„Základy budovy našej spoločnosti — tie ma najviac zaujímajú. Tu chcem pracovať, zo všetkých síl tlačiť na páku spolu s ostatnými príslušníkmi inteligencie, nadšencami a uvedomelými robotníkmi a zároveň pozorne sledovať, čo sa deje na horných poschodiach, keď sa už budova nad základmi začne hýbať. Príde deň, keď budeme mať dostatok robotných rúk a pák pre našu vec, aby sme zbúrali celú budovu so všetkou jej hnilobou, nepochovanými mŕtvolami, šialeným egoizmom a špinavým špekulantstvom.”
Tieto slová napísal vo svojej autobiografickej črte — Čo pre mňa znamená život – človek, ktorý od útleho detstva poznal biedu, hlad, ťažkú drinu, ktorý zvečnil svoje životné skúsenosti vo vynikajúcich literárnych dielach, stal sa slávnym, ale nikdy nezabudol na triedu, z ktorej pochádzal. Americkí komunisti si ho vážia ako prvého spisovateľa Ameriky, ktorý sa zapojil do boja robotníckej triedy za zvrhnutie kapitalizmu a nastolenie vlády pracujúcich.

Pred Jackom Ĺondonom sa iba niektorí americkí spisovatelia pokúšali rozsievať semená socializmu. Medzi nimi boli napríklad Edward Bellamy a William Dean Houwells, ktorí však zostali utopistami. Jack London bol prvý, čo spojil svoju vieru v budúcnosť s robotníckou triedou. Nijaký iný americký spisovateľ nezískal pre revolučnú činnosť toľko mladých čitateľov.

Jack London

Patril som k nim aj ja, tým viac, že som mal to šťastie zúčastniť sa na jednej z prednášok, ktorými Jack London na začiatku storočia šíril myšlienky socializmu medzi mládežou. Bolo to v posluchárni na Yorskom coíle-ge v štáte Pennsylvánia, kde som vtedy študoval. Stretnutie so spisovateľom, ktorého diela som s veľkým zápalom čítal, zapôsobilo na mňa tak mocne, že ešte aj dnes, po sedemdesiatich rokoch, si pamätám viaceré podrobnosti z jeho prednášky.
I Predovšetkým veľmi ma prekvapilo netradičné oblečenie Jacka Londona.

V tých časoch prednášatelia nosili zásadne fraky, ale London si obliekol koženú bundu. Najhlbšie sa mi vryl do pamäti jeho úsmev — široký, úprimný, akýsi familiárny. A hovoril tak jednoducho, že sa to ani neponášalo na prednášku. Kritiku
kapitalizmu Jack London začal rozprávaním vlastných zážitkov. Keď mal sedemnásť rokov, pracoval ako námorník na rybárskom škuneri, chodieval na lov ku brehom Japonského a Be-ringovho mora.

Nebezpečné búrky na mori, strach z japonských a ruských hliadkovacích lodí, rozprávanie námorníkov o hrôzach japonských žalárov a sibírskych baniach — a už som sa v duchu aj ja cítil na rybárskom škuneri. Tak to bolo aj vtedy, keď som čítal Morského vlka. Život na škuneri bol priam peklom, ktoré trvalo sedem mesiacov. „Stal sa zo mňa skutočný námorník,” spomínal si London. „Starí námorníci ma spočiatku ako mladíka nechceli považovať za seberovného. Robili si zo mňa poskoka. Preto mi neostávalo nič iné, iba hájiť svoje práva päsťami.”
V OČAKÁVANÍ ŠŤASTIA

Keď roku 1898 loď Sophie Sutherland zakotvila v prístave Oakland, na uliciach bolo plno nezamestnaných. „Mňa to však neodradilo,” vravel London, „bol som presvedčený, že sa dajako prebijem. Ba veril som, že sa niekedy ožením a budem mať dobrú ženu ako tí šťastlivci, o ktorých som čítal v dobrodružných románoch.”
Šťastie však neprichádzalo.

