„Ak máš chuť počúvať, budem ti rozprávať o zvieratách, ktoré sa zachovali v určitých situáciách trocha inak, než sme my poľovníci mohli predpokladať,” povedal Strýčko.
„Ak chceš …
„Poznal som ich v živote niekoľko, i keď som všetko neskúsil len sám. Začnem dosť dramatickým príbehom. Ale si to nesmieš brať priveľmi k srdcu.
Akiste si si všimla, že Beščady nie sú vždy k človeku prívetivé. V lete sa síce blýskajú nádherne čistou oblohou a hladkajú príjemným teplom, avšak v zime dokážu dýchať takým mrazom, že v lese všetko len tak stene a skrýva sa, kde môže.”
„Tie dni, čo sme boli odrezaní od sveta a ty si šiel po helikoptéru, praskala v noci od mrazu celá chalupa a stromy pukali, akoby strieľali.”
„Nielen tie stromy. Zvieratá skučia od hladu, mláďatá nariekajú a túlia sa k matkám, ktorým je tiež strašná zima a nemajú čo žrať.

Raz som zažil tu v Beščadoch neobyčajne tuhú zimu. Robil som, čo som mohol, ale bol som tu vtedy sám a na všetko som nestačil. Teplomer kesol takmer na štyridsať stupňov pod nulou, fičala víchrica, cesta bola zaviata. Riečka Sa n zamrzla skoro celkom. Len kde-tu tiekli potôčiky, stopy po teplých prameňoch. A k tým potôčikom sa ťahala smädná a hladná zver. Uloviť nejaký kus nebolo vtedy nijaké umenie. Zver bola slabá, osprostená hladom a zimou, sama sa stavala pred hlaveň pušky.”
„A ty si strieľal?”
„Nie, ľutoval som aj diviaky, ktoré už strá-
cali všetku svoju slaninu a túlali sa po lesoch ako kostlivci. V istú jasnú mrazivú noc som sa vydal k Sanu, chcel som tam jelenej i srnčej zveri priniesť trocha sena. Dobre som poznal ich cestičky k vode a vedel, kde treba krmivo nechať.
Obloha bola plná hviezd, mesiac v úplnku mi svietil na cestu ako lampáš. Asi o polnoci som prišiel k rieke.
Vyhodil som seno z plachty, rozvešal ho na konáre stromov, ktoré viseli strmo k zemi, a zostal som tam chvíľu stáť, chcel som vidieť dajakú zver. Avšak žiadnu som nezbadal. Prť k Sanu bola síce ušliapaná od rozličných zvierat, teraz však nič neprišlo. Už som sa chcel vrátiť domov, pretože som bol premrznutý a ospalý, keď vtom začujem akýsi hlas. Akoby slabučké zbäknutíe.

Prichádzalo od Sanu. Započúval som sa. Bäkanie sa ozvalo znova, ale tichšie. Pozorne som sa zahľadel na rieku. Na jednom mieste sa černelo časi ako kus dreva. Čo by to mohlo byť?
Našiel som si palicu, o ktorú som sa mohol opierať, a pustil som sa rovno na ľad. Veľmi som sa šmýkal, len ťažko som nachádzal miesta, kde sčerená voda zanechala ľadový povrch zvráskavený. Pomaličky som postupoval dopredu. Keď ma od tej záhadnej veci delilo už len pár krokov, strnul som zdesením. To, čo som pokladal za kmeň alebo ľadový val, bol síce naozaj val, avšak nie ľadový. Bol to val zvieracích tiel. Srny sem v zúfalstve priviedli svoje mláďatá, aby sa napili. Na ľad ich ešte doviedli, ale už nevládali sa doplaziť späť na breh.

