Reakcia živých organizmov na pachové stopy v prostredí, v ktorom žijú, je vlastnosťou samotného života. Schopnosti živočíchov vnímať zmyslovými orgánmi chemické podnety slúžia na zachovanie druhu vo voľnej prírode.
Čuchové zmyslové orgány živočíchov sú umiestené na tých častiach tela, ktoré najčastejšie prichádzajú do styku s vonkajším prostredím, v ktorom zvieratá žijú — v horných dýchacích cestách, ich nepostrádateľnou súčasťou je čuchová sliznica, a v nej chemorecepčné bunky.

Čuchové zmyslové orgány patria k tzv. diaľkovým zmyslovým orgánom. Dráždia ich chemické podnety zo vdychovaného vzduchu. Najprebádanejšie čuchové zmyslové orgány majú suchozemské zvieratá, no dnes je už veľmi dobre známe, že aj vodné živočíchy sú schopné vnímať chemické látky rozptýlené vo vode aj vo veľmi slabej koncentrácii.
Čuch sa stal jedným z dôležitých prostriedkov komunikácie zvieraťa s okolitým svetom, s prostredím, so sociálnym partnerom, so skupinou zvierat, v ktorej žije, informátorom zložitého systému slúžiaceho vzájomnej komunikácii,

spoznávaniu prostredia, v ktorom si nachádza potravu – i bezpečné miesto pre odpočinok.

Čuch informačný kanál zvierat

Už v organizme jednobunečných živočíchov a nižších bezstavovcov môžeme pozorovať akýsi všeobecný chemický zmysel napriek tomu, že pre tieto účely ešte nemajú vyvinutý špeciálny zmyslový orgán. Bezstavovce majú chemické zmyslové orgány umiestené na rozličných častiach tela, predovšetkým tých, ktoré z tela vystupujú alebo iným spôsobom vyčnievajú.
Fyziológovia v súčasnosti získali vynikajúce poznatky o čuchových orgánoch hmyzu, ktorý ich má umiestnené v tykadlách. Dethier, americký bádateľ v oblasti fyziológie zmyslových orgánov hmyzu zistil, že samčeky niektorých druhov motýľov vnímajú chemický pach samičky svojho druhu aj na vzdialenosť niekoľko kilometrov.

Pre dosiahnutie takéhoto účinku hmyz vylučuje špeciálne chemické látky tzv. „feromóny”, ktoré sprostredkúvajú hormonálnu koordináciu medzi jedincami jedného a toho istého druhu. Iní bádatelia zase z tela niektorých druhov mravcov biochemickou cestou izolovali látky napr. metylepten, propylizobutyl-keton a iridomyrmecyn, ktorými si mravce značkujú svoje mraveniská a chodníčky v podchodoch. U vzácneho brazílskeho druhu mravcov, vedecky pomenovaného Atta sescedens izolovali chemickú látku citral, doteraz známu iba u rastlín, ktorej sa pripisuje výstražná funkcia pri nebezpečenstve.

No najdôležitejšia funkcia feromónov je ich pôsobnosť ako sexuálnych lákadiel. Vylučujú ich jedince jedného pohlavia a sú účinné pre jedince druhého pohlavia toho istého druhu. U niektorých druhov je schopnosť pôsobenia a účinnosť týchto látok neuveriteľne vysoká. Napríklad u samičiek známej priadky morušovej sa zistila schopnosť vylučovania chemickej látky -bombykolu s neobyčajne veľkou účinnosťou, pomocou ktorej samičky lákajú samčekov aj na vzdialenosť 10 až 11 kilometrov.
ČUCHOVÉ VNÍMANIE VO VODE

Takmer všetky druhy rýb sa vyznačujú schopnosťou vnímať chemické látky, ktoré sú rozptýlené vo vodnom prostredí. Zaujímavá je schopnosť chemickej reakcie rýb druhu Gai-dropsarus na látky pochádzajúcej z poranenej kože iných rýb, a to už pri koncentrácii 10—14 g na 1000 I. Aj čerebľa obyčajná sa vyznačuje úľakovou odpoveďou na roztok z poranenej kože vlastného alebo iného druhu rýb.

Najdokonalejší čuch spomedzi všetkých rýb majú však žraloky, ktoré zacítia aj nepatrnú koncentráciu určitej chemickej látky, napríklad krvi na vzdialenosť niekoľkých kilometrov.

Pri výskumoch vnímania chemických látok vo vodnom prostredí vodnými živočíchmi sa v experimentoch dokázalo aj vnímanie fenolových zlúčenín, pričom sa zistilo, že sú voči týmto chemickým látkam dvadsaťkrát citlivejšie ako človek. S týmito zlúčeninami sa však v prírode bežne nestretávajú, prirodzene potiaľ, kým im do vodného prostredia fenolové látky nevypúšťa ľudská civilizácia.
V tele plazov sa v priebehu fylogenetického vývoja vyvinul špeciálne uspôsobený ústroj, ktorý vďaka svojej morfologickej stavbe a iner-vácii plní funkciu čuchového aparátu. Je to tzv. Jacobsonov orgán, spojený s ústnou a nosovou dutinou.

