Mnohí obyvatelia San Francisco de Paula si tento príbeh dosiaľ pamätajú… Leto vo Finca Vigia, neďaleko Havany, sa vždy začína ináč a v rôznom období.

Ale ked sa začne, všetko sa ponorí do stáleho, dobiedzavo vlhkého pekla. Vedomie opantáva jediná myšlienka: keby už radšej nadišli cyklóny, ročné obdobie od novembra, ktoré možno nazvať jeseňou.

Ale keby nebolo na ostrove pobrežných bríz, nevedno, či by sa odohrala alebo neodohrala udalosť, o ktorej bude ďalej reč. Inak by sa totiž Ernest Hemingway, spisovateľ, rybár a poľovník nepresťahoval na Kubu a nekúpil by si Fincu Vigiu.
Toho dňa, keď sa začína náš príbeh, skončil spisovateľ prácu prv ako obvykle. Zrátal počet napísaných slov — 379. „To je málo! Iba o čosi viac ako polovica dennej normy!” uvažoval nasrdene.
— René! — zakričal Hemingway a až vtedy zacítil, ako veľmi mu vyschlo v hrdle. — René!
Ale mladík, ktorý bol vždy ochotný splniť aj najmenšie spisovateľovo želanie, sa nezjavil.
Hemingway si vsunul bosé nohy do vyšliapaných papúč a zamieril do kuchyne. Vzal si klas varenej kukurice a poterase zišiel do záhrady. Spoza rohu Veže, neveľkej štvorcovej dvojposchodovej stavby, vyšiel René.
— Papa…
— Viem! Viem, René. Kde si ho hľadal?
— Všade! Okolo domu, v blízkosti bungalowa i Veže. Ráno bo! v studni. Priniesol som mu čerstvé mäso, nalial som do nádoby mlieka. Pred hodinou som chcel odstrániť zvyšky, prehľadal som celú studňu, ale nikde nie je.
Mája, juhoamerického štrkáča doviezli do domu He-mingwayovcov synovia Pat a Gigi zo Santa Clary práve v roku, keď sa budovala Veža.

Za miesto pobytu mu určili studňu, či presnejšie, nádrž na dažďovú vodu, vybudovanú ešte v časoch, ked nebol v dome vodovod. Had si privykol a čoskoro, keď dosiahol dva metre, celkom neškodný pre ľudí, bol vynikajúcou hračkou.
— Uvažuj, chico, — povedal Hemingway, — kde je chladnejšie ako v studni?
René uprel oči do zeme, potom ich obrátil k oblohe a usmial sa:
— Predsa v chladničke.
— Ale tam nie je. Nemusíš ani hľadať, pred chvíľou som
si z nej bral kokosové mlieko.— Tak potom naozaj neviem.
— Nebude niekde na strome? Pozeral si?
— Nie, ale vari…
— Tam bude! Veľmi rád lezie. Treba ho hľadať na niektorom strome.
Neprešlo ani desať minút, ako René odišiel od svojho papa, a zvolal:
— Papa, tam je! Pozrite sa!
S príchodom noci vetrík trochu stíchol, čoraz ťažšie sa dýchalo. Hemingway sa šiel pred spánkom prejsť. Keď prišiel k mladému stromčeku rozkvitnutého manilského mangovníka, zhlboka sa nadýchol. No akýsi iný, ostrejší pach prehlušoval vôňu kvetov. Vedľa domu, smerom k voľnému priestranstvu šli autá s prívesmi; počul škrípanie na vyjazdenej ceste, poštrngávanie retazí o železné prúty klietok.

Hemingway odišiel od mangovníka a zacítil ostrý pach zvierat.
Ráno, ked mu priniesol René do pracovne raňajky, Hemingway povedal:
— Prišiel cirkus, chico. Podistým to bude Ringlin. Nevedno prečo nemá slony. Iba kone a zebry, psy, opice a levy. Tigre tiež nemá. Starý tučniak zomrel. Mrože nepriviezli.
— Kedy ste tam boli, Papa?
— Nikde som nebol. — Keď zbadal Hemingway na René-ho tvári údiv, vysvetlil: — Zistil som to podľa čuchu a sluchu. Zrejme sa im nedarí, keď predali slony…
— To nie je možné, Papa! Pôjdem sa ta pozrieť… Napoludnie sa v uliciach San Francisco de Paula zjavila
cirkusová skupina: traja klauni s koňom, zebrou, opicou v sprievode dvoch chlapíkov s bubnami. Klauni ohlasovali príchod cirkusu: „V sobotu je prvé predstavenie! Rýchle si kúpte lístky!

