Vŕba, na ktorej Valent presedel nejeden podvečer, bola ako stvorená na pozorovanie: rapavé konáre mala zdravé, mocné a dalo sa tu obsedieť aj niekoľko hodín. Vŕba rástla osamote, medzi svíbím a všakovou chamraďou.
Zato na druhej strane ramena, širokého dákych desáť-dvanásť metrov, boli vŕby husto pri sebe, tvorili vlastne plot pre lesík za nimi. Priam pred očami breh porastal ovíjavou ppvojou, divým cesnakom, vtáčím zobom a nad tým sa hemžia včely, ba ukazujú sa už aj prvé komáre. Na vode, kvitnú močiarky, červeňavce a lekno, maličké biele kvietočky močiarky vodnej akoby tu bol niekto vysial.
Na kraj vody sa prichádzajú nadýchať mloky, voda sa hemží žubrienkami, larvičkami komárov. Už dosť dlhý čas sa tu presúša pekne vyfarbený káčer… //Na vysokom topoli, hneď za krajnými vŕbami, majú hniezdo pinky. Odohrala sa tam krutá, a predsa taká všedná príhoda. Pred niekoľkými týždňami tu častejšie ako zvyčajne poletúvali dve kukučky. Napokon pinky nevydržali, obidve sa pustili kukučku prenasledovať. No len čo odleteli, už stála na ich hniezde druhá kukučka, v zobáku vajíčko.
Uložila ho k pinki-ným a jedno z hniezda vyhodila. Pravda, odvtedy sa už stihli pinky aj kukúča vyliahnuť a teraz mladá kukučka zapĺňa celé hniezdo sama. Staré pinky chytajú ostošesť kobylky, chrobáky, motýle, len aby mala ich večne lačná chovanica plný hrvoľ. Kukučka v hniezde je aspoň trikrát taká ako pinky a ešte stále nevyletuje, iba sa nadúva, nadúva a jednostaj otvára zobák. //
Jún 1981
Už niekoľko dní usilovne hrkútajú divé holuby. Prvé mladé im už asi čo nevidieť vyletia, alebo im ich niečo chytilo a teraz sa chystajú vysedieť ďalšie. Ukryté v lístí neúnavne vŕkajú; krú, ku-krú… Priam prekypujú nežnosťami, kedy-tedy plesnú krídlami a už ich vidieť ako dva šípy, letia preč, aby sa o chvíľu zas vrátili. // Na vŕbe, ktorá je trocha vpravo oproti, sa čosi pohne. V neveľkej bútľavine sa belie kačica. Krúti hlavou sem a tam, malé očká bystro pozorujú okolie.
Po chvíli sa otočí, chvost jej trčí von, čosi tam kuce. A potom šup, sotva si pomáhajúc krídlami, skočí z vŕby na zem. Našuchorí sa a celkom potichu zakačká. Pozrime sa; vysedela tam káčatka! Prvé je v otvore, skočí, trepoce vo vzduchu malinkými krídelkami a už je pri starej. Ďalšie za ním. Jedenásť ich takto po vyskakuje. Preto sa tu už dlhší čas ten káčer poneviera sám a robí sa, akoby o kačici ani nevedel! Sprievod pochoduje celkom potichu; stará popredku, chvíľami sa obzerá za seba a tých jedenásť pásikavých malých loptičiek za ňou.
Zo päť-šesť metrov im trvá iba chvíľočku, kačica sa prikrčí, sadne na vodu, otočí sa k brehu a káčatka, akoby to odjakživa robili, šup za ňou. Plávajú v riadku, akoby ich mala kačica popriväzované na šnúrke. Zajac, čo pribehol až k samej vode, sa na sprievod prekvapene díva. Nastaví jedno, potom druhé ucho, vzpriami sa, sedí takmer rovno, krúti nosom, čuduje sa, vetrí. Kde sa vzal, tu sa vzal, so šplechotom sadne na vodu vyfarbený káčer. Pripláva ku kŕdliku a zaradí sa celkom samozrejme na koniec. Vtom sa mihne nad vodou tieň vtáka. Luniak.
Káč-káč!, vyrazí stará varovné znamenie, natiahne krk a pomáhajúc si krídlami, tlčie do hladiny, voda špliecha na všetky strany a už tu nikoho niet. Kŕdlik vplával do nízkej trávy, rastúcej na kraji vody, tesne pod vŕbou, na ktorej je učupený Valent. Ani nedýcha. Zhora dobre vidí pomedzi široké listy trávy; kačica sa našuchorí, káčatka k nej priplávajú a vopchajú sa jej takmer všetky pod krídla. Káčer zostal v tráve celkom pri kraji, pozoruje vodu. Čochvíľa sa stratia z hladiny aj na všetky strany utekajúce kruhy, i tráva sa prestane hýbať, ako by tu nebolo ani živého tvora. //
Luniak zakrúži nad vodou a zmizne za stromami.Padá rosa. Zo všetkých strán vykrikujú bažanty a natriasajú si perie, chystajú sa na noc. Aj kukučka sa ohlási, chichoce sa hrdelným smiechom, potom niekoľkokrát zakuká a stíchne. Klame nočné dravce. Preletí na iný strom a tam už ani len nemukne.