Koncom novembra udreli mrazy, potom sa navalilo snehu, akoby zima mala trvať večne. Ale po necelom týždni už bolo zasa blata po uši. A v jedno také chmúrne a ešte k tomu hmlisté ráno vybral sa dedo Valach na srny. //

Už v noci, keď mu nedalo spať, vyhútal, že pôjde k Božej muke. Uprostred obrovského zoraného kukuričniska stoja okolo sčemetého nahnutého kríža tri agáty, obrastené divým šípom. Vystrojil sa — oblečením aj jedivom — na celý deň. Hmla bola, že ju mohol nožom krájať! Podľa stromov odhadol miesto, kde odbočiť z cesty na pole a potom sa už len držal brázd — kráčal rovno na ne. // Na ornici kopa husieho trusu, kde-tu aj pierko — divé husi sem teda chodia!

December 1981

Škoda, keby si bol vzal kozlicu… Dedo kráča, kráča, sotva vidí na desať krokov pred nos, napokon sa z bieleho mariva vynorí chlp agátov a už je na mieste. //V takýto čas netreba na rovine chodiť za srnami. Samy prídu. Celý deň sa len potĺkajú, tu sa idú pásť, tam sa zasa skryjú do závetria remízok, alebo sa len tak motkajú, zaväzujúc poslednú slaninu. //

Hmla akoby redla, hľa, už vidieť tam kôpku zhrnutého kôrovia, to bolo ešte len pred chvíľou za mliečnym marivom. Aj obloha sa jasní, akoby malo dnes ešte slnko svietiť… // Dedo si prezerá pušku, náboje, plecniak položí na nízky pník, odtiaľto trafí poležiačky srnu aj na tristo metrov. A už sa aj ukazuje prvá, ale iba sa mihne a zas ju zhltne riedka hmla. To bude srnec, keď chodí sám. Ale nebude ďaleko od čriedy.

A veru netrvá dlho, len čo by človek do sto narátal, objavujú sa srny. Vidieť ich už voľným okom, hoci sú od Božej muky aspoň na štyristo krokov. Srny kráčajú za sebou ako husi, vodiaca srna sa podchvíľou zastavuje, obzerá sa. Hľa, už slnko ozaj presvitá a vo chvíli nie je po hmle ani stopy. Aj na druhej strane beží zo desať srn. No pravda, už im bolo dlho čakať, idú sa napásť. //

Z diaľky sa ohlási najprv sotva rozoznateľný gagot; husi idú! Prvý kŕdeľ preletí nad agátmi v stometrovej výške ďalej na sever. Za ním ďalší. A zasa je ticho. Srny sa rozpasú, len na dobrý zásah sú ešte stále priďaleko. K Božej muke doliehajú vzdialené výstrely z brokovnice. A zasa sa blíži gagot. Hoci holé, ale do seba spletené konáre agátov človeka kryjú. Letí kŕdeľ husí, osem ich je. Ale prečo negágajú? To je čudné… Vtom sa jedna hus akoby odlepila z letiacej jednotky, klesá, prekotúli sa vo vzduchu a ako kameň padá na zem. Postrelená! Žuchne do ornice na dvadsať krokov od agátov.

Až vtedy sa ktorási z kŕdľa ozve, bolestne zgago-ce, ale kŕdlik je už preč a letí ďalší, spúšťa sa k zemi, prvé husi sadnú na ornicu na polceste medzi Božou múkou a pášucimi sa srnami, po nich ďalšie a ďalšie. // Srny zdvihnú hlavy, nemajú rady huriavk, lebo nemôžu veriť sluchu, necítia sa isté. Vôkol sa to len tak ozýva gagotom, každý kŕdlik má vlastnú organizáciu, ktorá je však súčasťou všeobecnej; jedny husi sa pasú, iné gagocú ostošesť, no niektoré stoja okolo kŕdľa, hlavy na tenkých krkoch hore, pozorujú, tým ani myš neujde. A už zbadali podozrivý pohyb pod agátmi, dvihnú sa rad za radom na krídla, zakrúžia a čochvíľa ich gagot slabne, až sa celkom stratí v diaľke. Lenže…

jedna hus sa vracia, krúži nad poľom, potom rovno nad holými korunami agátov. Pravdaže, vidí človeka, ktorý sa už neschováva. Aj tak však krúži a krúži, nadletuje a gága. Napokon sa púšťa nižšie a ešte nižšie, až si sadne na niekoľko krokov od tej mŕtvej husi na zemi. Srny si to nevšímajú, zasa sa rozpásli, spokojné, že ich už husí koncert neruší. A tá živá hus, čo tu zostala vedľa mŕtvej, hľadí rovno ku kríkom, vidí človeka, ale aj tak sa krok za krokom blíži k tej na zemi.

Až keď sa presvedčí, že jej nemôže pomôcť, vyletí, ale ešte dlho krúži nad zoraným kukuričniskom, bolestne gága a gága. // Volá druha hore, ale ten leží medzi hrudami a chladne. Na zemi tíško šuchocú myši. Zrazu sa zdá, že agáty vystierajú k belasej oblohe holé konáre ako zúfalci, žobrajúci o zľutovanie. V ich nahých, opustených korunách si potichu hvízda vietor.