Zlatý klinec programu — núbijské levy v aréne!”
Podvečer prišiel majiteľ cirkusu Johny North Ringlin do La Vigie navštíviť svojho starého známeho a priniesol Hemingwayovi lístky do lóže. Johny rozprával, že zimu strávili na juhu USA. Nedarilo sa im, museli sa rozlúčiť so slonmi. Vzápätí sa im podarilo výhodne kúpiť štyri páry núbijských levov.
— Číslo s levmi je tiež vzrušujúce ä možno bude úspešnejšie ako svadobný tanec slonov… — vravel Johny.
V sobotu, v deň prvého predstavenia sa mister John zase zjavil v La Vigii. Hemingway už skončil prácu.
— Pomôžte, mister Hemingway! — povedal prosebným hlasom.
— Potrebujete záchranku?
— Tá už bola. Zajtra sa postaví na nohy. Ale dnes… Doteraz bol vždy zdravý a stále dobre vyzeral. Veď ste videli, mister Hemingway, nášho krotiteľa levov.
— Hovoríte, že zajtra bude v poriadku. Tak to nie je nič vážne.
— Nie. Ale s naším prvým predstavením je zle. Všetky lístky sú vypredané. Nemôžeme ho odvolať. A keby sme z programu vypustili číslo s levmi, diváci nám zapália cirkus. — Zavolajte políciu.
— Veď aj policajti si kúpili lístky na levy.
— Povedzte, že levy majú hnačku.
— Ale to bude koniec! Každý si pomyslí, že len čo si kúpi lístok, hneď v ten deň zlyhajú levom žalúdky.
— Predveďte dve časti programu a pred treťou prineste na nosidlách krotiteľa. Oznámite, že sa mu stala nehoda.
— Vidno, že nepoznáte divákov! Nepracovali ste v cirkuse.— Naozaj? A mne sa zdalo, že celý život…
— Určite nám podpália šapitó! — lamentoval John.
— Potom vám zostáva naozaj len jedno: vpustiť do manéže mňa, môj drahý.
Johnymu sa rozžiarila tvár, potom sa rýchlo rozlúčil a odišiel.
Popoludní prišiel za Hemingwayom René. Bol celý vystrašený.
— Papa, chlapci hovoria, že dnes vystúpite v cirkuse.
— Pravdaže! Čo si nevedel, že som od narodenia cirkusantom?
— Ale, Papa, na uliciach sú plagáty, na ktorých je napísané, že budete krotiť levy.

