Po úspešnej polovačke a poľovníckom krste mladého poľovníka Rapčana sme sa dohodli, že na budúcu sobotu sa stretneme na Bani Pri dube.Cez týždeň mal každý svoju prácu, ale večerami sa poľovníci stretávali na posiedkach.
Zabávali sa na Rapčanovom krste, ako mu náležité vyprášili nohavice, aby pamätal, kedy zastrelil prvého diviaka a bol prijatý za rovnoprávneho člena rodiny poľovníkov. Robili sa aj plány, kde by sa bolo dobre v sobotu a nedeľu vybrať, i keď každý vedel, že o to sa postará hájnik Martin Mucha. Akoby aj nie! Martinko, ako ho každý v dedine a na okolí volá, je horárom vyše tridsať rokov a pozná tunajšie lesy lepšie ako ovocný sad okolo svojho domu, ktorý je aj horárňou.
Čudná jazda
K tomu by som ešte pripomenul, že hájničenie patrí Muchovcom už akoby do rodiny. Hájnikom bol Martinov otec, ešte u grófa, hájnikom bude aj jeho syn a možno aj synov syn. Takisto aj poľovníctvo majú Muchovci v krvi. Na svojich obchôdzkach lesom si hájnik Mucha všíma každú stopu a podľa toho vie, kde sa kedy diviaky zdržiavajú, vlastne kade sa najviac motajú, lebo diviačia zver je veľmi túlavá.
No, trochu som odbočil od toho, čo vám chcem povyprávať.
V tú sobotu Pri dube, dávno pred dohovorenou hodinou rozkladal ohník starý poľovník Randis. Obával sa, že zmešká, a preto došiel na miesto stretnutia veľmi zavčasu a začalo mu byť zima. Neďaleko ležala jeho kapsa s jedlom na dva dni. O ňu bola opretá stará drôtovka s kohútikmi. Pri nej jeho pes Brok, ktorého by bolo ťažko zaradiť do niektorého zo známych plemien poľovných psov, ale ináč veľmi dobrý diviačiar. Takisto by bolo ťažko povedať, ktorý z týchto dvoch má radšej poľovačku — pes alebo jeho pán? Postupne poprichádzali ďalší. Hájnik Mucha oznámil svoj návrh: — Mali by sme sa najprv vybrať na Bušakov vrch. Potom na Varatik, Sánky a Peňaze až do Bystrej, kde prenocujeme. Zajtra sa pridajú k nám aj ia a budeme pokračovať cez Ciľanu, Petriš a oblúkom cez bodo-u a Kuzap domov. Chcel by nie– Nikto nemal námietky. S návrhom súhlasili a šli sme. tu nám šťastie veľmi neprialo, niekoľkých líšok a malej zveri sme nestretli nič. Čerstvé diviačie stopy bolo vždy poznať,ale diviakom sa vždy podarilo vykĺznuť z priehonu.
Do Bystrej sme došli podvečer. Zastavili sme sa ako obyčajne, u cestára Muchu, tiež známeho široko-ďaleko. Tam nás už čakali bystranskí poľovníci Rozin a Husár. Neskoršie prišli aj iní. Zrazu sa cestárova priestranná izba stala pritesná.
Po večeri sme predebatovali plán na zajtrajší deň, porozprávali o tom, čo sa ktorému na posledných potulkách lesom prihodilo, zažartovali, pobavili a šli spať.
V nedeľu ráno na svitaní po čerstvom snehu kráčali hore Cigánom dva rady chlapov. Puškári, ako hájnik Mucha volá poľovníkov, jedným smerom, honci so psami iným smerom. Poľovníkov viedol hájnik Mucha, honcov jeho syn Martin.Po rozostavení poľovníkov na stanovištia hájnik Mucha zatrúbil na hlavniach dupľov-ky a poľovačka sa začala. Priehon bol krátky a honci nič nenahnali na čiaru poľovníkov, hoci dnes, podobne ako včera, aj tu boli diviačie stopy.Pri druhom rozostavovaní strelcov ujovi Randisovi Martinko posunkom ruky naznačil, že by mal zostať na okraji čistinky.
Prikývol hlavou na súhlas a zostal. Najlepšie kryté miesto, odkiaľ by mohol sledovať celú čistinku, sa mu pozdávalo za osamelým kríčkom stojacim dva-tri kroky pred hustým porastom. Podišiel ku kríku a krpcom z diviačej kože rozhrnul sneh, aby mu nevržďal pod nohami. Potom zapichol poľovnícku palicu do snehu, roztvoril jej rukoväť, oprel sa o ňu a začal si čistinku lepšie všímať. Pred nimi a vľavo bol mladý porast, ako ten za jeho chrbtom, len nie taký hustý. Vpravo zasa starý bukový les. Na čistinke vládlo sviatočné ticho, len stranou sa ozýval škrekot sojky, sprevádzajúcej poľovníkov, odchádzajúcich na svoje stanovištia, ale aj ten stíchol.