Divoch

Vieš si predstaviť tú poslednú cestu, keď šmykľavý ľad neposkytuje zoslabnutým nohám nijakú oporu a keď sa rohovinové ratičky stávajú vlastne korčuľami? Srny vyzerali ako zľadovatený pomník. Odkiaľsi znútra toho tragického súsošia zaznieval slabý hlas. Nemal som ani potuchy, ako dostať nariekajúce srnča von. Musel som ho hľadať len po hlase.
Matka dávno zhasla, a ako padla, privolila mláďa, akoby ho chcela chrániť vlastným telom. S námahou som ho vyslobodil. Ešte žilo. Musel som konať rýchle. Vzal som ho do náručia a prikryl rožkom kožušinovej bundy. Vôbec sa nehýbalo. Ani som si nebol celkom istý, či ešte žije. Až doma som zistil, že s námahou dýcha/že začala chripieť.
Nerobil som si veľkú nádej, že to prežije. Dostalo vysokú horúčku, chrčalo a kašlalo. Dával som mu piť teplé mlieko s vodou. Z fľašky a s cumlíkom. Spočiatku nechcelo piť. Neotváralo ani oči, ani papuľku. Uložil som ho do debny vystlanej senom a postavil som ju do kuchyne ku kachliam.

Srnča som prikryl vlneným svetrom. Čakal som. Ale keď horúčka ustavične stúpala a srnča len sťažka dýchalo, povedal som si — nedá sa nič robiť, musím to -riskovať. A dával som mu penicilínové injekcie. Spolu tri. Nó, a vidíš. Srnča sa prebralo a dokonca sa začalo preťahovať ako po dlhom spánku. Potom zhltlo niekoľko glgov mlieka. Na tretí deň už hltavo pilo a s veľkou chuťou.
Jeho stav sa podchvíľou zlepšoval a napokon už bol celkom dobrý. Srnka sa motala po kuchyni, nožičky sa jej rozbiehali na všetky strany, no o týždeň už začala poskakovať a hrať sa. Na desiaty deň chodila za mnou ako psík a stále chcela žrať.
Bolo to najmilšie stvorenie pod slnkom. Citlivé, nežné, pozorné, prívetivé. Nechápalo, čo je to nepriateľ, a k všetkým malo neobmedzenú dôveru. Dokonca aj k mojim psom.
„A psy jej dali pokoj?”
„Zachovali sa neobyčajne rozumne a starali sa o ňu ako o svoje mláďa. Dávali na ňu pozor, zaháňali ju domov, keď sa zatúlala kúsok ďalej. V tom čase si už pochutnávala na voňavom sene. Iba jedného sa bála ako ohňa — mrazu. Stačilo, aby vstúpila do snehu, hneď začala pišťať a bežala domov. Veľmi dobre si zapamätala, čo prežila.”
„Nesmútila za matkou?”
„A ako! Hľadala ju po všetkých kútoch izby, po celej chalupe. Urobil som jej ohromnú radosť, keď som ju zaviedol do maštale. Hneď so rozbehla ku krave. Ale keď zistila, že to predsta len nie je jej mamka, utiahla sa kamsi a plačlivo pískala. Vtedy zrejme pochopila, že matky už niet, a prestala ju hľadať. Vychoval som z nej statnú srnu a pustil ju do lesa.”
„Nevracala sa?”
„Vracala. Raz dokonca priviedla aj svojho nápadníka, ale ten vzal rýchle nohy na plecia. Potom zas prišla so svojím synkom. Ten bol tiež plachý, ale musím priznať, že sa moje psy nezachovali, ako sa patrilo. Povedal som si, že bude lepšie, keď sa nebude vystavovať nebezpečiu, a vystrelil som do vzduchu. Pochopila, a už som ju nikdy viac nevidel.”
„Aj tak by si ju už nepoznal, však?”
„Asi nie. Nemala nijaké zvláštne znamenie. Bola pekne urastená, ale takých je v Beš-čadoch veľa. Tak isto ako ten diviačik istého môjho piateľa rybára a poľovníka. S tým to bola tiež zaujímavá história. Pred časom boli postrachom Beščad pytliaci. Kde je veľa zveri, tam sa zaručene túlajú lesom pytliaci a brúsia si zuby na ľahkú korisť. Nastavoval som všelijaké oká a pasce. Na jedného takého pytlía-ka sme mali osobitne chuť a ustavične sme mu boli v pätách. Ale bol to chlap všetkými masťami mazaný a na pytlačku si vyberal čas, keď sme to najmenej čakali.