Celý zárobok odovzdával hladujúcej rodine. Vtedy Jack London robil v továrni na spracovanie juty, kde mu na hodinu platili desať centov. Spolu s ním ťažko pracovali desaťročné deti, ktoré dostávali na deň 30 centov. Život takýchto zotročovaných detí neskôr opísal v poviedke Odpadlík. Je to vôbec najlepšia vec, akú som o detskej robote čítal.
Potom sa spisovateľ na chvíľu zamyslel a začal rozprávať o vlastnom detstve. Jeho otčim bol nekvalifikovaný robotník, často si vôbec nemohol nájsť nijakú prácu a napokon ho stihlo nešťastie a stal sa z neho mrzák. Rodina hladovala, takže Jack London už od útleho detstva musel chodiť zarobiť nejaký groš tým, že predával noviny. Vstával o tretej v noci, aby si stihol spolu s rovnako chudobnými chlapcami vybrať noviny, potom k večeru ho znova čakala práca a tak to bolo každý deň, aj v sobotu, aj v nedeľu. Ako trinásťročný bol nútený zanechať školu a odísť do konzervárne v Oaklande. Platili mu veľmi málo, ale robiť musel 18 až 20 hodín. Raz pracoval bez prestávky 36 hodín …
„Svaly som mal mocné,” pokračoval spisovateľ, „kapitalisti z nich žmýkali peniaze a ja zase prostriedky na kúsok chleba. Bol som námorníkom, prístavným robotníkom, tulákom, kosil som trávu, prášil koberce, umýval okná. A nikdy som neužil plody vlastnej roboty. Raz som sa pozeral, ako sa dcéra majiteľa konzervárne vozí v koči a pomyslel som si, že aj moje svaly tlačia tento koč na gumových kolesách. Ale vtedy som sa ešte stále domnieval, že také sú pravidlá hry.”
Rozhodol sa, že sa za niečo vyučí.

Vtedy práve v Oaklande postavili neveľkú tepláreň a Jack London zašiel priamo k prezidentovi spoločnosti. „Tento veľký človek,” vravel nám spisovateľ, „prejavil voči mne súcit a sľúbil mi veľkú budúcnosť. Ale ma upozornil: Musíš začať od piky. Raz sa tu staneš vedúcim pracovníkom, ale najprv musíš byť dobrým inžinierom, ktorý sa vyzná v kotloch. A dobrý inžinier z teba bude len vtedy, keď budeš dobrým kuričom, a preto sa musíš naučiť narábať s uhlím.”
A tak Jack London lopatoval štrnásť hodín za tridsať dolárov na mesiac a s jedným dňom pracovného voľna. „Akiste to bolo dobré pre rozvoj môjho intelektu,” povedal nám s úsmevom.
„Svaly mi tak zdreveneli,” pokračoval spisovateľ, „že keď som sa vracal električkou domov, sotva som sa mohol pohnúť z miesta. Jedna pani raz utrúsila na moju adresu: To je ale neogabanec! Hanba! A ja som vlastne aj bol taký, lebo všetky svoje sily som nechával v robote.”
Napokon sa London od iného kuriča dozvedel, že bol prijatý namiesto dvoch robotníkov, ktorí dostávali mesačne po štyridsať dolárov. Teda spoločnosť na budúcom spisovateľovi zarobila každý mesiac päťdesiat dolárov.
KEĎ VŠETKO BOLO TOVAROM

Vtedy Jack London ešte nič nevedel o ideách socializmu, ale sa zaprisahal, že svoje svaly už nebude viacej predávať. „Všetko bolo tovarom a všetci ľudia boli buď predávajúcimi, alebo kupujúcimi,” napísal v črte Čo pre mňa znamená život.
Potom nám Jack London rozprával, ako chodil na nákladných vlakoch po Amerike. Hovoril voľne, bez pripravených poznámok, jednoducho, ako by bol jedným z nás, ale tak pútavo, že sme sa všetci vžili do jeho úlohy a túlali sme sa spolu s ním, vyhýbajúc sa železničiarom a policajtom. Súhlasili sme s jeho odporom k „súdnej spravodlivosti”, s ktorou prišiel do styku v Niagara Falls v štáte New York. Bez toho, aby mu umožnili povedať aspoň slovo na svoju obhajobu, sudca vyniesol rozsudok: Tridsať dní – a spolu s ďalšími pätnástimi nezamestnanými sa ocitol vo väzení za „tuláctvo”.
Jack London prednášal na našej škole v rámci akcie organizovanej Medzinárodným spolkom socialistov, ktorého bol predsedom. K nám prišiel po svojej prednáške na Yalskej univerzite. Témou jeho prednášky, ktorú potom uverejnil roku 1908, bola revolúcia. V tom čase už prebiehala revolúcia v Rusku, šírilo sa socialistické hnutie.

Trom tisícom učiteľov a študentov Yalskej univerzity Jack London priamo povedal, že takýto rozmach socialistických ideí je znakom „skutočného povstania robotníckej triedy”. Súhlasil, že toto hnutie má veľa prívržencov zo stredných vrstiev, ale vedel, že iba robotníci sú schopní vybojovať socializmus.
Keď Jack London prednášal na Harwardovej univerzite, kam sa odobral po prednáške v Yorku, ruských revolucionárov pomenoval bratmi. Treba spomenúť, že hneď o rok na túto univerzitu prišiel študovať John Reed, budúci autor knihy Desať dni, ktoré otriasli svetom — vzrušujúceho rozprávania svedka Októbrovej revolúcie. Nie je vylúčené, že tento náš vynikajúci revolučný žurnalista Čerpal svoj entuziazmus z diel, článkov a prejavov Jacka Londona.
Musím priznať, že len málo si pamätám z toho, čo nám Jack London rozprával o budúcom svete pracujúcich.

