Štvoricu, akej by vari páru na svete nenašiel: veľký snehobiely ovčiarsky pes Rexo, polovicu toľký čierny chlpáň Argo, na jagdteriéra sa ponášajúci Lesan. Najmenší bol welshteriér Alan, ktorého pôvod bol nesporný. Psy mali rysa vyhnať na strom, hlásením privolať poľovníka — a hotovo. //
Zaránky horári vystopovali dva rysy. No a trvalo potom ešte dobré štyri hodiny, kým sa všetci pozvolávalí a dostali na miesto. Bolo už čosi po dvanástej, keď bola Malá pec obstúpená. // Malá pec, to je homoľovitý kopec, rozoklaný skaliskami, porastený smrekom, bukom a javorom. Lesníci nesliedili naslepo; v skalách na Malej peci sa každý rok odbavovali rysie svadby. //
Územčistému inžinierovi sa ušlo stáť dákych päťdesiat krokov nad dolinou, teraz tak zavalenou snehom, že sa musel na stanovište miestami predierať až po pás. Tých päťdesiat metrov mu trvalo vari pcl hodiny. Nechcel sa upachtiť, lebo bolo treba stáť, kým psy rysy nájdu a poženú. // Olovenosivá obloha visí takmer nad samými smrekmi, ľahký vietor ťahá dolinou, češe ihličie a štípe tvár. Inžinier sedí na vývrate, obstojne vidí pred seba na zasnežený chvost skalísk, ťahajúcich sa zhora ako chvost obrovského hada.
Keby rys skákal v snehu, má ho ako na púťovej strelnici. Odkiaľsi priletela sojka. Pravdaže, zbadala človeka, chvíľu nadletovala bez hlasu, skúmala to čudo. No čochvíľa sa roztatárila na celú horu. Človek sa nehýbe, aby ju zbytočne nedráždil. Kdesi medzi stromami rozvíril ďateľ bubon, teda tam sa ešte nič nedeje. Vo výške krúži krkavec, stráca sa za končiarmi stromov, ale jednostaj sa vracia. Kadiaľ môžu rysy bežať pred psami? Ťažko odhadnúť, snehu je všade po krk, nemajú veľký výber. // Zrazu sa ozval psí brechot.
Najprv len jeden, vzápätí sú to dvaja či traja. Že by už boli našli rysy? Mohla ich pomýliť aj divá mačka alebo líška… // Brechot sa chvíľami stráca, potom ho zasa počuť akoby z jedného miesta. Na chvíľu všetko stíchne… Ale potom! Psy hlásia celkom zreteľne a zdá sa, akoby sa blížili. Inžinier vie, že má v hlavni náboj a tri v nábojovej komore, ale vyťahuje záver, aby sa ešte raz presvedčil. Psy sa chvíľami hlásia, chvíľami nepočuť celkom nič. Sojka sa opäť roztatárila, ale ju nevidieť. A po dobrej chvíli sa na dákych päťdesiat krokov mihne medzi skalami čosi žlté. Opäť sa to ukázalo a hneď aj stratilo.
Rys alebo dva sa blížia šikmo k vývratu. Inžinier ešte stihne obidva rysy zbadať, ako sa mihnú poza skalisko a potom sa stratia vľavo hore ani čoby ich bola zem prehltla. Ťažko povedať koľko času prešlo od tejto chvíle, ale chlap na vývrate je už celý zmeravený od čakania bez pohybu, i od napätia. Keby boli rysy pokračovali smerom do doliny, bo! by ich zbadal. A keby boli vyrazili nabok, boli by sa zasa dostali k susedovi. Takto… Sto ráz sa chce pustiť k miestu, kde sa veľké žlté mačky stratili, ale sto ráz si to rozmyslí. Snehu je tu povyše pása, a v takej situácii je rys predsa len bystrejší než človek. Ako tak húta, či sa predsa len pustiť hore, zbadá zasa čosi žlté, pohybuje sa to v stopách rysov. Preboha: Alan!
Trasie sa nad ním obláčik pary- Napokon sa stratí tam, kde vari pred dobrou hodinou zmizli rysy. Poľovník čaká ešte zo desať minút. Všade je ticho ako v hrobe. Až potom sa pustí svahom doľava. Nielenže sa treba predierať záľahou snehu, ale aj zmeravenými nohami h mátať kamene či vývraty, lebo raz-dva by si tu človek nohu vykrútil. Dáva pozor, aby sa mu do hlavne nedostal sneh, lebo puška je teraz to jediné, na čo sa môže spoľahnúť.
Konečne je na mieste. V dvojmetrovej jame medzi vývratmi je Alan. Keď zbadá človeka, žalostne zaskučí. Horko-ťažko ho poľovník vytiahne. Až potom pochopí, čo sa stalo. Rysy, chránené snehovým závejom, nepozorovane zostúpili do údolia. Samec rozhŕňal tunel prvý, vidno to podľa menších stôp, ktoré sú vytlačené vo väčších. Poľovník berie psa na ruky, nevládze už, a schádza po vlastných stopách do údolia. Alan, akoby sa ospravedlňoval aj za ostatné psy, ktoré niekde zaostali, usiluje sa mu oliznúť tvár.