Môj priateľ chodieval ráno po lese a pozoroval drozdy, ktorých si veľmi cenil, pretože sú to vtáky pre poľovníka  nesmierne  užitočné. Nik nezbadá skôr ako ony, či je nablízku zviera alebo človek. Začnú sa hnevať a robiť poplach. A v ten deň boli drozdy neobyčajne podráždené. Môj priateľ sa rozhliadol vôkol seba. Napokon sa vyškriabal na strom a odtiaľ pozoroval, čo sa v lese deje. Spočiatku nevidel nič. Až po chvíľke zbadal, ako sa húštinou opatrne prediera akýsi človek. Pred ním šiel pes a vetril na všetky strany.

Odrazu sa rozkričali všetky drozdy a takmer súčasne začal štekať ten bundáš. Môj priateľ ešte neprezradzoval svoju prítomnosť. Bol dobre ukrytý v korune stromu. Odtiaľ videl, ako ten bundáš vystavuje malého divia-čika, ktorý sa pravdepodobne zatúlal od matky a stratil sa v lese. Z jednej strany útočil na prasiatko pes, z druhej strany sa blížil pytliak s puškou v ruke. Dlhšie už môj priateľ nečakal. Zoskočil na zem. V tú chvíľu sa diviačik rozbehol tým smerom, vbehol mu pod nohy a celkom ohlúpený zastal.
Čo sa dalo robiť? Môj priateľ ho vzal do náručia a odniesol domov. S pytliakom si to vybavil neskoršie. Doma sa ukázalo, že prasiatko je diviačicou. Vyrástla z nej nádherná ba-chyňa a neopúšťala môjho priateľa ani na krok. Stala sa jeho nerozlučnou a milujúcou družkou. Celé Beščady pukali od smiechu, keď pán chodil na jarmoky a do krčiem s bachy-ňou. Keď si objednal pivo, diviačica ho hneď začala drgať do kolena a dožadovať sa tiež niečoho dobrého pre seba. Očuchala, čo pije pán, a musela dostať to isté.

Pivo je pivo, i keď azda diviaky poznajú lepšie pochúťky. Chlípala ho z hlbokého taniera a zhlboka vzdychala, zrejme nad tým, aké majú ľudia čudné chute. Potom zaspávala pri nohách svojho záchrancu. Pôsobila rozruch medzi koňmi a dobytkom na trhoch, psy div nezošaleli, keď videli obrovskú díviačicu, ako sa slobodne
prechádza a je bohvie prečo nedotknuteľná. Ale časom si na ten zvláštny pohľad a ešte čudnejší pach zvykli. Nechávali diviačicu na pokoji. Tá využívala svojho privilégia a nič si z toho nerobila ani z poľovníkov. Na dôkaz veľkej lásky k svojmu pánovi mu nosila z lesa svoju obľúbenú pochúťku, bukvice. Až keď sa celkom presvedčila, že o ne nestojí, spratala ich sama …”
„Čo si sa odmlčal, Strýčko? To už je koniec?”
„Vieš, tá diviačica zahynula pri dosť čudných okolnostiach. Vždy rada za líhala do húštín, váľala sa v blate, s rozkošou mľaskala. Bola Šťastná ako kráľovná. Ale raz sa priplietla do stáda diviakov, na ktoré sa práve usporiadala poľovačka. Istý poľovník na ňu zamieril a trafil. Môj priateľ ju oplakával niekoľko dní.”
„To je strašné! Ako to, že ju nepoznal?”
„Niečo, také predsa nikto nečakal. Ale už sa nad tým nermúť, porozprávam ti niečo veselšie. Vieš, o čom? O stolovníkoch mojej mamky.”
„Keď o stolovníkoch, tak to bude o ľuďoch, a nie o zvieratách, však?”
„Ale ba — o mačkách a strakách.

