„Tieto pôjdu do hrnca,” povedal lovec Tony Graham a ukázal rukou na dve malé antilopy ležiace pri jeho nohách. Teraz nebol tento Juhoafričan, ktorý sa práve vrátil z lovu spolu so Švajčiarom Carlom Ghenzim, veľmi spokojný.

Obidvaja si prenajali v pustatine močaristý ostrov plný zveri a sľubovali si bohatšie úlovky. Malý ostrov je posledným miestom v pustatine, kde môžu poľovníci bez mimoriadnych ťažkostí prenikať.

Najbližšie mestečko, asfaltová hradská a železničná stanica sú vzdialené 600 kilometrov. Kto prichádza, musí sa predierať cez húštiny, brodiť potokmi, ale napokon nájde prekrásny kúsok malebnej prírody, ktorú na juhu Afriky tvoria stá ostrovčekov plných zveri. Vlastne posledné tvrdenie nie je už dnes vôbec pravdivé, lebo 170 druhov cicavcov, 400 druhov vtáctva, 20 000 byvolov, 3000 slonov, 12 000 pakoňov a zebier, 18 druhov antilop a veľké množstvo levov, leopardov, gepardov, nosorožcov a opíc sa tu systematicky a bezohľadne ničí.

Za peniaze všetko

Tony Graham, ktorý tu dvadsaťpäť rokov robí sprievodcu zahraničným poľovníkom, môže byť o nejaký rok bez práce.Na 18 000 km2 odstrelia v tejto časti južnej Afriky ročne najmenej 20 000 zvierat a z toho iba 8000 na povolenie. Ostatných 12 000 pripadá na konto cudzích pytliakov, ktorým vôbec nejde o mäso, ale o slonovinu, vzácne kožušiny, kože a dalšie poľovnícke trofeje, ktoré možno dobre speňažiť.Najmenej tucet podnikateľov sa tu zaoberá organizovaním poľovačiek.

Ich zákazníci prichádzajú z Juhoafrickej republiky, USA, Anglicka, Francúzska, Talianska, z NSR a iných krajín. Niektorí priletia v malých lietadlách z Johannesburgu, vzdialeného 1400 km. Iní prichádzajú v terénnych autách. Za týždenné safari zaplatia niekoľko tisíc dolárov a získajú úradné povolenie zastreliť každé zviera, ktoré im príde pred mušku. Niektoré poľovnícke výpravy si prenajímajú revíry s rozlohou niekoľko sto štvorcových kilometrov.

Nikde na svete zver tak bezohľadne neničia ako v južnej Afrike. Za odstrel malej antilopy sa ráta 50 západo-nemeckých mariek, zastrelenie väčšej a vzácnejšej antilopy vyjde na 150 až 200 mariek. Odstrel slona alebo leoparda stojí 600 mariek, za byvola sa platí 300 a za zebru len 100 mariek.
Reklama podnikateľov zaručuje skutočne nízke ceny za takú vzácnu zver, ale lovci, resp. sprievodcovia z povolania, ktorí každú výpravu alebo jednotlivcov sprevádzajú, majú ešte iné účty. Účtujú dopravu, náboje, požičiavajú špeciálne zbrane, optiku, takže i ked zákazník zo zahraničia za deň ani raz nevystrelí, zaplatí najmenej 200 mariek.
Vyše štyridsať afrických štátov už obmedzilo alebo celkom zakázalo poľovačky cudzím turistom. Iba niekoľko afrických krajín — Juhoafrická republika, Rodé-zia, Zambia, Zaire, Gabun, Sudán a azda niektoré dal-šie povoľujú voľný odstrel zveri zahraničným poľovníkom.
Desiatky agentov z tých krajín, kde je lov povolený, obchádzajú západnú Európu a lákajú poľovníkov na safari, ktoré je „ojedinelé na svete”. Rozdávajú propagačné letáky a časopisy, ponúkajú „nezabudnuteľné dobrodružstvá za prijateľné ceny”. Napríklad v NSR je základná cena dvojtýždennej poľovačky 6000 až 10 000 mariek. Týka sa to napríklad poľovných revírov v juhozápadnej Afrike, Rodézii a Sudáne.
Keňa, Tanzánia a Uganda lákali ešte nedávno európskych poľovníkov nízkymi cenami. V Keni stál tzv. malý poľovnícky lístok ešte roku 1975 len 200 mariek. Jeho majiteľ mohol odstreliť ľubovoľný počet antilop a ze-bier, ale za každú musel ešte priplatiť 10 až 30 mariek. Potom išli ceny hore.

