Stará mať ma zavčasu ráno zobudila a vybrali sme sa na kopec na jahody. Kraj našej záhrady siahal až po vŕšok. Ponad žŕdky sa prehýnali halúzky briez, osík a borovíc.

Iba čremcha sa dostala cez plot a rozrástla sa na medzi uprostred žihľavy a konopniska. Každý jej dal pokoj a vtáky si tu vili hniezda.Dedina ešte ticho spala. Okenice na oblokoch boli pozatvárané, v peciach sa nekúrilo a pastier ešte nehnal ospalé, ťarbavé kravy na lúku pri rieke.Na lúke pod kopcom ležala hmla, pod ňou navlhla tráva, skláňali sa kvety iskerníka a rumanček zmŕštil biele riasy na žltých zreničkách.

Hmla bola a] na Jeniseji. Skaly na opačnom brehu, zdola akoby zahalené do hustého dymu, prerážali v diaľke svojimi temenami do nebies a zdalo sa, že bez prestania plávajú proti prúdu rieky.Malá riečka, ktorú cez deň nepočuť, odrazu dala o sebe vedieť. Len čo sa potichu prešmykla popri cmiteri, začínala zurčať, šplechotať a ráčkovať na plytčinách.

Ako Spieva Červienka

A čím ďalej, tým smelšou a zhovorčivejšou sa stávala riečka, zmordovaná dobytkom, deťmi a ostatným národom: brali z nej vodu na polievanie hriadok, do kúpeľa, na pitie, na varenie i na parenie, brodili sa po nej, hádzali do nej všelijaké haraburdie, no ona si dajakým činom vedela zachovať svoju vrtkosť i priezračnosť.A tak len rozpráva, zhovára sa sama so sebou, spokojná, že ju zatiaľ nemútia a nebalamútia. No odrazu sa jej rozprávanie pretrháva: riečka dobehla k Jeniseju, potkla sa o jeho veľkú vodu a zmäteno zmikla. Ako tenký vlások sa Malá riečka vpletala do strmých, sivastých vín Jeniseja.

Rieka pojala jej hlas do seba, spojila ho s tisíckami iných riečnych hlasov a zbierajúc po kvapkách svoju silu, hrozivo hučala na prahoch a prerážala si cestu do ľadového mora. A tak Jenisej naťahoval žiarivú nitku našej dedinskej riečky na tisíce vierst,akoby spájal našu dedinu s velikánskou krajinou živou, chvejúcou sa žilou.Voľakto sa zberal odplávať do mesta a stikol si na Jeniseji plť. Zvuk sekery sa rodil na brehu, potom letel popri spiacej dedine, aby narazil do kamenných úšustov na kopcoch, zopakoval sa pod nimi a v mnohých ozvenách sa rozpadal po úžľabinách.
Pomedzi zarosené žŕdky preliezla najprv stará mať, za ňou ja a pobrali sme sa úžľabinou hore na kopce. Na jar v tejto úžľabine hučal potok, hnal do našej záhrady roztopený sneh, kamene a všelijakú ledačinu z lesa, no potom sa upokojil. Teraz jeho cestu vyznačoval iba vodou vyblýskaný štrk.V úžľabine si po domácky driemala hmla a bolo tu tak ticho, že sme sa báli zakašlať. Stará mať ma držala za ruku a stískala ju čoraz silnejšie, ani čo by sa bála, že môžem v tom bielom tichu okolo nás odrazu zmiznúť. I ja som sa bojazlivo túlil k nej, ku svojej živej a teplej starkej. Pod nohami šušťala nízka naježená trávička. Žltli sa v nej klobúčiky masliakov a červeneli krehké plávky.
Miestami sme sa hlboko zohýnali, aby sme mohli preliezť popod schýlenú borovicu. V kríkoch sa ako chmeľ poprepletali kvety bezobolky. Zamotávali sme sa do vláken a vtedy mi z bielych kalíškov na kvetoch spŕchla na golier a na hlavu studená rosa.
Strhával som sa, krčil a oblizoval si z perí horkasté kvapky.Stará mať mi utierala ostrihanú hlavu dlaňou alebo rožkom šatky, s úsmevom ma posmeľovala, presviedčala, že od dažďa a rosy ľudia rastú veľkí, preveľkí.
Hmla čoraz pevnejšie dosadala na zem, ako vláknitá kúdeľ zatiahla dedinu, záhrady a ploty, čo ostali tam dolu. Jenisej ani čo by zaliala pena z mlieka, brehy i on sám zaspali, utíšili sa pod nepriezračnou masou, cez ktorú neprenikol ani hlások. Ba aj na zákrutách Malej riečky sa objavili biele kučery a hneď bolo vidno, ako sa kľukatí. No svetlo a teplo šíriaceho sa rána rozkolísavalo hmly, sťahovalo ich v úžľabinách do čoraz tenších vín a zaháňalo ich do tajomne driemajúcej tajgy.

