Slnko sa už od samého rána akoby ponáhľalo, rýchle vyšlo, osušilo hojnú rosu a z vysokej oblohy vyžarovalo na zem horúci jasný plameň; ani lístok, ani steblo trávy sa nepohlo. V ťarchavej horúčave dňa leží zlatožltý lán jačmeňa, ťahajúci sa úbočou k mladej dubovej hore. Tu zrazu vybehne z lesa plným cvalom srnec. Za ním druhý. Priam letia dozretým jačmeňom, chrbty akoby im horeli.

Zatočia sa, už sa zasa blížia k lesu, keď sa v jačmeni postaví srna. Vedľa nej sa zdvihnú dve ešte fľakaté srnčiatka. Srna stojí, hľadí k srnčom, čo sa zastavili pod dubovou horou, uši ako lopúchy otrčené k nim. Mladé využívajú chvíľu a chytia sa každé svojho cecka. // Srnce stoja chvíľu proti sebe, hlavy sklonené, stŕpnuté nohy zavŕtané do suchej zeme, oči podliate krvou, telá sa im chvejú, z nozdier vyráža drsné fučanie. A už udreli na seba, a zas. Zvŕtajú sa, aby nenastavili súperovi zraniteľný bok. Väčší zo srncov má hlavu takmer sivú, parožky, to sú iba dva dlhé hroty.

Júl 1981

Menší, navidomoči mladší, má každý kmeň rozvetvený do troch vetiev a bojuje udatné, hoci pred krutými údermi ustupuje krok za krokom k lesu. // Starý hrotiak vychádzal z hory iba potme. A o nič a o nikoho sa nestaral. Teraz však nasadzuje každý z nich život, aby zničil život druhého. Srna len stojí uprostred jačmeňa a pozoruje bojujúce srnce. Napokon sa predsa len starému podarí úskok, už-už sa ženie so sklonenou hlavou, s krvou podliatymi očami proti súperovi zboku, šesto-rák však odskočí a nečaká, výskokom vbehne do lesa, za ním ako smršť aj starý hrotiak, a hora ich zhltne. // Srna chvíľu prešľapuje, zaháňa mladé už od prázdneho vemienka, keď do jačmeňa zas vybehne srnec so šedivou hlavou. Zastane, strmo sa pozrie pred seba, potom vykročí.

Ide pomaly, hlavu zdvihnutú, príde až tesne k srne a oňuchá jej nos. Akoby to ani nebol ten istý, čo pred chvíľou hnal mladého šestoráka do dubiny. Srna so srnčom sa chvíľu ovo-niavajú, potom srnec odstúpi nabok, skloní hlavu a zlostne si pre-meriava srnčatá. Priskočí k nim a zdupoce prednými nohami. Srna nič. A keď srnčatá stoja na mieste, jedno zľahka drcne hrotom parožka, druhé nečaká, odskočí. Zasa zdupoce starý samec a výhražné skloní hlavu. Srnčatá ustupujú a ustupujú, srnec ich prestane hnať až po dobrých dvadsiatich krokoch. Potom zdvihne hlavu, strhne sa a vyrazí. Srna nečaká; beží pred ním jačmeňom, vo veľkom kruhu zabočí do hory, ale čochvíľa sú obaja zasa vonku a naháňačka neprestáva. Napokon zastanú pod krajnými dubmi. // Les sa parí horúčavou, kŕdle malých mušiek tancujú v prehriatom vzduchu, motýle sa tackajú ako opité, od kríkov rastúcich na kraji lesa dolieha bzukot včiel. Srnec i srna prudko dýchajú, boky sa im rýchlo nadúvajú a klesajú, papuľky majú otvorené. Potom srna zasa odbehne, ale keď srnec za ňou nejde, zastane, kýva hlavou, volá ho.

A zasa bežia cvalom dozrievajúcim morom jačmeňa, suché stebla pukocú, a keď sa dostanú doprostred iánu, srnec pribehne k srne a nešetrne ju udrie do boku. A zas, a opäť. Srna len stojí, hlavu sklonenú. Až keď zacíti v boku ostrý úder, vyrazí. Zastane až v tôni stromov. Ale v tej chvíli sa čas už naplnil a moc nad všetkým prevezme to najsilnejšie v živote, čo zachováva rod. //O chvíľu sa srnec so srnou ukážu v žltom jačmeni. On kráča niekoľko krokov za ňou, v polovici jačmeňa, na dobrých dvesto krokov od košatej planej hrušky zastanú. Slnko sa ako zlatá priadza dotýka sklonených kláskov, ľahký vetrík pofukuje hore úbočou. Vtom pretne poludňajšie ticho úder hromu. Srnec klesol v jačmeni ako podťatý. Na okamih prestanú vŕkať divé holuby, ďateľ sa zadrhol v smiechu a pinky zastavili recitál uprostred slohy.

Srna sa obzerá, ale nikde nevidí nebezpečenstvo. Skloní sa k srncovi a splašene odskočí, zacíti pach krvi. Čaká však na desať krokov od neho, čaká, čo by neurobila inokedy ani za nič, kýva hlavou, volá srnca, nevie pochopiť, že ho už niet. A odbehne až potom, keď sa po kmeni hrušky spúšťa chlap, zastane pod ňou a zapáli si cigaretu.