V manéži

— Čože?! — Hemingway odhodil noviny, zložil okuliare a bosými nohami skočil na rohožu. — Nežartuješ? Ach, ten gringo je kretén! Choď za Johnom, nech hneď príde.
Čoskoro sa vo dverách domu zjavil rozosmiaty mister Johny. Za ním stál René s plagátom.
— Vy ste sa zbláznili, John! Prečo je na plagáte moje meno?
— Veď ste mi povedali: „Potom vám, teda nám, ostáva naozaj len jedno: pustiť do manéže mňa,” — celkom pokojne, bez stopy výčitiek svedomia, povedal majiteľ cirkusu.
— Myslíte to vážne, mister Ringli? — Celkom vážne, mister Hemingway. Veď sám ste…
— A vy vôbec nerozumiete americkému humoru! Čo mám spraviť? Rozbiť vám hlavu, alebo poslať vás na psj -chiatriu? — rozčuľoval sa Hemingway.
— Čo sa stalo, Ernest? — spýtala sa začudovane jeho žena Mary.
— Mister Hemingway, preboha vás prosím. Som na kraji záhuby. Hrozí mi úplný bankrot. Pomôžte mi! Ste taký dobrák, prosím vás!
— Vezmite si moju dobrotu a choďte sám do manéže …
— Iné riešenie nemám. Zničíte ma… Ste predsa poľovník. Neraz ste sa už stretli s levmi a krotiteľ tiež hovorí, že ste jediný, kto ho dokáže nahradiť. — Majiteľ cirkusu ukázal očami na kožu obrovského leva, rozprestretú na dlážke. — To je iná vec! Ale levy, čo žijú v zajatí, už zdiveli…
— Môžete mi povedať, o čo tu vlastne ide? — pýtala sa opäť Mary.
— Tento chlapík oznámil občanom, že dnes vystupujem ako cvičiteľ levov. Namiesto chorého krotiteľa…
Mary sa vyľakala:
— Mister John, ale to je strašne nebezpečné! Môj muž by to nemohol…
— Čo si povedala? — prerušil ju Hemingway. — Že je to nebezpečné? A myslela si na mňa?
Hemingway sa odmlčal, tvár mu očervenela, ako vždy vo chvíľach vzrušenia, ľavé líce sa chvelo od nervozity. Bez slova vstal a odišiel do pracovne. Po chvíli sa vrátil a povedal:
— Môžete odísť, mister Johny, ale levice nesmiete vpustiť do klietky a levy musíte pred vystúpením poriadne nakŕmiť!
Mister John sa natešene usmial a ponáhľal sa zmiznúť, aby si to Hemingway náhodou nerozmyslel.
Hemingway sa s Reném vybral do Veže na druhé poschodie, kde sa dlho hrabali v debničkách, hľadali prášky a fľaše s masťami, čo si priviezol Hemingway z Afriky.
Hemingway nabral hrotom noža z neveľkej plechovice trochu hustej, ťahavej hmoty, natrel si ňou tvár i ruky a povedal:
— A teraz, René, poďme sa pozrieť na levy!
— Načo je tá masť, Papa?
— Aby levy tak nedráždil ľudský pach.
Do cirkusového šapitó prišiel Hemingway oblečený, ako sa obliekal počas afrického safari: v ľahkej blúze farby kaki, úzkych nohaviciach zasunutých v topánkach, vysokých až pod kolená.
Hemingway požiadal, aby ho zaviedli do maringotky, kde býva krotiteľ. S ním a s asistentmi potom zamieril ku klietkam s levmi.
— Zdravím vás! To som ja, váš priateľ, milé mačičky. Nevzrušujte sa! Som váš priateľ. Spokojne. Spokojne. Ticho! — prihováral sa Hemingway zvieratám.
Každé slovo preťahoval, vkladal do hlasu mäkký, láskavý prízvuk a zvieratá ho počúvli.
— Tam je ten najstarší! Volá sa Paša, — ukázal na obrovského leva asistent.
— Všimol som si. A títo dvaja mladší, to je Abu a Riad?
— Áno, sir.
— Ako ich rozoznám? To nie sú núbijské levy, ale skôr siamské dvojčatá…
— Ten, čo sa častejšie oháňa chvostom, je Abu.
— A čo ak prestane?
— Pre istotu natriem Riádovi prednú labu bielou farbou.
— Vy ste Edison, priateľ. Nože, Paša, vstaň a poď ku mne! Lev sotva zdvihol hlavu, pokrútil ňou a znova si ju položil na laby.
— To je iba teraz taký. Večer dobre spolupracuje, no potrebuje palicou na ústa. Inak nejde, nedostanete ho von!
— Pôjde aj bez palice. Vyberte niekoľko naj statnej ších strážcov a rozostavte ich, kde treba s vedrami.
— Vybavím!
— Teda Paša má ísť po klade prvý. Za ním Rad. Abu
skočí z klady priarrfb na podstavec?
— Presne tak.
— A ten štvrtý?
— Ten má veľmi nestálu povahu. Je zlý a zúrivý. Lepšie bude vystupovať bez neho. Najdôležitejšie je, že tí traja spolu už vystupovali. Program udržia.
— Dobre. Spolieham sa na vás.
— Pripravím pištole s uspávacími nábojmi.
— Tak teda, priateľ môj, do videnia večer!
Na obed Hemingway takmer nejedol. Potom sa pokúsil zdriemnuť si, ale sa mu to nepodarilo. Na piatu hodinu si zavolal Reného.
Vysvetlil mu, kedy môže do zvierat strieľať:
— Ale dávaj pozor, René, aby si zasiahol rovno do hlavy. Zvieratá neslobodno trápiť!
Do cirkusu sa odobral Hemingway pol hodinu pred začiatkom predstavenia. Keď sa lúčil s Mary, usmial sa:
— Myslela si, že nepôjdem a nedodržím slovo… ?
V cirkuse zašiel Hemingway s asistentom k Riádovej klietke.
Lev mal na pravej labe bielu škvrnu. Hemingway pristúpil celkom blízko ku klietke. Lev zreval, keď počul He-mingwayov láskavý hlas, ale vzápätí sa uspokojil. Počas prvej časti programu zostal Hemingway aj s asistentom pri klietkach.
122 Po prestávke upravili manéž a vniesli tam podstavce,disko nemal. Z puzdra na páse vybral veľkú pištoľ a vzápätí divákov ohlušil silný výstrel.
– Skoč, Abu! Skoč!
Lev skočil. Zaburácal potlesk. Hemingway sa obrátil tvárou k obecenstvu, no vtom pocítil, že priam skamenelo. Pudovo urobil krok bokom a v nasledujúcom okamihu na miesto, kde stál, sťažka dopadlo Abovo telo. Strážnici a asistent zdvihli pištole.
— Pokojne, Abu! Na miesto! Výborne. Si chlapík! Lev už sedel na podstavci.

Potom zaškrípali mreže a levy
zamierili do prechodu. Obecenstvo bolo nadšené, rozliehali sa hlasité výkriky. Hemingway sa ešte raz poklonil a opustil manéž.
Po predstavení sa u Hemingwaya pri slávnostne prestretom stole zišli jeho priatelia a pravdaže, aj šťastný mister John. Hemingway sa správal ako víťaz, všetci mu gratulovali k úspechu v manéži.

— Povedz, Ernesto, ako ti to len napadlo? Odpusť mi, ale človek musí byť šialenec, aby vošiel do manéže s levmi — dohováral mu starý priateľ doktor Colli.
— Všetky zvieratá, dokonca aj levy, dokážu oceniť dobrotu. Chápu, rovnako ako ľudia, nehu, potrebujú ju a odpovedajú na ňu. V tom spočíva celé tajomstvo.
— A bál si sa? — vypytovali sa ďalší.
— Levy by strach hneď vytušili, a to by bol môj koniec.
— A je pravda, že si nedovolil, aby vpustili do manéže levice?
— Áno, je.
— Prečo?
— Levice sú predsa ženského rodu! Kto môže uhádnuť, čo urobia v najbližšom okamihu? — Hemingway sa pozrel na Mary.
Tá zdvihla s úsmevom pohár a navrhla vypiť si na mužovo zdravie.