— Vítko, hore, vstávaj, — budí ded vnuka a ťahá z neho prikrývku z ovčích koží, — honci budú čo nevidieť tu.
Vítko vyskočí z lôžka. Oči hodí rovno na oblôčik, z ktorého ded pred chvíľou zložil rám s priesvitnou blanou. Vonku precitá hmlisté ráno. V riedkej hmle je dvor i záhrada. Okraj hory dolu za záhradou ani nevidieť.
— Dedko, dnes z poľovačky hádam nebude nič, — zapochybuje rozospatý Vítko.
— Netáraj! Prečo by nebolo?
— V daždi? Páni v takom čase veru neprídu.
— Čoby nie. To sa ti len tak zdá. Dnes bude ešte pekný deň. O chvíľu sa hmla zdvihne. Iba ak neskoršie k večeru spŕchne.
— Ako to viete?
— Len pozri na dvor. Pod plotom a popri chodníku sa všetko belasie. Od kvetu čakaniek. Tešia sa a čakajú. Slniečko čoskoro vykukne z hmly.
— A či by pred dažďom nekvitli?
— Veru nie, synak, vtedy sa kvietky naplno neroztvoria. Ale večer sa môže počasie obrátiť, lebo mesiac bol v noci ohradený.— No, na to som zvedavý, dedko.
— Hja, príroda má všelijaké tajomstvá. Neboj sa, pomaly sa všeličo naučíš, všeličo vypozoruješ a pochopíš.
A naozaj. Kým sa Vítko obliekol a najedol, hmla sa stratila.

Vrcholce stromov za záhradou zahoreli slnkom. Ded obriadil zvieratá i straku. Vítko sa už nemusel o nič starať. Vybehol na priedomie a hľadel na chodník. Vedel, že honci vyjdú len z hory, tade je najkratšia cesta. Čoskoro zazrel za Suchým jarkom honcov oblečených do kozích koží. Hneď sa i psy ozvali a straka výstražné zaškriekala.
— Dedko, už idú, už idú, — vykrikoval.

Poľovačka

Z hory sa vyrojil zástup honcov. Viedol ich Martin. Uberali sa rovno k chatrči. Vítko utíšil psy a rozbehol sa im oproti.
Ded ich privítal a počastoval čerstvým osúchom so slaninkou a medovinou. Pripomenul im, ako sa správať v hore, ako udržiavať spojenie zrakom i sluchom a ako sledovať pohyb psov.

Polianku, na ktorej bude veľmož Ctibor alebo jeho milosť kráľ i s družinou, vraj všetci dobre poznajú. Ostatní poľovníci budú rozostavení hore pozdĺž rúbaniska skoro v jednej línii. Tí, čo pôjdu hrebeňom, musia ostattrochu predbehnúť, aby zver nezutekala na druhú IU. Zver sa musí dostať čo najbližšie k veľmožovi.

O to >i postará aj Vítko so svojimi psami. Vítkovi srdce poskočilo od radosti, keď počul, akú úlohu mu ded zveruje. Bol rád, že sa pôjde na Lipky, tam je vraj viac zveri ako na S>chrove.
— Ale načo rozprávať, — obrátil sa ded nakoniec na Martina, — Martin vie o všetkom. Ten vás rozostaví a povie, čo treba.
Martin pojal psy so sebou a o chvíľu sa aj s honcami stratil v hore. Ded s Vítkom ostali čakať na panstvo.
Čas sa vliekol ako slimák. Aspoň tak sa to zdalo Vítkovi. Neraz prešiel z pitvora k psiarni a späť. Vyskúšal vábec, poprekladal jazýčky, hoci dobre vedel, že ich nebude potrebovať.