Mal som iba sedemnásť rokov a zaujímalo ma predovšetkým jeho rozprávanie o mladosti. Ale to, čo nám povedal o lišiackych vykorisťovateľoch, a hladujúcich námedzných robotníkoch, sa vrylo do mojej duše a stalo sa dobrou prípravou na chápanie ideí vedeckého socializmu, o ktorých som sa neskôr dozvedel.
V knihe Philipa S. Folnera — Jack London, americký burič, ktorá je podľa môjho názoru najlepšou prácou o živote a diele J. Londona, sa hovorí, že spisovateľ sa s ideami o budúcom usporiadaní spoločnosti prvýkrát stretol na svojich potulkách po Amerike. Vtedy prichádzal do styku s revolucionármi, ktorí rozprávali o budúcej vláde zjednotených proletá-rov, o organizáciách, ktoré bojovali proti kapitalizmu, a prirodzene, v týchto rozhovoroch sa spomínal aj K. Marx, F. Engels a Manifest .komunistickej strany.
Manifest Jack London prečítal už ako devätnásťročný v Oaklande. V jeho poznámkovom zošite sú opísané a podčiarknuté záverečné myšlienky tejto knihy: „Nech sa trasú vládnuce triedy pred komunistickou revolúciou.

Pro-íetári v nej nemajú čo stratiť, okrem vlastných okovov. Dobyjú však celý svet. Proletári všetkých krajín, spojte sa!”
„Jack nikdy nezabúdal na tieto slová,” píše Folner. „Opakoval ich na verejných zhromaž-
deniach, na univerzitách, vo svojich revolučných esejách, poviedkach a románoch. Nič okrem pohŕdania nepociťoval voči tým americkým socialistom, ktorí sa usilovali zamaskovať zmysel záveru Manifestu. Jack London významne prispel ako prednášateľ a spisovateľ do boja proti reformistickým vplyvom v Socialistickej strane USA.”
PRVA SKÚŠKA PERA

Nevieme, ako hlboko spisovateľ študoval marxistickú literatúru. Za jeho čias sa v Amerike nevydávalo mnoho kníh tohto druhu. Avšak vieme, že keď Jack London odišiel na Aljašku, vzal si so sebou aj prvý diel Kapitálu, Darwinovo dielo O pôvode druhov, Miliónov Stratený raj a jeden Spencerov zväzok. Pri čítaní románu Železná päta je jasne cítiť, že autor študoval základné Marxovo dielo.
Jack London vstúpil do Socialistickej robotníckej strany USA roku 1895. Bolo to v Oaklande, kde študoval na college. Vtedy ešte nemal ani dvadsať rokov. Nebojácne vystupoval s prejavmi na uliciach, bol zavretý a potom sa stal najaktívnejším propagandistom v college. Do študentského literárneho Časopisu napísal desať čŕt. Bola to akási prvá skúška jeho pera. Jedna črta agitovala za socializmus.
V tomto článku sa nedotýkam otázok tvorby Jacka Londona.

Tie momenty jeho života, o ktorých som porozprával, majú za úlohu podčiarknuť túto myšlienku: Jackovi Londonovi patrí veľmi významné miesto v kultúrnych a politických dejinách Ameriky preto, že mal veľmi bohaté životné skúsenosti, že spolu s ľudom prešiel veľkými skúškami. „Za to, čim som, vďačím svojej minulosti,” napísal svojmu vydavateľovi Macmillanovi roku 1907.
Triedna uvedomelosť, ktorou sú hlboko preniknuté najlepšie diela Jacka Londona, sa zrodila v rokoch, keď na vlastnej koži pociťoval ťarchu nemilosrdného vykorisťovania.

Téma boja za práva robotníkov vyrástla z toho boja, ktorého bol svedkom a účastníkom. A chápanie skutočnosti v ňom dozrievalo súčasne so štúdiom revolučného hnutia. Bol verný robotníckej triede a hrdý na jej vodcov, ktorých obhajoval.
Vo svojom dome Jack London často prijímal aktivistov amerických odborov a vystupoval s prejavmi na odborárskych zhromaždeniach. Žiaľ, chýbal mu iba rok, aby sa bol dožil víťazstva socialistickej revolúcie v Rusku. On však v ňu veril, veril v silu robotníkov.
„… Verím v robotnícku triedu,” napísal Jack London. „Istý Francúz raz povedal: Schodište doby sa ustavične trasie od drevákov, ktoré vystupujú hore a vyleštených čižiem, ktoré zostupujú dolu.”