Drozd červenkavý hniezdi v soviom lese neskoro. Až koncom mája alebo začiatkom júna možno počuť jeho vrúcny, hlasný a zvučný spev. Ráno i večer sa jeho flautový hlas rozlieha ďaleko po lese. Trilky však rýchlo klesajú a nadobúdajú žalostný tón. Doznievajú v štebotavom švitorení.
Keď zmlkne, začne drozd hore pri Čarovnom jazierku. Do toho sa zapojí tretí, od ústia močiara. Potom sa znovu ozve prvý. Všetky začnú vysoké flautové sólo. Švitorenie a cvrlikanie však zaniká -stráca sa v hustom lišajníku, ktorým sú porastené smreky.

Občas v speve niektorého drozda zaznie odlišný motív, náhodou, alebo možno aj úmyselne. Ostatné ho prevezmú a práve tento motív budú napodobňovať celé hodiny, každý večer, až sa stane všedným a nezaujímavým. Potom zasa niektorý z nich príde na nový. ktorý vykríkne flautovým hlasom tak hlasno, že všetky ostatné prehluší.
Južne od Čarovného jazierka, len čo by kameňom dohodil, vyvrátila posledná jesenná búrka borovicu. Korene má vytrhané, zo zeme vyčnieva na bok postavená hrádza pôdy. Pretrhnuté vlákna koreňov trčia na všetky strany, malinovým lístím a uschnutým bo-rievčím povieva vietor.
Tu, na spodnej strane vývra-tu, v hline medzi kamením a húževnatými vláknami koreňov si jeden drozd postavil
hniezdo. Samička tu sedela od prvých júnových dní na vajciach, sqmček ráno a večer flautovo spieval na najbližšom smreku. A tu sa v polovici slnovratového týždňa vyliahli z vajec mláďatá.
Vtom týždni samček prestal spievať.

A v tom týždni sa aj zrazu znepokojil a stal sa precitlivený. Keď sa objaví lasica alebo sojka, začne škrekľavo cvrkať. A keď okolo s praskotom a lomozom prebehne fos, celý rozrušený s natiahnutým krkom priletí k samičke. Potom si obaja navzájom pomáhajú a ich vytrvalé štebotanie znie tvrdo a zlostne.
Keď ich však nič nevyrušuje, kŕmia mláďatá celý deň la r vami a hmyzom. Keď na hlinu suchú ako tabak páli slnko, mláďatá ležia a rýchlo dýchajú otvorenými zobáčikmi. V teple však trávia veľmi rýchlo.

Páperie sa im mení na perie. Žalúdky sa zväčšujú. V hniezde sa začína veľká tlačenica. Jedno sa tlačí na druhé, až sa najmladšie mláďa ocitne na kraji hniezda. Ticho a vystrašeno sa vzpiera nôžkami, aby nevypadlo, a tlačí sa späť medzi otvorené zobáky a žmurkajúce oči.
Potom ho zašliapu do páperia. Kričí, zmlkne. Stratí sa.
Neďaleko vývratu, kde majú drozdy hniezdo, je starý koreň, vyšedivený vetrom a vekom, rozpraskaný dažďom a slnkom, hrčavý a skrútený.
V koreni je diera. Guľatá čierna diera — vrtoch prírody.
Žije tam lasica obyčajná.
Najjedovatejšia a najpažra-vejšia zo všetkých lasíc. Ale aj najkrajšia a najšikovnejšia.

Dráma pri Vývrate

Urobila si hlboko v koreni brloh, akési hniezdo. V ňom má šesť slepých mláďat.
Teraz sú mláďatá veľké ako hraboše. Lenže sú štíhlejšie, slabšie. Ich hlavičky vidno hneď tu, hneď zasa tam. Jednu alebo dve z diery, ďalšie z húštiny okolo koreňa. Keď sa v bielych obláčkoch, ťahajúcich sa po oblohe cez letné dni, objavia roztvorené krídla myšiaka, bleskurýchlo zmiznú a takisto rýchlo vy-kfznu, keď sa jemné varovanie červienky spojí s bzukotom muchy.

Alebo keď ticho lesa pretne drsný smrteľný krik sojky, ktorej sa zmocnil jastrab.
Cez večery a rána sa samo-pašne hrajú a vystrájajú. Naháňajú sa po koreni hore a dolu, hryzú sa navzájom do kožuštekov a padajú do húštiny. A jemne, sotva počuteľné syčia — ale vystrašia iba samy seba a zmiznú. Ako vietor.
Keď doskacká samička s ešte teplým hrabošom, zbehnú sa, vrhnú sa na neho. Trhajú ho a ťahajú. Prskajú, syčia, zazerajú na seba — kým sa zrazu a nečakane neozve kovovo tvrdé varovanie čiernobieleho muchárika. Vtedy sú však už lasice aj hra-boš preč.
Zostal už len odhryznutý hrabošov chvostík. Zachytil sa
0 konárik čučoriedky – potom sa pomaly sklzne do kolíšucej sa húštiny.
Nikto ho nevidí ani nenájde. A čochvíľa ho zožerú mravce.
Po letnom slnovrate nie je v blízkosti koreňa nijaký malý hlodavec. Lasica musí hľadať ďaleko. A mláďatá sú čoraz väčšie a hladnejšie, ich hry stále divšie.
Lov sa stáva stále ťažší.