Odstrel nosorožca stúpol až na 3300 mariek, slona na 1000 mariek a byvola na 200 — =riek. Ak majiteľ poľovného lístka priplatil 20 mariek, -Äohol strieľať dva týždne všetko vtáctvo.
Následky takéhoto bezohľadného ničenia zveri sú otastrofálne. V Keni klesol počet zvierat oproti obdobiu pred päťdesiatimi rokmi o tri štvrtiny. Ešte roku 1973 bolo v Keni asi 170 000 slonov. Teraz ich stav klesol na 70 000. Až 100 000 slonov vyničili za krátkych šesť rokov!
Britský zoológ lan Douglas-Hamiíton odhaduje, že len roku 1976 padlo v Afrike za obeť najmä bielym poľovníkom 100 000 až 300 000 slonov. Roku 1967 bolo v Keni 15 000 zebier, dnes je ich sotva 1500. Koža zo zebry sa predáva v západnej Európe za 2000 mariek. To je desaťkrát viac, ako stál ešte nedávno v Keni poľovný lístok.
Veľa afrických krajín, ktoré prijali prísne opatrenia proti svojvoľnému ničeniu zvierat, má problémy s pyt-liakmi. Prichádzajú v terénnych autách cez nestrážené hranice, priletujú dokonca v súkromných lietadlách, strieľajú do zveri aj z lietadiel, lebo čím prísnejšie sú opatrenia, tým vyššie ceny sa platí za trofeje.
Aj nedávny feudálny režim v Etiópii umožňoval zahraničným poľovníkom bezohľadne ničiť zver. Po zvrhnutí starého režimu zostalo v celej krajine len asi 2000 až 3000 slonov. Kedysi sa ich lovilo 10 000 ročne.
Zahraniční poľovníci západnú Afriku doslova vydrancovali. V Mauretánii v podstate vyničili všetky slony, v Senegale ich zostalo iba niekoľko desiatok.
V Sudáne bieli poľovníci úmyselne zakladali rozsiahle stepné požiare. Zver, utekajúca pred ohňom, im hromadne pribiehala pred hlavne pušiek.
Pred niekoľkými rokmi v Burundi vyletel exprezident Michael Micombero na poľovačku vo vrtuľníku, aby osobne zlikvidoval posledné slony. V Čade povolili dokonca poľovačku na slony s guľometmi a nadháňali ich pomocou vrtuľníkov, z ktorých zhadzovali granáty.
Väčšina afrických štátov si až po získaní samostatnosti začala uvedomovať, ako vážne sú ohrozené ich zvieratá, ako je narušená rovnováha v prírode a prírodné bohatstvo vôbec. A vlastne, prv si to ani uvedomovať nemohli, lebo s týmto bohatstvom hospodárili kolonizátori.

Nejeden africký štát videl ešte po získaní nezávislosti v nekontrolovateľnom love jeden z významných zdrojov devíz. Preto bolo toľko tolerancie k bohatým bielym poľovníkom, ktorí platili hoci len za to, že si domov odvážali fotografie postrieľaných zvierat a historky vhodné pre hostí.
Áno, väčšina afrických krajín už pochopila, že musí zasiahnuť, a zasiahla. Ved v mnohých z nich zostalo približne len 10 percent bývalých stavov zvierat, ak ich celkom nevyničili.
Budujú sa národné parky, rezervácie, odstrel je prísne regulovaný a s poľovníkmi už nechodia podnikatelia, ale dozorcovia parkov, strážcovia zákona.
Ale situácia ešte vôbec nie je ideálna. Hromadné pytliactvo prekvitá tým viac, čím vyššie sú ceny slonoviny, vzácnych koží a iných trofejí. Len málo afrických krajín má totiž dostatok technických a materiálnych prostriedkov na potlačenie pytliactva.

Preto bude ešte dlho trvať, kým sa všetky problémy vyriešia. Nejde totiž len o zákaz či obmedzenie lovu, ale o realizáciu vedeckých metód pri pôsobení na prírodu.