V tichu sa poľovník môže ponoriť do svojich spomienok, rozmýšľať, kým sa nepriblížia honci. Aj náš ujo Randis, ktovie kde blúdil mysľou, na ktorú z nespočetného množstva svojich poľovačiek spomínal. Dlho však nemohol premýšľať. Zo zadumania ho vyrušil šuchot suchého neopadnutého lístia a praskot konárikov v protiľahlom poraste. „Čo by to len mohlo byť?” rozmýšľal. Poľovačka sa ešte ani dobre nezačala. Pred chvíľou sa mu zdalo, že v diaľke sa ozval brechot psov.Zbystril sluch i zrak, pevnejšie zovrel v rukách dupľovku a čakal. Zvuk sa stále približoval, silnel. Už bolo jasne počuť, ako sa niečo veľké prediera cez porast. Pravdepodobne diviak alebo jeleň. O chvíľu sa objavila na okraji hlava silného diviaka-sa-motára. Svedčili o tom veľké kly, ktoré vyčnievali po oboch stranách jeho rypáka ako nejaké rožky.
Pre starého poľovníka Randi-sa to nebolo prvé stretnutie s diviakom, no predsa bol vzrušený a obával sa, že ho diviak spozoruje a zuteká. A toho by veru bola škoda! Takmer nedýchal.
Ako tak nepohnute stál a sledoval, kedy sa diviak ukáže lepšie, cítil, ako mu krv stúpa do hlavy a srdce bije až kdesi v krku. Ticho natiahol kohútiky, aby bol pripravený vystreliť, keby diviak vyšiel na čistinku. Ale diviakovi sa akosi nechcelo z húštiny von.Po chvíľke, ktorá sa nášmu poľovníkovi zdala byť nekonečne dlhá, diviak predsa len podišiel trochu bližšie, ale znova zastal. Smeroval rovno na poľovníka, výstrel by bol neistý. Keby ukázal bok! Konečne sa zasa pohol. Mieril k starému lesu. No urobil len niekoľko krokov a znova zastal. Randisovi sa zdalo, že ho zvetril a už-už odskočí. Preto neberúc do úvahy zlú polohu diviaka, zdvihol pušku, namieril a potiahol kohútik. Nedeľné ticho prerušil výstrel.
Jeho rachot sa rozliehal lesom. Tým, že tak nečakane padol, udivil ostatných poľovníkov. Všetci sa chceli čím prv dozvedieť, čo sa stalo na Randisovom stanovišti, ale nikto nesmie opustiť svoje miesto, kým sa poľovačka neskončí, alebo niekto nevolá o pomoc. Nuž každý zostal tam, kde bol. Len keď honci došli po čiaru strelcov, všetci sa náhlili na čistinku, odkiaľ zaznel výstrel. Nemalé bolo ich prekvapenie, keď si čistinku prehliadli. Pri kríčku, zapichnutá v snehu, stála poľovnícka palica. Vedľa ležala dupľovka s nevypáleným nábojom v ľavej hlavni, neďaleko nej klobúk. Na tŕňoch v poraste viselo niekoľko handier — útržkov z poľovníckeho obleku. Na čistinke boli stopy silného diviaka a trochu farby na snehu. Viac nič. Po strelcovi ani stopy! Kde sa len mohol podieť? Akoby ho bola zem prehltla! Nebolo však času na dlhé uvažovanie. Možno je v nebezpečenstve život človeka a potrebuje pomoc. Len aby neprišla neskoro. Ale ako mu pomáhať, keď ho niet? Predsa len bolo treba niečo podniknúť.Časť poľovníkov zostala prezerať húštinu, pri ktorej sa záhadný dej odohral, a pozbierať poľovníkove veci. Ostatní- sme sa pustili po jedinej viditeľnej stope — po stope diviaka.
Len ťažko sme sa predierali hustým porastom, v ktorom diviak urobil naozajstný tunel. Vpredu šiel honec s Randisovým psom na dlhom remeni. Za ním poľovníci a honci so psami. Šťastie, že porast sa prerie-dil a šli sme dolu svahom.