Zvolal k sebe psy, čo ešte doma zostali, zase ich zahnal; prihovoril sa strake, vymenil jej vodu a prihodil syra. Potom vošiel do včelína, poprezeral kláty a kozám nalámal toľko hrabového lístia, že by ho mali dosť aj na týždeň. Napokon sa rozbehol dolu lúčinou do hory za Suchým jarkom.
Ale vtom zabrechal pes, za ním druhý, tretí. Ded ich okríkol a utíšil. Vítko napäl zrak i sluch. Zazdalo sa mu, že neďaleko slabo zaerdžal kôň. Hodil sa na chodník, prilepil ucho k zemi, zastavil dych a načúval. Počul aj tlkot vlastného srdca. No celkom jasne rozoznal dupot konských kopýt. Sluch ho neklamal. Dupot sa ozýval a ustavične sa stupňoval. Vítko vyskočil, prešmykol sa cez Suchý jarok a letel lúčinou k chatrči.
— Dedko, dedko, už idú, už sú tu, — oznámil dedovi celý vzrušený. — Počul som kone.
— Dobre, dobre, len sa už neplaš. A drž sa smelo, ako sa patrí.
— Budem, dedko, budem.
Ale vtom už Vítko začul veselý smiech, štrngot zbraní a tlmený dupot. O chvíľu sa na chodníku ukázali prvé kone. V rannom slnku sa blyšťali zbrane, vybíjané sedlá, ozdobené spony a pracky. Len čo vyšli jazdci z hory a prešli cez Suchý jarok, pekne sa pozoskupovali do trojíc.

Ded im zbehol naproti až konca záhrady. Vítko zostal na dvore pri psoch.
Keď ded prišiel pred skupinu jazdcov, pozdravil panstvo a hlboko sa uklonil. Oznámil, že na poľovačku je všetko prichystané. Potom odstúpil nabok a kone rezkejšie vykročili. Ded kráčal popri nich.
Vítkovi nabehla husia koža. Pozeral na jazdcov široko roztvorenými očami, ale ani tak nerozoznal, ktorý je kráľ a ktorý veľmož. Všetci boli poobliekaní v pestrých šatách. Kabátce mali kožené alebo z jemných látok, vari z hodvábu, nohavice z hladkého zamatu alebo zelenkavého súkna.

Ovešaní boli rozličnými remienkami a kapsičkami. Cez plecia mali prehodené kuše alebo luky. Také vybíjané a ozdobené pažby na kušiach Vítko ešte nevidel. Nad hlavami, pokrytými plstenými alebo koženými čiapkami s perami, blýskali sa hroty oštepov. Poobúvaní boli do kožených črievic, pozapínaných mosadznými sponami, alebo do priliehavých čižiem. A čo starší, tí boli vo farebných sukniciach, prepásaných koženými pásmi, na ktorých sa im hompáľali krátke meče v remenných pošvách.
Vítko sa nevedel na panstvo vynadívať.

A tie postroje koni! To ešte nikdy v živote nevidel: samé súkno, samý pokrovec, samý remeň s vyleštenými prackami. Tu sa uprostred jazdcov strhol prenikavý smiech. Kone sa rozstúpili a jeden z pánov s vytreštenými očami váľa sa po zemi ako súdok a jednu nohu má ešte v strmeni. No to je isto iste kráľ. Je najpestrejšie oblečený. Iný to ani nemôže byť. Červený kabátec, modré krátke nohavice a žlté pančuchy.

Brmbolce a hrkálky: Šišák s chocholom mu z hlavy kdesi odfrkol. Veru kráľ. Ale Vítko sa naraz zháčil. Kráľ by hádam len nemal namiesto koňa osla. A tu stál skutočný osol. Nie, nie, to nemôže byť kráľ.
Páni už pozoskakovali z koni a smejú sa, až sa hora ozýva.

