chvíľu prestal. Ale vzápätí znova zadupkal, rozbehol sa a… bác parožkami o kmeň najbližšieho stromu. Až mi prišlo smiešne: mládenec, ukazuje sa. Pripravil som si pušku na výstrel. Srnec obchádzal srnu najprv pomaly, potom rýchlejšie, kedy-tedy ju parožkami štuchol do boka.

Letné Ráno

Ak teraz zastane čo len na okamih, mám ho… Srna dvíhala štíhlu šiju, hlavou krútila zo strany j na stranu a na kratučký okamih sa mi zdalo, že ma jej oči spozorovali. A potom zastal aj srnec… Ak ma teraz vysme-jete, že som nestrieľal, môžete… Také krásne boli v lúčoch ranného slnka, videl som, ako im v ladných pohyboch hral každý sval pod kožou, všimol som si srncovu korunu paro- | žia, a tak sa stalo, že som… nevystrelil! A mal som ho rovno na muške, len stlačiť spúšť… — dokončil rozprávanie j prvý poľovník a z jeho hlasu bolo cítiť sklamanie.
Nuž, kto by sa aj vyznal v týchto poľovníkoch! Rozpráva, ako mu bolo ľúto srnca a pritom sa hnevá sám na seba, že naň nevystrelil. Nie preto, že by sa bol obával, že netrafí, ale preto, lebo sa obával, že — trafí. Nuž, vyznajte sa v nich…
— To sa stáva, — povedal druhý poľovník, — a mnohým. Zato sa netreba hanbiť. Aspoň si videl niečo pekné. Ja sa j nemám čím chváliť. Poriadneho srnca som ani zďaleka nevidel.

Hneď v prvý podvečer som naďabil na srny s mlá- j dátami. Sedel som na okraji kukuričného poľa, ked z lesa vyšla najskôr jedna, potom druhá. Ak sú tu srny, uvažoval j som, zajtra sa možno o takomto čase tu objavia aj srnce. Ráno som ani nešiel na postriežku, radšej som sa vybral na huby. Cez deň som sa len tak ponevieral lesom, reku, až večer zájdem na miesto pri kukuričnom poli. Ešte sa ani nezačalo zmrákať, už som tam sedel. No okolo sa nič nehýbalo, iba čo ma komáre doštípali. Ked sa už celkom zotmelo, pozdalo sa mi, že po poľnej ceste ide auto. Teda
už iba to chýbalo. Kto sa sem môže teperiť autom o takomto čase? Vstal som, obzerám sa, kde zbadám svetlá. No nijaké som nevidel. To veru nebude v poriadku. Začul som, ako auto zastalo a vzápätí zasvietili jeho reflektory. Teda tak je to! Pytliaci v aute! Naozaj som v prvej chvíli nevedel,čo robiť. Utekať k autu a prekaziť im, čo sa chystali vykonať? Alebo radšej všetko premyslieť a prichytiť ich, aby sa nemohli vykrúcať? Vtom však už z auta vystrelili, zrejme cez otvorený oblok. Rozbehol som sa za svetlom a výstrelom, ale auto, už zase bez svetiel, naštartovalo, obrátilo sa a odchádzalo.

Podľa všetkého netrafili a šli skúšať šťastie inde. Nuž a od toho večera som sliedil, ako viete, iba za týmito pytliakmi. Tak som ja teda strávil dovolenku. Neľutujem, lebo sme ich dostali. Sám by som to, pravda, nedokázal a priznám sa, bez príslušníkov verejnej bezpečnosti, ani sa neodvážil. Boli traja. Otec a dvaja synovia a ako vysvitlo, už dlhší čas si takto zadovažovali mäso do klobás. No ja tiež idem domov bez trofeje… Ba nie, našiel som krásny samorast. Vyzerá ako lev. Takže doma poviem: neulovil som srnca, ale leva!
— Tak sa podarilo iba mne! — začal rozprávať tretí poľovník. — Ale uznajte, zaslúžil som si ho. Veď už sem chodím od konca mája. Mohol som strieľať hned v prvý deň, ale akosi mi nedalo. Na prvý pohľad bolo vidno, že je to už starší gavalier. Aj druhé ráno som ho zbadal v ďalekohľade z posedu na topoli, ale príležitosť na výstrel nebola. Lenže viete, ako to býva, človek zaváha raz, druhý raz a potom banuje, lebo svojho srnca viackrát nestretne.

Koľko hodín som potom strávil na posede, aj som tam zmokol, ruky i nohy mi tŕpli, hrešil som sa, že som si nechal ujsť prvú a jedinečnú príležitosť. Včera večer som si povedal: zajtra alebo nikdy. Vstal som krátko po polnoci a ťahalo ma to opäť na to miesto ako v prvý deň. Bola ešte tma, ked som sa vyštveral na posed. Striasalo ma, po včerajšom daždi nebolo veru najteplejšie. Pomaly sa obzor začal vyjasňovať. Dnes bude naozaj pekný letný deň, hovoril som si. Svetla pribúdalo a ja som bol čoraz netrpezlivejší, lebo po srncovi ani stopy. Ale ukázal sa! Vynoril sa priamo v láne ďateliny.

Ako som ho pozoroval v ďalekohľade, vyzeral ustato. Naozaj má najvyšší čas, čakať ešte rok, nasadil by už slabé parožie, teraz je najkrajšie. Už som mal pušku pripravenú, no srnec sa mi stále staval do nevýhodnej pozície. Potom k nemu pribehla srna, ustatý srnec si ju však nevšímal a znova si ľahol do ďateliny. Ruky sa mi roztriasli od nervozity. Čo ho opäť prepasiem? Minúty ubiehali, slnko sa dvíhalo vyššie a vyššie. Nie, hovoril som si, už ho naozaj nedostanem.

Zostane tam v ďateline chrá-pať celý deň. Srna stála na tom istom mieste ako predtým. Vetrila, obchádzala ležiaceho srnca, ktorého som ja, pravdaže, nevidel. Ktovie čo mu pohľadom naznačila, ale zrazu som len zbadal, ako sa nad ďatelinou začínajú vynárať biele hroty parožkov, celá hlava, prsia… Zamieril som. Pozor, vravel som si, ruka sa mi nesmie zachvieť, radšej sekundu-dve počkám… No a potom som stisol spúšť. Srnec sa vzopäl do skoku, ale sa prelomil… Srna vo chvíli výstrelu akoby zmeravela. Hľadela na druha, ktorý už ležal v ďateline, akoby čakala, že opäť vstane a spolu odbehnú. Potom sa dala na rýchly útek. Odrazu mi bolo smutno. Pomaly som zišiel z posedu.

Vedel som, že je po ňom. Keď som sa presvedčil, že zásah bol vskutku dobrý, odľahlo mi a až potom som sa začal tešiť z parožkov. Sú krásne, hodné možno aj zlatej medaily. Veď ste ich videli…
Po týždni strávenom v prírode sa s ňou poľovníci iba ťažko lúčili. Odchádzali v zlatom letnom ráne, plnom vtáčieho štebotu, vône zrelého obilia a poľných kvetov. Také ráno im dlho zostane v pamäti.