Najdokonalejšie ho majú vyvinuté jašterice a hady, však v poslednom čase tento orgán zistili aj v tele niektorých druhov hlodavcov a kopytníkov (kamzík). Jacobsonov orgán predstavuje preliačenina v hornom podnebí, ktorá je vy st la n á čuchovou sliznicou. Aj náhodný pozorovateľ už iste mal možnosť vidieť, že hady a jašterice pri čuchaní v teréne často vystrkujú jazyk, kmitajú ním v ovzduší a vťahujú si ho do ústneho otvoru. Po vtiahnutí jazyka do ústnej dutiny ho vsúvajú práve do Jacobsonovho orgánu, prostredníctvom ktorého analyzujú chemické podnety z prostredia.
ČUCH NAHRÁDZA ZRAK

Neuveriteľnou sa zdá schopnosť niektorých druhov vtákov vnímať rozličné pachy. Mimoriadne dobrý čuch má vzácny novozélandský nelietajúci nočný vták kivi veľký, v minulosti uctievaný ako posvätná bytosť pre svoj skrytý a utajený spôsob života. Kivi má bohato vyvinutú čuchovú sliznicu vo svojich nozdrách, umiestených na konci dlhého zobáka. Potravu si hľadá čuchom, čo je prvoradou nevyhnutnosťou pre vtáka, aktívneho v noci.

Podobným spôsobom si vyhľadávajú zdochliny pod lístím aj supy americké (napr. sup havraní), ktoré žijú aj v niektorých našich zoologických záhradách (ZOO Praha a Dvor Králové). V prírode je schopnosť čuchového vnímania týchto vtákov zvlášť výhodná, lebo v prostredí hustých krovín a lesov nemôžu aj tak uplatniť svoj ináč veľmi výkonný zrak.
Z iných druhov vtákov majú výkonné čuchové vlastnosti kačice, ktoré sú schopné nájsť kúsky mäsa aj pod snehom, ba dokonca zvetria aj poľovníka, ak sa náhodou neopatrne priblíži po vetre. Ale aj známa sýkorka obyčajná je schopná zacítiť niektoré zapáchajúce látky a má približne rovnakú funkčnú čuchovú schopnosť ako Človek.
Najdokonalejšie vyvinutý Čuchový ŕecepto-rický orgán majú však cicavce.

Práve čuch je ich dominantným zmyslovým orgánom. Iba opice a človek majú čuchovú schopnosť oslabenú. Pre viaceré skupiny cicavcov, napríklad hmyzožravce, kopytníky a šelmy sa stal čuchový zmysel najdôležitejším orgánom. Využívajú ho pri hľadaní potravy, ako bezpečnostné opatrenie pri ochrane pred nepriateľmi, pri vyhľadávaní partnera v reprodukčnom období, pri značkovaní svojho okolia v súvislostí s teritoriálnym správaním. U niektorých druhov dosahuje priam fantastickú výkonnosť. Čuchová schopnosť najstarších domácich zvierat psov sa profesionálne využíva a cvičením zdokonaľuje. Exaktné znalosti o schopnosti čuchového vnímania psov však nie sú ešte dostatočne známe. Vieme iba toľko, že háravú fenu pes zacíti pri priaznivom vetre aj na vzdialenosť 100 metrov, človeka na 60 metrov.
PACHOVA OCHRANA TERITÓRIÍ

Objavením existencie teritórií zvierat sa zrútila pôvodná hypotéza o „zlatej slobode” zvierat, žijúcich vo voľnej prírode. V súvislosti s ochranou teritórií sa vyvinuli v správaní zvierat také systémy, pomocou ktorých informatívnymi signálmi (akustickými, vizuálnymi a zápachovými) si zvieratá zabezpečujú ohraničenie svojho územia. Pre príslušníkov rovnakého živočíšneho druhu má tento systém značkovania ten istý účinok ako ploty našich záhrad a výstražné tabule v ľudskej spoločnosti. Psovíté šelmy si hranice svojho teritória označujú ostro zapáchajúcim močom. Podobne značkuje líška, ale aj priamy predok psa — vlk. Vlky, práve tak, ako aj psy si priam šetria moč, aby s ním vystačili na dostatočné označ-kovanie celého teritória.
Prevažnej väčšine druhov cicavcov sa pre účely „značkovania” teritória vyvinuli aj tzv. mošusové žľazy. Tak napríklad kuny majú pod koreňom chvosta žľazu, ktorej zapáchajúcim sekrétom označujú pne, kmene stromov, kamene a iné predmety vo svojom teritóriu. Podobnú žľazu má aj líška, je to tzv. „fialka”‘. Srnce majú pachové žľazy nielen medzi kopýt-kami, ale aj v blízkosti parohov.