Priskočia k nešťastníkovi na zemi a pomáhajú mu vyslobodiť nohu zo strmeňa, i Odrežte ju, páni zlatí, bez nej sa kôň domov vráti, kričal postihnutý.
Medzi jazdcami sa ozval ešte prenikavejší smiech. Sotva ho postavili na nohy, znovu sa zvalil na zem. Vítko si ho iba teraz lepšie povšimol. Kráľ to nebude. Je to istotne Becko. Podľa toho, ako mu o ňom ded rozprával, predstavoval si ho práve takto.
Smiech neutíchal. Becko vystrájal kúsky, že sa páni za bruchá chytali.
Vítka prešlo prvé vzrušenie. Priplichtil sa k dedkovi a tíško sa ho spýtal, ktorý je kráľ. Ded poznal skoro všetkých pánov po mene, ale kráľ medzi nimi nebol. Ukázal Vítkovi veľmoža Ctibora. Vítko z neho ani oči nespustil. Teraz nevyzeral taký ukrutný, ako sa o ňom rozprávalo. Vítkovi sa celkom páčil. Bol najhrdšie oblečený, mal vybíjaný pás a ligotavé ostrohy. Naozajstný rytier. Teraz sa srdečne smial s ostatnými.
— Nehovoril som vám, páni milí, aby ste ho na osla dobre priviazali, že sa nám z neho zrúti?
Áno, áno, pán môj, pravdu si mal svätú, keby som bol pripevnený, nebol by som zletel k zemi na smiechoty svetu.
— Ale teraz nasadať, — zvrtne sa Ctibor a rezko sa vyšvihne do sedla. Ostatní sa nedajú zahanbiť. O chvíľu všetci sedia na koňoch, iba Becko stojí pri oslovi a nie a nie sa naň vyredikať. Márne mu ded pomáha. Len čo ho jednou stranou horko-ťažko vyloží, skotúľa sa druhou na zem.
— Doneste mu rebrík, — skríkne ktosi. Áno rebrík, páni milí,
aby sme smiech utíšili, — prisviedča Becko celkom vážne.
Vítko nelenil. Rozbehol sa do dvora. Pri kuríne stál malý rebrík, vzal ho na plece a poď s ním k Beckovi. Smiech znovu vybuchol a nebolo mu konca-kraja. Poznámky lietali zo všetkých strán ako štipľavé osy, keď sa rozbúria. Ale Becko nič, akoby sa ho ani netýkali. Nedal sa pomýliť ani vyrušiť. Vážne a dôstojne, akoby mal vykonať najdôležitejšiu robotu v živote, si oprel rebrík o somárika a pomaly sa s dedovou a Vítkovou pomocou vyštveral na osla.

