Poľovník sa vo svojom poľovníckom živote stretne s niektorou zverou, spravidla raticovou, ktorá sa pre neho stane legendárnou. Celé roky mu uniká priamo pod rukami, niekedy s nesmiernou opatrnosťou, niekedy zasa šťastnou náhodou, často a] oboma spolu.
Spomínam si a ešte po mnohých rokoch podrobne rozoberám všetky stretnutia s týmito začarovanými jedincami. Znovu prežívam prehry, ktoré si objasňujem až po časovom odstupe. Na niektoré si spomínam stále. Obyčajne v noci, keď nemôžem spať. Dva alebo tri srnce, diviak Silvester a jeleň zo Slepačej stepi. Nebolo by to odo mňa pekné, keby som sa o tomto jeleňovi nezmienil.
Trochu neobyčajné rujovisko. Lesná stena beží od zadnej bernovskej cesty až k lesu nad Čiernym rybníkom, odtiaľ sa pravým uhlom stáča po koryte potoka. Medzi cestou a potokom sa rozprestreli močiare. Svoje žlté vody ťahajú nielen po celých pasienkoch, ale aj za rozbah-nenou priekopou v poraste s nepríjemnými lesnými hospodármi — vetrom a kôrovcami. Tento cintorín rozdeľujú hlboké priekopy. Stoja v nich výstavky vytiahnutých smrečkov a briez, pomníky starého lesa. Oddávna je toto bahno ru-joviskom. Všetky jelene hľadajúce jeleni-ce v húštinách pri Anne a za Čiernym rybníkom tu každý rok ručia.
Hlavný jeleň mal už niekoľko rokov svoje miesto až na močiari za priekopou na vŕšku pasienka. Kým všetky bočné jelene ručaním oznamovali svoje túžby, zlosť aj žiarlivosť na kalamitovej holine, kráľovský vladár im odpovedal a hrozil z močiara. Jeho ručanie bolo najsilnejšie. Po ňom nasledovali turnaje a bitky, ktoré sa každý rok konali na tom istom mieste. Na začiatku ruje, hneď zvečera, stál jeleň v húštine za potokom, na samom kraji.
Ale už hodinu po zotmení ho bolo počuť na pasienkoch. Tomu, kto ho nepoznal, sa zdalo, že ho možno ľahko uloviť. Stačí sa zavčas rána prikradnúť po okraji lesa a počkať tam, keď sa bude vracať.Presne tak som uvažoval aj ja. Zistil som však, že tento kráľ nemá takú prázdnu lebku ako väčšina jeho dvojnohých menovcov. Od večera ručal stále na jednom mieste, na pasienku. V noci ma budil cez rozbité okno zo spánku, pred svitaním sa ešte zlostil na bočného jeleňa z holiny.
Prikrádam sa lesom. Pre istotu obchádzam dosť hlboko, aby som počkal, až sa bude jeleň vracať spať. Trochu premáča-ný blatom z rašeliniská aj z priekopy ležím za kmeňom.
Predo mnou sa po miernom svahu ťahá ligotavý močiar a za ním široký pasienok. Pri zemi ležia záveje bieleho oparu. Ticho každú chvíľu prerušuje hlboký hlas ručiaceho jeleňa. Prezerám si kraj ďalekohľadom. Paroha-tý kráľ stojí na vŕšku. Okolo cvičených cirkusových koníkov prechádza sem i tam. Obracia sa. Hlavu ozdobenú silným parožím bez koruny a rozloženým do šírky drží hore. Z belavej hmly proti nemu vystúpila jelenica s jelienkom a je-ieničkou. Uháňajú k lesu priamo proti mne. Jeleň len obráti za nimi hlavu a nehýbe sa. Zasa ručí. Východ už horí, začína svitať. Jelenica sa zastavila pred lesom na dostrel. Stoji, akoby sklamane sa obzerá a prejde okolo mňa cez holinu do húštiny.
Myslím si, že všetko ide ako na objednávku, že kráľovský trubač sa pustí po jej stopách. Ozval sa, krátko zaručal akoby ju sprevádzal, ale klusom sa pobral na druhú stranu. Z pasienka prešiel k Čiernemu rybníku. Rozvidnelo sa a všade nastalo ticho.
Na druhý deň sa ručanie ozýva na starom mieste. Po odchode jelenice preskočil jeleň potok priamo do húštiny a akoby na posmech celú štvrťhodinu sa ozýval pri horárni na Slepačej stepi. Na tretí deň sa zmenil vietor. Vial od východu, od dediny k lesom.Večer som začal zostavovať plán. Vstanem o dve hodiny skôr, zídem na okresnú cestu, po nej prejdem až k horárni a priekopou k potoku. V koryte zostanem stáť. Potok tam pod močiarom vytvára malý ostrovček s tromi kmeňmi mohutných smrekov. Tam budem mať dokonalý úkryt. Celú cestu od „myšieho zámocká” až k horárni počujem bojové výzvy jeleňa. Nesú sa cez pole a ozvena ich vracia. Dva, možno aj tri slabšie jelene mu nesmelo odpovedajú.