Preto na jar a v lete možno pozorovať otieranie sa zvierat o konáre stromov. Samce indickej antilopy Cervicapra majú zase veľké podorbitálne žľazy pod očami, ktoré môžu samostatne otvárať a zatvárať. So silne zapáchajúcim sekrétom tejto žľazy samce značkujú konáriky a vetvičky vo svojom okolí. Kamzík vrchovský má zase dva žľazové orgány uložené za rožkami. V reprodukčnom období na jeseň napuchnú a vylučujú sekrét, ktorý zviera zanecháva na tráve, na skalách, no najmä na kosodrevine.
Oveľa komplikovanejším spôsobom si svoje teritórium značkujú európske zubre, a to tak, že najprv odrú kôru zo stromov rohami, potom sa vyváľajú v blate a vo vlastnom močí a odreté miesto „natierajú” svojím „osobným” pachom. Naproti tomu hrošík liberijský vylučuje súčasne moč a fekálie dozadu, ktoré chvostom „rozprašuje” po okolí a natiera ich na kmene stromov a kríkov.
Zaujímavo si počína pri značkovaní svojho teritória malá poloopica — bushbaby (Galago senegalensis), zviera s nočnou aktivitou.

Ak ju chovajú v zajatí, po určitom čase nápadné sú na stenách klietky tmavé škvrny. Bushbaby si totiž moč strieka na dlane predných končatín, potom ho votrie na zadné chodidlá a poberie sa na svoju každodennú obchôdzku po svojom malom teritóriu, pričom všade zanecháva pa-chové značky svojho tela. Podobným spôsobom si značkuje svoje teritórium aj na slobode, ako aj cestičku pri vyhľadávaní potravy mimo teritória, čo má praktický funkčný význam, pretože pomocou svojich pachových značiek si v noci nájde cestu späť do brloha.

A teraz hľadaj !

Zaujímavý príklad pachového značkovania poskytuje zajac. Jeho pachové žľazy sú umiestené v ústnej dutine na vnútornej strane tváre. Tým, že si zajac ako veľmi čistotné zviera oblizuje predné končatiny, ktorými sa čistí na hlave, prednej a bočnej časti tela, prenáša sliny a výlučok žľazy aj na podklad, po ktorom sa pohybuje. Jeho teritórium je teda doslova „na-noňavkované” jeho charakteristickým pachom, ktorým súčasne každé iné zviera varuje pred vstupom do obsadeného územia.
Iné formy pachového značkovania možno pozorovať aj v správaní sa ježa druhu Echi-iops telfairi. Miesto, ktoré si chce označko-vať, si najprv nasliní, ba slinami si navlhčí aj predné labky, ktorými začne na vyhliadnutom mieste hrabať do zeme. Potom s vlhkou a od pôdy ufúľanou labkou poškrabkáva sa po bonoch tela.

Tento úkon veľa ráz zopakuje, čím prenáša pomocou slín svoj intenzívny zápach na ostatné časti tela a predmety v teritóriu, v ktorom sa zdržiava.
Napokon aj v zoologických záhradách môžeme byť dennodenne svedkami pachového značkovania zvierat. Ak sa zvieratá dostanú do nového ubytovacieho priestoru, ich prvou .aktivitou je práve pachové označkovanie svojho nového teritória. Podobne ak vpustíme nejaké zviera v ZOO do voľného výbehu, okamžite začne najprv očuchávať všetky značky a až potom sa oboznamuje s ostatnými obyvateľmi nového teritória.
ZAPACHOVÁ KONKURENCIA

Zápachové chemické značky sú funkčne spôsobilé informovať aj o hierarchickom za radeni zvieraťa v sociálnej skupine. Napríklad psy značkujú určité miesta teritória zdvihnutím zadnej nohy a vypúšťaním moču. Pritom vždy označia také miesto, ktoré už predtým označ-kovalo iné zviera. Tak prebiehajú neviditeľné „zápachové súboje”, pričom každé zo zvierat sa usiluje vystreknúť svoju zápachovú značku o niečo vyššie nad značku svojho „súpera” 8 konkurenta. Ak sa mu to nepodarí, odbehne z miesta „bojiska” s chvostom vtiahnutým medzi zadné nohy, čo je v lexikóne pravidiel a zásad správania sa zvierat výrazom ritualizo-vaného ústupu pred silnejším jedincom.
V priebehu fylogenetického vývoja sa vyvinuli Špecializované systémy chemického značkovania teritórií, ale súčasne aj schopnosť čuchových zmyslových orgánov vnímať chemické informácie z okolia. Pre život zvierat nadobudla táto schopnosť nepostrádateľný, životne dôležitý význam.