Keď už bol Becko konečne v sedle, podal mu Vítko vyparádenú prilbicu. Becko si ju nastokol na hlavu, poobzeral sa, trhol uzdou a vyčítavo sa na pánov osopil. Páni, čo sa smejete, v biede pomôcť neviete? Kdeže ste len rozum dali? Nebyť tuto chlapec malý, ešte by ste postávali. Preto všetci hore sa na hostinu do lesa.
— Hádam na lov, — poznamenáva so smiechom ktosi.
— Becko je už hladný, — dodá druhý.
— Ako by nie, od toľkej námahy, — predbiehajú sa v poznámkach ostatní. Nebojte sa, i bez lovu zadusíme v hniezde sovu, odráža Becko výsmešky. Miesto srn a divočiny napečieme bravčoviny. Ved už dneska zaránky odral kuchár baránky; potom dve-tri kozičky vynesú sa z horičky.
— Vari nebudeme bez diviny? — zažartuje veľmož Ctibor.
— Aj tú vytiahneme spod čečiny.
Ctibor sa smeje, až sa natriasa. Je hrdý na svojho šaša. Ako by nie! Vtip z neho srší ako iskry z kováčskej nákovy. Vie ten hostí pobaviť, ako sa patrí. Kde len berie toľko múdrych hlúpostí. Vždy povie, čo človek od neho vôbec nečaká. Veru ani kráľ nemá takého vtipkára.
Ctibor zdvihne ruku a dá znamenie na odchod. Koňa rezko stočí, bodne ostrohami do slabín a poď na čele sprievodu cez Suchý jarok. Cestu na vyhliadnuté miesto poľovačky pozná znamenite. V minulých rokoch neraz sa tu preslávil ako vynikajúci poľovník. Ostatní ho nasledujú. Podchvíľou hodia oči na Becka, ktorý pyšne a vznešene sedí na oslovi.
Slniečko prihrieva. Páni sa už tešia, že v hore bude chládok. Ctibor sa na okraji hory ešte zastaví, nahne sa ku komorníkovi a čosi mu povie. Komorník zvrtne koňa a zavolá na deda:
— Juro, hon sa začne o hodinu na znamenie trúb. Nech sú honci a psy včas na mieste.
— O to, prosím, nemajte starosť, vaša milosť, — povedal ded úctivo. Pozrel na slnko, ako je vysoko nad obzorom, a všimol si aj dĺžku svojho tieňa. Podľa slnka a tieňa vedel čas navlas odhadnúť.
— No vidíš, nemal si sa čo báť, — privráva sa ded Vítkovi cestou do dvora.
— Veď ja som sa len kráľa…
— Ani ten by ti nebol z nosa odhryzol.
— A náš veľmož, dedko, ani sa nezdá taký zlý, ako sa o ňom rozpráva.
— Nezdá sa, ale keď sa nahnevá, akoby sa do neho diabol nasťahoval.
— Len aby sa nenahneval na poľovačke.
— Z toho, Vítko môj, nech ťa hlava nebolí. O to sa už Becko postará. Mäsa tam bude ako dreva a vína ako vody.
— A čo Becko jedáva, že je taký tučný?
— Čo by jedával? To je len taký vypchatý, vždy sa tak pooblieka, keď má panstvo zabávať.
— A že sa nebojí pred pánmi tak rozprávať.
— On vždy tak. Robí sa, že žartuje, a pritom často hodí pánom do očí holú pravdu.
— A nevypalicujú ho za to?
— Jeho nie. Povedia: blázon je blázon. Zasmejú sa, zabudnú. Ale keby sa to opovážil voľakto iný, bolo by s ním zle.
— Ale sa ani nikto neodváži.
— Veru nie, ktože by mal toľko smelosti. Iba ak Martin.
— Martin, ujo Martin?
— Veru ten. Martin je prchký, nevie sa dakedy zdržať. Nespravodlivosť a krivda mu je tŕňom v oku. Hneď sa nasrdí.— Ale s pánmi má ujo Martin pokoj.
— Keby išlo len o pánov. Pánom sa Martin vyhýba ako čert krížu. Ale drábi! Tých Martin nenávidí, to sú zlosynovia. Často aj svojvoľne poddaných prenasledujú a bez viny trestajú.
— Ani ja by som sa, dedko, drábom nedal.
— Dal, nedal, veď by sa ťa oni nepýtali. Ded prezrie dvor a Vítko vbehne do pitvora. Natiahne si
kožený kabátec, prepáše sa, vezme pripravené kapsičky, za pás si zastrčí sekerku a už je na dvore. Kapsičky si prehodia s dedom cez plecia a pustia sa hore popri Suchom jarku. Psy pobiehajú okolo nich s vyplazenými jazykmi, ktoré si zavše omočia do vody a oblizujú sa. Na krkoch majú ochranné obojky. Povrázky nesie Vítko v kapsičke.
— Tak ty pôjdeš, Vítko, tadeto, — ukazuje ded vpravo,
— a ja podídem pod Drieňový vrch. Pozriem, či sú honci na svojich miestach.
— Dobre, dedko, budem čakať pod starým dubom,
— šeptom odpovie Vítko. Ded ešte postál, poslinil prst a vztýčil ho nad hlavu.
Skúšal smer vetra. A vetrík je priaznivý. Všetko teda pôjde dobre. Ded zobral so sebou tri psy, Vítkovi zostali ostatné.
Vítko celú pozornosť upriamil na psy. Za dedom sa ani neobzrel. Vedel, že ho zobdaleč pozoruje. Psy oslovoval po mene, potľapkával ich. Vo vysokej hore bolo ďaleko vidieť, išlo sa mu dobre.

Za starým dubom hora redla a pozvoľna sa premieňala na riedky háj. A za hájom leží polianka, na ktorej čaká veľmož Ctibor a jeho družina.
Vítko si sadol na trávu, psy si políhali okolo neho. Tíško sa im prihováral, láskal sa s nimi. Potom ich popriväzoval, vyvalil sa do trávy a pozeral pomedzi haluzie na oblohu. Čakal. Do všetkého, na čo pomyslel, sa mu plietol veľmož Ctibor, Becko a Martin. Vtom sa v diaľke ozvala trúbka, za ňou druhá, tretia. Vítko vyskočil, ani čo by pod ním horelo, a psy tiež.
Hlasy trúbok leteli pomedzi stromy, odrážali a vracali sa k Vítkovi v tisícich ozvenách.