Kráľovská výsosť je dnes rozhnevaná.Prechádzam cez húštinu, brodim sa cez potok a skrývam sa pod smrečkami na ostrove.Jeleň stál na mokrine a ozýval sa. Len čo sa trochu rozbrieždilo, jelenice zišli zo svahu na miesto, kde som včera čakal. Jeleň vyzývavo ručal a vetril proti mne. Potom sa pobral za čriedou, ktorá sa dnes zväčšila o dve jelenice, a v húštine ručal ešte za bieleho dňa.Viem určite, že na tohto jeleňa nestačím. Dopredu vie, kde stojím, či je vietor alebo nie. Podľa toho sa aj správa. Nemôžem mu predsa obetovať celú ruju, najmä keď prišli hostia.
Vzdávam sa.Na druhý rok začal ručať zo všetkých jeleňov ako prvý — už ôsmeho septembra zvečera pri Anne — a ruju otvoril na minuloročnom rujovisku. Ráno sa už síce ozýval zasa na novodomských rašeliniskách, ale v ďalších dňoch ručal z rujoviska na močiari.V tomto roku raz ráno nechýbalo veľa a bol by uvoľnil trón inému parohácovi.Vychádzam pred svitaním. Celú noc ma budilo svetlo splnu, takže ráno som skoro zaspal. Uberárn sa rýchlo cestou popri lese dozadu k Bielej. Hlas hlavného jeleňa od Anny ma už každé ráno sprevádza po ceste. Ale už skoro pri lese začujem z rujoviska nezvyčajný rev. Niečo sa tam robí. Zídem kúsok nižšie po poli a pozerám sa triédrom. Vo svetle mesiaca je jasno vidieť.
Ručanie sa zmenilo na krátke rozhnevané zarevanie. Na pasienkoch sledujem divú naháňačku. Dva jelene — parožie na tú diaľku nerozoznám — sa cvalom ženú jeden za druhým od močiara do lesa podo mnou. V riedkom stojacom lese to zapraskalo. Ozval sa víťazný rev. Stretnutie sa neuskutočnilo. Víťazný kráľ sa ozval skraja húštiny a jeho súper sa mu z bezpečnej vzdialenosti len piano vyhráža.
Hlavný jeleň ručí a ručanie stále opakuje. V jelenej reči sa asi celému okoliu chváli svojím víťazstvom, a okrem toho asi dodržiava akýsi pradávny zvyk: určitý čas po bitke strážiť bojisko.
Rýchlo zbieham cez kultúru dolu na chodník. Želám si, aby som aspoň na chvíľu mal oči sovy. Víťaz sa vracia po chodníku proti mne. Neponáhľa sa a hlasne ručí. A zrazu zaručal tak hlasno a tak blízko, že mi skoro klobúk spadol z hlavy. A potom ma tichučko obišiel. Cítil som jeho pach, ale nezazrel som ho. O chvíľu sa zasa ozval na pasienku, a keď sa celkom rozvidnelo, ozýval sa už od Anny.Roky ubiehali. Stavy jelenej zveri značne vzrástli.
Pribudlo nielen rujovísk, ale aj rúbanísk a čistiniek, najmä z kalamitových ťažieb. Kapitálny jeleň z pasienka pod Čiernym rybníkom sa stával legendárnym. Nielen v mojom po-lesí, ale aj u susedov, kde mal domovské právo. V tých rokoch som tuším nemal ani jediného hosťa, ktorý by si ho nebol vypočul aspoň zo schodov horárne. Mnohí sa ma aj spytovali, prečo ich k nemu neprivediem. Lenže tento parohatý kráľ mal asi ľudský rozum. V mojom polesí si naň mohol poľovník vystreliť len čírou náhodou. Ja som sa o to nepokúšal. Len mi bolo vždy záhadou, ako mohol ten jeleň vodiť celé roky v čase ruje také množstvo poľovníkov za nos. Veď ho všetci poznali a porekadlo „veľa psov zajacova smrť” sa vzťahuje v určitej obmene aj na jeleňa, aj keby bol akokoľvek starý a opatrný.
Zasa po niekoľkých rokoch sa vraciam od Kalku z večernej postriežky. Cesta potme a cez lepkavý íl do vŕšku ponamáha nohy poriadne, najmä keď už dobrých pár rokov šliapem po chodníkoch aj priechodoch zveri. Preto sa sotva vlečiem, a okrem toho som hrozne hladný. Už sa teším na večeru a v duchu si zostavujem jedálny lístok. Žiaľ, len samé konzervy!