Pozorne sme si všímali farbu. Zo začiatku bolo len málo farby. Postupne jej bolo čoraz viac. O niekoľko sto metrov sa popri jasno-červenej farbe vyskytla aj tmavočervená, zmiešaná so zelenými čiastočkami, ako pri zásahu na mäkko, čo ešte viac vystupňovalo náš údiv.V jarku medzi dvoma kopcami sa stopa stočila prudko doprava, smerom nadol ku riečke Bystrá. Voda jarčeka zmývala farbu, ale psy sa stávali čoraz nepokojnejšie a bezpečne držali stopu. Len ťažko sa dali udržať na remeňoch, čo naznačovalo, že vzdialenosť medzi nami a diviakmi sa zmenšuje.
Na mieste, kde jarček odovzdáva svoju vodu riečke, je most pre dvojkoľajku. Okolo mosta je menšia rovinka. Na túto rovinku drevorubači spúšťajú drevo rizňami zo Šik-Iova, nakladajú na vozne úzkokoľajnej železnice a odvážajú do sklárne a do okolitých baní. Keď sme došli na toto miesto, nechceli sme veriť vlastným očiam. Ujo Randis nožíkom rozrezával remienok, ktorým mal okrú-tenú onucu, aby sa mohol vyslobodiť zo zajatia už uhynutého diviaka. Pritom sa tváril akoby sa nič nebolo stalo.Zasypali sme ho otázkami, na ktoré nebolo možné naraz odpovedať a on sa ani ne-náhlil dať nám odpoveď. Len krotil svojho psa slovami: — No, veď ho len nechaj. Už neujde. — Pes totiž skočil na diviaka a začal ho trhať, aby bránil svojho pána. Na naše naliehame, aby už porozprával, čo sa stalo, povedal: — Veď vidíte, že ma ešte drží. Radšej mi pomôžte, aby som sa vyslobodil, a dajte niečo vypiť, lebo som vysmädol. Potom vám všetko vyrozprávam. Zatiaľ vyvrhnite diviaka.Keď už mal krpec zasa obutý, poumýval si zakrvavené ruky i tvár, pýtal sa na pušku, klobúk a palicu. Len vtedy sme sa spamätali, že sme sľúbili tým hore, že zatrúbime, keď niečo nájdeme.
Jedni sa mali okolo diviaka, iní zbierali suché konáre a rozkladali oheň, strúhali ražne, krájali slaninu a chlieb. Chystali sme sa obedovať. Medzičasom prišli aj tí zhora. Keď sme už všetci sedeli okolo vatry, ujo Randis nám celú príhodu vyrozprával.
Hneď po výstrele na diviaka si uvedomil, že ho len slabo ranil a že diviak je pripravený zaútočiť. Svedčil o tom vysoko zdvihnutý chvostík. V takom prípade je najlepšie vyliezť na najbližší strom, keď je na to ešte čas. Lenže ujo Randis nemal nablízku ani strom, ani by nebolo času naň vyliezť. Nebola by mu to dovolila ani jeho poľovnícka hrdosť. Ranený diviak veľkou rýchlosťou vyrazil do stredu čistinky, ale zastal uprostred nej, lebo nevedel, kde je ten, na ktorého sa chystal.
Zastal práve tak, ako si to želal náš poľovník — stranou. Preto rýchlo namieril diviakovi na komoru a potiahol druhý kohútik. Kohútik cvakol, ale puška zlyhala. Cvaknutie kohútika prezradilo diviakovi stanovište nepriateľa, na ktorého prudko zaútočil. Nebolo už času pušku znovu nabiť a natiahnuť kohútiky. Rozhodnúť sa bolo treba v zlomku sekundy. A starý poľovník sa rozhodol pre skutočne husársky kúsok. Namiesto toho, aby odskočil stranou, ako sa to obyčajne robieva, lebo diviak nevydarený útok málokedy opakuje, vrhol sa na útočiaceho diviaka. Odhodil pušku nabok, a keď mal diviaka celkom pred sebou, hodil sa mu na chrbát. Keď mu už ležal na chrbte, diviak zasekol svoje kly do „jazdcovej” pravej nohy. Ľavým párom klov prerazil onucu obkrútenú na súkenných nohaviciach. Kly sa mu tak v onuci chytili, že ju už nemohol pustiť. Vidiac, že má na sebe nepohodlného jazdca, chcel sa ho striasť, a preto sa s ním hodil do hustého krovia.
No poľovník sa ho pevne držal obidvoma rukami, až kým neprišli na čistinku. Tam sa už stačilo diviaka držať len ľavou rukou a pravou vytiahnuť poľovnícky nôž a zasadiť diviakovi smrteľnú ranu.Smrteľne ranený diviak vždy vyhľadáva vodu, do ktorej zalíha, a tak teraz sa táto neobyčajná jazda uja Randisa na diviakovi skončila pri vode. Šťastie, že nie v nej, lebo Bystrá pod Šiklovom je už poriadne hlboká.