Ešte trúbenie ani celkom nezamrelo, a Vítko už zachytil prvé údery honcov a vzdialený brechot psov. Martin a ded teda už psy pustili. Hádam už aj čosi ženú. Podchvíľou bolo počuť obe skupiny, psy štekali čoraz silnejšie. Vítko mal čo robiť, aby svorku psov udržal. Stáli pri ňom ako struny, s napätými ušami a nozdrami, skučali, len skočiť a skočiť.
Vítko bol ako na ihlách. Zrak i sluch mal v ustavičnom strehu.

Čím väčšmi mocnel hurhaj a lomoz hore pod Drieňovým vrchom, tým pozornejšie sliedil po hore, či sa mu nablízku neukáže črieda srn alebo jeleňov. Vtom zaškrie-
Ikala sojka, psy sa strhli a skočili, div sa mu z rúk nevytrhli. Vysokým hlasom zaskučali. Obzrie sa Vítko tým smerom, ktorým psy skočili, a tu zazrie jeleňa s dvoma jelenicami. Jeleň letí horou, zem sa pod ním otriasa, haluzie praští suchým praskotom. Poriadne kusisko. Čo nevidieť prebehne povyše neho. Vítko je hneď na čistom. V okamihu uvoľní psy z povrázkov a mocne zahvízda. Psy vyrazia ako šípy.
Vítko ich vypustil v najpríhodnejšom okamihu. Zver si nadbehli a postavili sa jeleňovi do cesty. Jeleň zvesil hlavu a parohami zaútočil proti nim. Ale sa nedali. Prinútili ho spomaliť beh a zmeniť smer. Teraz beží rovno na polianku. Jelenice odbočili. Jeden pes ich prenasleduje, ostatné sa držia jeleňa. Brešú, štekajú vysoko, trhane. Striedavo ho ženú a pristavujú a bránia mu zmeniť smer. Vítko ozlomkrky beží za nimi a ustavične ich povzbudzuje. Jeleň rovno na polianku, kde je Ctibor. Vari ani na povrázku by ho ta lepšie a istejšie nedoviedol.
Ded ide pomaly horou. Podľa štekotu psov usudzuje, čo naháňajú. Hlavu by si dal zoťať, že dolu dobiedzajú do jeleňa. Vítko ich dobre pustil. Ani skúsený psiar by to nespravil lepšie.

Hore, tam by mohol byť diviak, ale poniže je jeleň. Naraz len dolu štekot zosilnie a o chvíľu stíchne. Na polianke sa lov istotne vydaril, pomyslel si ded a zrýchlil krok.
Nemýlil sa. Vítko skutočne nahnal jeleňa rovno na pohanku. Ked Ctibor začul psy nablízku, popošiel do hája. Tam z koňa zoskočil, zveril ho zbrojnošovi a sám sa prikradol pomedzi stromy na okraj polianky. Podľa štekotu vedel, že je na dobrom mieste. Sotva sa jeleň ukázal, vypustil z kuše okrídlený šíp. Zapichol sa jeleňovi rovno do šije. Jeleň vyskočil, ale šíp so zádermi mu ranu čoraz väčšmi a väčšmi driapal. Zbrojnoš nelenil.

V okamihu bol s koňom pri pánovi. Ctibor vyskočil na koňa a pustil sa za jelenom. Psy nemilosrdne durili jeleňa ďalej. Krv mu stekala z krku, ale ešte mal dosť sily, uháňal poliankou ako víchor. Ctibor za ním. Panstvo sa z druhej strany polianky prizeralo so zatajeným dychom. Dva psy jeleňa predbehli a na chvíľu ho pristavili.

Ctibor pricválal, napriahol ruku s oštepom a celou silou vrazil čepeľ jeleňovi do boku. Jeleň vyskočil, vzopäl sa na zadné nohy, ale pri dopade sa mu predné nohy podlomili. Kľakol si a spadol. Psy sa mu zahryzli do šije.
Keď Vítko dobehol, z jeleňa už unikali posledné známky života.

Chrčal, krv sa mu penila na papuli, vystieral sa a zavše kopol zadnými nohami. Vítko okríkol psy, privolal ich, uviazal a ukradomky pozoroval Ctibora. Stál nad dokonávajúcim jelenom a oči mu horeli radosťou.