Ruja sa začala iba nedávno. Je slabá; jelene ručia až neskoro večer. Vystupujem k poliam a dnes nejako ťažko a pomaly dochádzam k horárni. Dolu ručí hlavný jeleň, stojí na starom mieste, na svojej pozorovateľní v močiari. Bočného jeleňa zatiaľ nemá. Ale ba! Za mojím chrbtom sa zo steny stojaceho lesa ozve jeleň skoro tak silno ako dlhoročný majiteľ dolného rujoviska. A tak sa začalo zoznamovanie dvoch kráľov.
Hneď prvá odpoveď starousadlíka vyjadrovala nepriateľstvo na život a na smrť. Obaja súperi šli proti sebe. Ručali tak silno, až sa v domčeku na Slepačej stepi rozštekal pes. Zabúdam aj na hlad. Cudzí jeleň sa zrejme nebojí. Už uháňa cez pole na pasienky. Ručí na voľnom priestranstve. Tam sa stretli! Lomoz parohov, údery ako palicou do prázdneho suda! Čudný rev, potom ticho a temné supenie. Ručanie len naznačené, nedokončené, a opäť ozývanie sa.
Vešiam pušku na okrajový strom a po hlbokej ceste sa plazím k bojisku. Bahno s ílom a kaluže ma zaviedli až k širokému úhoru. Suchá starina ho zreteľne oddeľuje od pasienka. Údery parožia počuť celkom blízko. Dvíham sa z úvozu a ďalekohľadom pátram v tme. Našiel som ich, bohatierov! Dve tmavé telá, vzopnuté proti sebe, akoby sa pretláčali len z akéhosi rozmaru. Oba jelene sú rovnako mohutné a asi aj rovnako silné. Ani jeden neustupuje. Ak niektorý uhne nabok, druhý sa tlačí za ním. Supenie a chrapot sprevádza ich silácku hru — hru na život a na smrť.
Konečne od seba odskočili. Stoja a len ťažko oddychujú. Potom sa jeden z nich vrávoravým krokom vracia do močiara a druhý sa vybral hore na hrebeň. V polovici cesty sa zastavili. Každý ešte za súperom zaručal neodpusti-teľnú nadávku. Súboj kráľov sa skončil nerozhodne. Ráno sa môj legendárny jeleň zasa ozval na svojom rujovisku. V jeho hlbokom hlase ležal tieň nesmiernej únavy zo včerajšieho boja. Druhý jeleň sa už neozval.
Po niekoľkých rokoch, v jedno ráno také podobné toľkým predchádzajúcim, zasa stojím na kamenných schodoch. Sú suché. Bude pekne!Cesta ma mäkko vedie okolo lesa. Je také ticho, že skoro počujem prebúdzanie sa okrajových stromov a cítim ich živicový dych. Ako vždy, zastavím sa na kopčeku. Niekedy sa tam posadím na medzu. Mám tam svoju mačinu, ktorá je mäkšia než poduška a vonia domovom. Niekedy ma studení, inokedy je vlhká, ale dnes ma zohrieva, a preto sa neponáhľam. Je ticho. Kráľovskí trubači unavení bojom dnes odpočívajú.
Neozývajú sa ani pri Anne, ani v úžľabine pri Belej.
Ako dobre sa tu sedí! Dvojnásobne tomu, ktorý celý život prežil v lesoch. Okolo mňa v širokom kruhu stojí pevná hradba lesa, za ktorú zamykám bolesť aj sklamanie a dnes aj smútok staroby. Tu sa vždy zastavujem s radostným vedomím, že som tu celkom sám, ďaleko od všetkého.
Sedím a viem, že sa dnes v tomto tichom ráne nič nestane, že je to jedno, či sedím tu na trávnatej medzi alebo sliedim niekde pri Belej či pod hrebeňom.Z môjho zadumania ma vytrhol lomoz. Na okraji lesa lomozí črieda akejsi zveri. Nevidím nič, dosiaľ je šero, ale podľa lámania ide o niekoľko jedincov. Ozýva sa kvikot. Teda diviačia zver! Už sa na-pásla a stojacim lesom ma obišla. Chvíľu počkám; možno ešte vyjde na pole. Ale čakám nadarmo.
Zrazu sa celkom blízko ozve zaručanie jeleňa. Kráľ hrozí v rohu húštiny pri poliach, na chodníčku k pasienkom. Mohutný hlas starého legendárneho jeleňa! A teraz ešte druhý, rovnako silný! Začal sa koncert, ktorý síce neoznámi koniec ruje, ale určite jej vyvrcholenie.