Mamička mávala vždy nejakého obľúbeného murka — lapikurkára. Mačky mala veľmi rada a neľutovala pre ne mlieka. Lenže mačky väčšinou dávali prednosť mäsu. Preto sa rady vtiahli do špajze, akože na myši, ale v skutočnosti preto, aby tam niečo uchmatli. Spomínam si na istého elegantného kocúrika v čiernom fráčiku s bielou náprsenkou a bielymi gamašami. Bol to lumpík nad lumpov, náramne rád lapal vtáčiky, ale tváril sa ako svätúšik. Na mamku hľadel, akoby nevedel narátať do troch, a ona mu verila. Bol to vlastne uličník.

Trúfal si aj na poľovné psy a riadne ich preháňal, vyskakoval na ne, prskal ako tiger, pazúry mal ako sup. V mamkinej prítomnosti vťahoval pazúrky do podušiek, labky mal mäkučké a zamatové. Líškal sa len tým ľuďom, na ktorých mu záležalo. Kuchárke, matke, dojičkám. Ale páčil sa všetkým, pretože bol veľmi pekný, šelmička. Veľký, guľatučký, so zelenými okáľmi. Kožuch sa mu leskol ako nalakovaný. A aký bol sebaistý. Patril mu celý svet, predovšetkým ak bola nablízku jeho pani, mamička. Zhrbil chrbát, vypäl hruď, naježil biele fúzy. Ale istého dňa dostal dobrú príučku.”
„Aj jemu sa niečo zlé pritrafilo?

Veď si vravel, že to bude veselý príbeh …”
„Neboj sa, nič sa mu nestalo, ale… trafila kosa na kameň. Istého pekného dňa sa náš frajer dostal do mitúšky so strakami. A zosmiešnil sa. Úplne a raz navždy. Straky si totiž všimli, že má svoje obľúbené miesto, ktoré často navštevuje. Miesto blízko kuchyne. Hádzali sa tam zvyšky jedla, v ktorých sa prehrabával — kožky zo salám, kuracie kostičky, ostatky z tanierov. Kocúr sa vždy uvelebil medzi tými dobrotami a preberal si: tento kúsok mu bol pritvrdý, len odhrnul, druhý bol mäkký a šťavnatý — šup a už ho mal v sebe.

To sa strakám nepáčilo. Ani ten mačací blahobyt, ani to preberanie. Schmatli vždy to, čo kocúr odhodil nabok, a odniesli. To zas dopaľovalo kocúra, nechcelo sa mu deliť so strakami. Prikrčil sa — a hop po nich! Hneď bol z toho strašný randál, straky sa rozkričali, akoby ich na nože bral. Zamávali krídlami, vrhli sa do jedného roja a naňho.

Vari prvý raz v živote sa naozaj preľakol. Až doteraz býval on vždy pánom, odrazu však dostal na frak. Od toho času trvala medzi ním a strakami vojna, stále tvrdšia a beznádejnejšia. Napokon kocúr strakám ustúpil, svoje miesto im prenechal a len zďaleka im vyhrožoval hysterickým sekaním čeľustí a prskaním, čo však straky celkom ignorovali. Odpovedali mu nanajvýš dajakým tým urážlivým zaškriekaním. Ale najčastejšie si sadli na plot rovno nad úbohou hlavou nešťastného kocúra a nadávali mu, čo sa len doňho po-mestilo. Nesmej sa, naozaj to tak bolo, aj keď sa kocúr ešte bránil, aj keď sa mu ešte kedy-tedy podarilo straky prekabátiť.

To sa potom nafukoval ako pán a vládca. Rozvaľoval sa ako na pazderí a tváril sa, akoby ho nič nemohlo rozhádzať. Opäť si začal preberať v jedive, zasa niektoré kúsky odhadzoval nabok. Ale iba pokým nezačul straky. Ani na ne nečakal. To sa s bruchom pritisnutým k zemi rýchle odtiahol za mojou matkou. Od nej sa mu vždy ušlo dobré slovo a prívetivé pohladenie. Dočkal sa aj krásneho mena. Začala ho volať Čarek. Tak ju očaroval, frajer. Ale vzhľadom na svoju povahu sa mal skôr menovať Lump…”