Jedno neskoro vysedené mláďa   jariabka   dobre   padne,
1 keď ho lasica len ťažko pritiahne domov mláďatám.
Jeden večer sedí lasica v  húštine  pri   vývrate,   kde hniezdi drozd. Vetrí, pátra, krčí nosom.
Slnko rozlieva svoje zlato na smrekové šišky, počuť bzukot komárov, ktorý sa raz zvýši a potom zase klesne. Od Čarovného jazierka sa ozýva žalostné triikovanie červienky.
Vtom priletí drozd s potravou. Sadne si na trčiaci koreň a potom skočí do hniezda. Hlavu strčí do roztvoreného pažeráka jedného mláďatá.
Potom zoberie vtáčaťu trus, priamo od chvostíku, a stratí sa medzi stromami,
Lasica to všetko vidí.
Otrasie sa, zachveje, zdvihne jednu prednú nohu. Oči jej zažiarili. A keď sa mláďatá schúlia tak hlboko, že im nad okraj hniezda vyčnieva len zobáčik, doplazí sa do húštiny a zakráda sa k vývratu.
Ukrýva sa za nedozretými čučoriedkami a malinami, plazí sa pod konármi a koreňmi. Labkou sa zaženie na nemrzeného čmeliaka, vyplaší lesnú jašteričku, ktorá na rozrytej pôde okolo vývratu chytá muchy. Zastaví sa, načúva. Vetrí. Pozerá sa hore, k hniezdu. Potom sa opäť vydá na cestu. Urobí tri kľukaté skoky. Už je
pri hniezde, zastaví sa a zasa vetrí. Potom sa rýchlo zohne nad ne. Zubami chytí najbližšie mláďa za tylo, stlačí. Večerné ticho preruší úpenlivý vtáčí výkrik, dva malé kýptiky krídel sa niekoľkokrát zatre-pocú a lasica i drozd sa kotúľajú po hrboľatej strane vyvrátenej pôdy, spletené do klbôčka peria, kostí a chlpov.
Rozvíria prach a za nimi sa kotúľa pár kamienkov.
Vtom sa ozve výkrik. Počuť dva hlasy z dvoch smerov. Stretnú sa pri vývrate, obletia ho s prenikavým a zlostným cinkaním. Samička neohrozene udiera krídlami. Rozvi ruje borievčie, šteboce, čiriká.
Lasica je naklonená dopredu. Ťahá svoju korisť do húštiny, chráni sa. Začne sa jej ježiť srsť, cúva a vytrešťuje oči. Zaviazne v húštine, vyslobodí sa, znovu zaviazne.
Jej mláďatá začuli krík drozdov. Aj čirikanie a štebotáme. Tiché varovanie ľabtuš-ky, prenikavé volanie sýkorky čiernohlavej a ostré cvrlikanie pinky. Rozumejú všetkému. Chápu. Stretnú sa v húštine.
Pod čučoriedkovými kvetmi je potom hostina.
Nasledujúci večer lasica návštevu pri vývrate opakuje, zasa vo vhodnom okamihu.
Znovu sa ozýva krik, opakujú sa údery krídlami a tanec po prudko sa zvažujúcej pôde vývratu. A znovu zlostné čirikanie.
Aj teraz sa mláďatá stretnú v húštine — väčšie, silnejšie, skúsenejšie.
Jedného večera zostane v hniezde len jedno mláďa. To najmenšie, ktoré vytlačili na kraj hniezda.
Už vyrástlo, posledný deň dostávalo päťnásobný prídel. Je veľké, zosilnelo a nadobudlo odvahu.
V ten večer, keď zašlo slnko, niekoľkokrát zahrmelo a na zem sa zniesla osviežujúca prehánka. Mladé lasičky si už na hostinu zvykli a keď sa lasica vyberie k vývratu, tak ju sprevádzajú. Idú v dlhom, kľukatom rade. Až na miesto.
Sú hladné. Už sa v tom vyznajú.
Posledné drozdie mláďa je nenásytné. Doháňa najmenej týždňové hladovanie a útrapy, leží úplne na kraji hniezda, zobák otvára dokorán a dožaduje sa potravy, na zátylí má našuchorené páperie. Úž je iba jediné a rozmaznané. Je sebaisté, pyšné.
Lasica beží naučenými skokmi k hniezdu. Skoro lenivo, ako je už zvyknutá, sa zohne.
Ozve sa čirikanie. Šíri sa ako vlna, podobná silnejúcemu šumeniu.
Vtom zrazu drozdie mláďa vzlietne. So šumením krídel sa vydá na cestu. Klesne, skončí v smrekových kroch a malinčí. Zmizne — nedostihnuteľné, nedosiahnuteľné.
Lasica sedí pri hniezde, oči má vytreštené, krk natiahnutý a ušnice vztýčené.
Keď zíde z pôdy, ktorá je vyvrátená okolo stromu, stretne sa so šiestimi pármi očí. Žiadostivých, hladných – plných hlbokého úžasu.