Na nič už nečakám a skokmi bežím cez kultúru do hustej žŕdkoviny. Húštinka sa v okamihu zmenila na koncertnú sieň. Oba jelene burácajú. O chvíľu počujem už praskot a bubnovanie nôh; aj parohy zazvonili. A znovu ručanie! Stretnutie kráľovských bojovníkov ďaleko od ich rujovísk. Ani si neuvedomujem, že teraz stojím medzi nimi. Pomohol mi dobrý vietor. Z jednej strany je silný jeleň, ale zrejme sám, z druhej strany kapitálny jedinec s jelenicami. Už za šera prehnal okolo mňa jelenicu s jelienkom. Vracal ju od súpera. Ani jeden z nich sa nechce vzdať. Ten sám, bez jelenie, stojí na tom istom mieste a len si mrmle. Legendárny jeleň vybieha na okraj húštiny. Buď sa bojí toho druhého, alebo ho chráni šiesty zmysel.
Praskot, lámanie konárov a nové ručanie. A toto celé divadlo sa hrá iba pre mňa!
Dosiaľ som nikdy nestál tak blízko javiska! Hlavný jeleň sa už dvakrát zastavil na samom okraji húštiny a odtiaľ sa vyhrážal. Ale strieľať sa bojím; dosiaľ je šero. Zver sa stále pohybuje. Konečne kráľ cvalom vybehol do útoku. Len pár sekúnd trvalo, čo jeho obrovitá silueta preletela žrďovinou, ale skoro hneď sa húština za ním zasa zatvorila. Odohnal cudzieho jeleňa, ale nie ďaleko. Ten dosiaľ ručí, prechádza sa po chodníčku a len pomaly sa vzďaľuje.Veľkosť tejto chvíle nemožno vôbec vyjadriť slovami! Viem, že už každú chví-
ľu musí prísť môj starý známy. Jelenice sa predsa v tomto čase na pole nevrátia. A on nezostane stáť v takej malej húštine.
Jeleň ručí a ručí, stále sa ešte vyhráža. Druhý mu odpovedá už iba zďaleka. Moje napätie trvá už príliš dlho, celú večnosť. Jeleň sa utíšil. Praskot prestal, ani parohy už nepočuť. Čakám — a zrazu mi príde na um, že parohy legendárneho jeleňa si už v horárni nezavesím. Sám diabol ho dnes vyviedol z pasce!
Rozbrieždilo sa. Deň mi nepriniesol ani štipku nádeje, ani trochu útechy. Dosiaľ stojím v jame za kmeňom, ktorý ma za šera skrýval. Celkom určite už viem, že keby som tu stál aj celú večnosť, kapitálny jeleň cez žŕdkovinu už neprejde. Pred chvíľou totiž ručal v húštine za mojím chrbtom. Nechápem len, kadiaľ prešiel on a kadiaľ jelenice. Predsa som dobre videl na všetky strany!V ústach suchých z rozčúlenia cítim horkosť a telo ma bolí ako po výprasku.
Vraciam sa späť s puškou na pleci. Jelení pach cítim na každom kroku. Prechádzam po úzkom chodníčku medzi húštinou a žŕdkovinou. A potom sa stalo to, čo už Diana veľa rokov pre mňa chystala. Prebehlo to tak rýchlo ako vo filme. V húštine, tesne pri mne, sa ozval praskot. Cez chodníček preskočila jelenica a za ňou jelienok. Znovu lámanie a praskot. Zvesím guľovnicu. Bubnovanie nôh sa zastavilo až na samom okraji. A tam sa objavila jelenia hlava so silným parožím a s očami, y ktorých sa rozhorelo prekvapenie. Mohutný trup a malá plôška komory zostali odkryté medzi zelenými konármi. Výstrel z tesnej blízkosti len tak odhodil čečinu a za ňou zostal v ohni kapitálny jeleň!
Stojím nad ním. Je to nepravidelný štrnástorák už so znakmi spiatočníka. Parožie, ktoré bolo pred niekoľkými rokmi predsa len silnejšie, si udržalo rovnaký tvar aj sýtočierne sfarbenie. Sedí na nízkych pučniciach nad kučeravým čelom. Na mohutnom predku má samú jazvu po bitkách a zaschnutú čerstvú krv.
Medzi zelenými závesmi smrekových konárov leží teraz parohatý kráľ v celej svojej dôstojnosti. V očiach mu doteraz svieti zloba z nedávneho stretnutia. Kráľovský koniec! Boj, víťazstvo, láska — a smrť! j
Toto októbrové ráno bolo teraz svedkom najväčšej slávnosti neskorej jesene.