Sekera na Jeniseji prestala búchať. A vtom sa v uličkách ozvala a fufnavo zaspievala pastierova píšťala, z dvorov sa na ňu ohlásili kravy, zahrkotali zvoncami a bolo počuť, ako škrípu vráta.Kravy si vykračovali po uličkách cez dedinu, hneď sa vynárali zo zdrapov hmly, hneď sa v nej strácali. Sem-tam sa zjavil tmavý pás Jeniseja. Tam ticho umierali hmly.No v úžľabinách a v tajge budú stáť, kým nevystúpi vysoko slnko, ktoré sa ešte neukázalo. Bolo ešte za ďalekými vrchmi,kde sa pevne držali snehové čiapky. V noci z nich vial chlad a tieto hmly, čo v ospalom brieždení ukradomky liezli k našej dedine, a keď sa ozvali prvé hlasy, keď sa prebudili ľudia, poberali sa do dier, do priesmykov, do riečnych korýt, menili sa na studené kvapky a živili listy, trávu, vtáčatá, zvieratká a všetko, čo na zemi žije a kvitne.
Hlavami sme prerazili hmlu, čo sa uľahla v úžľabine, a vykročili sme po nej ako po mäkkej poddajnej vode, vymotávali sme sa z nej pomaly a bez hluku. Aha, už je nám po prsia, po pás, po kolená a odrazu nám v ústrety špľachla spoza ďalekých kopcov žiara, slávnostne sa zaiskrila, rozliala po vetvičkách na jedline, po kameňoch, po raždí, po pevných klobúčikoch masliakov, po každej bylinke.Nad hlavou sa mi zatrepotal vtáčik, striasol za hrsť iskričiek a rozospieval sa zvonivým čistým hláskom, akoby ani nebol spal, ani čo by stále striehol: „Či-či-čirií…”
— Starká, čože je to? — opýtal som sa pošepky.
— To spieva červienka.
— Čože?
— Červienka spieva. Vtáčik červienka víta ráno a všetkým vtákom to oznamuje.
A naozaj, na hlas červienky hneď odpovedalo niekoľko hlasov — a už sa to rozliehalo! Z neba, z borovíc, z briez — zovšadiaľ sa na nás sypali iskry a rovnako jasné, nezachyti-teľné vtáčie hlasy, zmiešané do jedného zboru. Bolo ich veľa, jeden zvučnejší ako druhý, no predsa len pieseň červienky, pieseň nového rána bolo počuť silnejšie a zreteľnejšie ako ostatné.
Červienka vedela vystihnúť akési letmé, temer nebadateľné pauzy a vplietala do nich svoju neskrotne radostnú pieseň.
— Červienka spieval Červienka spieva! — zakričal som a nevedno prečo som začal vyskakovať.
— Červienka spieva, ráno je tu, tak veru, — povedala stará mať a rýchlo sme vykročili oproti tomu ránu, oproti slnku, čo sa pomaly dvíhalo spoza kopcov! Sprevádzali nás a vítali vtáčie hlasy, hlboko sa nám klaňali borovice a jedle, jarabiny i brezy, skľavené od rosy a ukolísané piesňami.
V zarosenej tráve slnko zapaľovalo červené plamienky jahôd. Zohol som sa, chytil som do prstov trochu drsnú, ešte len z jedného boku opálenú bobuľku a opatrne som ju spustil do pohára. Ruky mi začali voňať lesom, trávou i tou jasnou žiarou, ktorá sa rozliala po celom nebi.A vtáky rovnako zvučne a viachlasne oslavovali ráno a slnko, a červienkina pieseň, pieseň prebúdzajúceho sa dňa, vlievala sa mi do srdca a znela, znela bez konca…
A znie tak dodnes, neumĺka.