Zvykli sme si hovoriť, že niekto je voľný ako vták, pričom toto prirovnanie vzniklo z našej predstavy, že zvieratá vo voľnej prírode majú možnosť neobmedzeného pohybu, zatiaľ čo človek je už akýmsi väzňom sciviľizovaného sveta. Štúdiom etológie zvierat sa však možno presvedčiť, že pravde je bližší opak a že často pripútané k veľmi obmedzenému územiu.
Jeden z najvýznamnejších súčasných etológov prof. Hediger hovorí, že te-ritorialita zabezpečuje zachovanie rodu regulovaním hustoty populácie. Súčasne zabezpečuje aj rámec, v ktorom sa veci dejú, miesto pre určenie, hry, bezpečné miesto pre úkryt, pre koordináciu činnosti celej skupiny.
Teri-torialita udržuje aj zvieratá vo vzdialenosti, ktorá je potrebná, aby sa mohli dorozumievať. Jedno zviera môže upozorniť druhé na prípadné nebezpečenstvo, výskyt potravy a pod. Súčasne na vlastnom území živočích sa ľahko orientuje, nemusí hľadať a môže rozvíjať celú škálu reflexných reakcií, prispôsobených k obývanému územiu. No, najdôležitejšou funkciou teritoriality je ochrana proti prílišnému využívaniu tej časti prostredia, v ktorej jedinec nachádza svoju potravu.
Útek — obrana — útok
Kto pozoruje zvieratá, vie, že sa k nim človek nemôže celkom priblížiť, ale len do určitej vzdialenosti.
Neviditeľné hranice
Ak sa táto neviditeľná hranica prekročí, zviera sa dá na útek. Lev v zoologickej záhrade ustupuje až dovtedy, kým nenarazí na neprekonateľnú prekážku. Keď sa aj vtedy človek približuje ďalej, lev zmení smer a postupuje proti nemu.
Krotitelia divých zvierat využili túto skutočnosť na atraktívne číslo: aby sa napríklad nejaká mačkovitá šelma dostala k človekovi, prele-zie aj cez prekážky (stôl, stolička, debna a pod.). Aby potom šelma zostala sedieť na stoličke, krotiteľ náhle opustí kritickú vzdialenosť a v tom okamihu ho zviera prestane nasledovať. Kritická vzdialenosť je taká presná, že by sa dala určiť na centimetre.
V prípade, že sa prekročí a zviera nemá možnosť utiecť, potom zaútočí.
Každé zviera má minimálnu potrebu priestoru, bez ktorého nemôže jestvovať. Je to kritický priestor organizmu. Keď populácia narástla natoľko, že sa kritický priestor stáva neuáržateľným, niekoľko jedincov ho musí opustiť. Dobrovoľne alebo ná-
silne. V určitých fázach života sa zvieratá usilujú o osobnú „dištanciu”. Sú náznaky, že takýto odstup môže byť interným delením územia.
j dom je môj hrad”
Je ľahko pochopiteľné, že veľkosť teritória u jednotlivých zvierat je rôzna. Závisí to od ich veľkosti a tiež od spôsobu zaobstarávania potravy. Všeobecne ale platí, že obývané územie musí byť tak veľké, aby pár, rodinu alebo celé stádo zvierat uživilo. Na území, ktoré obývajú bylinožravce, musí rásť toľko trávy, aby ju naraz nespásli. A to nielen za mesiac, ale počas celého vegetačného obdobia.
Je prirodzené, že šelmy budú mať väčšie územie ako bylinožravce. Pre porovnanie uveďme, že veľkosť teritória, ktoré obývajú niektoré malé zvieratá (myši-jašterice, žaby) nepresahuje niekoľko štvorcových metrov, u labute jeden kilometer štvorcový, u srnca tisíc árov, jeleňa dvetisíc-päťsto árov, ale u tigra a leva desať aj viac štvorcových kilometrov.
Ako zvieratá spoznajú, že niektoré územie je obsadené a ako môžu vedieť, ktoré je ich vlastné teritórium?
U zvierat sa vyvinul systém rôznych značiek, ktorými si označujú svoj okrsok.
Hrdlička nehrkúta preto, že vyznáva svojmu partnerovi lásku, ale hlasom oznamuje ostatným hrdličkám, že toto územie je už obsadené a kto sa opováži naň vstúpiť, bude vyhnaný. A ani lev nereve preto, aby upozornil všetky zvieratá v stepi, že je hladný a začína lov, ale takýmto spôsobom si označuje svoje územné „panstvo”.
Niektoré značky sú však pre človeka nepo-strehnuteľné. Sú to značky pachové. Ak si pes v blízkosti svojho bydliska urobí svoju „malú potrebu” pri stĺpe, múriku alebo pätníku pri ceste, označuje si len svoje územie. Zápach jeho moču upozorní ostatných psov, že toto teritórium už má svojho vládcu.
Stres z nedostatku miesta
Roku 1916 vypustili na ostrove James pri Cam-bridge šesť jeleňov sika. Na ostrove, ktorý má roz lohu asi šesťdesiat akrov neobývateľnej plochy, sa v priebehu niekoľkých rokov zvýšil počet týchto jeleňov na 280 až 300 kusov. Keď roku 1955 začal s týmto stádom robiť prieskumy britský etológ J. Christian, nezistil na jele-ňoch žiadne zvláštnosti.
Až v prvých mesiacoch roku 1958 zahynulo vyše polovičky stáda a celá populácia sa stabilizovala v nasledujúcom roku. Zostalo v nej len osemdesiat jedincov. Čo bolo príčinou náhlej smrti veľkého počtu jeleňov?
J. Christian zistil, že uhynuté jedince boli v dobrej telesnej kondícii, potravu dostávali v dostatočnom množstve a v primeranej kvalite. Príčina bola teda kdesi inde. Ako sa ukázalo, bolo to pre-množenie jeleňov a z toho vyplývajúci stres z nedostatku priestoru.
V minulosti sa podarilo túto skutočnosť regulovať tým, že jedince z času na
čas odplávali z ostrova.
Pravda, v zimných mesiacoch vodná hladina bola zamrznutá, boli veľké mrazy a tak všetky jedince museli žiť na malom priestore, Čím sa zvýšila ich agresivita a jej náhly rast zapríčinil zvýšenú sexuálnu aktivitu, sprevádzanú stresmi, ktoré preťažovali adrenály, v dôsledku čoho sa znížila plodnosť, odolnosť voči chorobám a dostavilo sa aj masové hynutie.
Túto krízu, zapríčinenú nedostatkom priestoru, prežili iba najsilnejšie jedince.
Vo voľnej prírode obývajú zvieratá taký veľký priestor, aký potrebujú na svoju existenciu. Na označkovanom území sú miesta, kde prijímajú potravu, kde sa cítia bezpečne, kde vykonávajú svoje denné potreby, kde sa hrajú a pod. Jedno od druhého je oddelené pre nás neviditeľnými hranicami, ktoré sú však pre zvieratá veľmi dôležité.