Bolo to na ktorejsi z prvých besied s mladými čitateľmi o mojej Tatranskej medvedici. Jeden z vďačných poslucháčov sa ma vtedy opýtal:
— Ujo, koľko medveďov ste už zastrelili? Chlapcova zvedavosť ma neprekvapila, a tak som
bez váhania odvetil:
— Ani jedného, Janko! Ani jedného! Na tvárach väčšiny detí som pobádal sklamanie, na
niektorých tuším aj pohŕdavý úsmev.
V tichu, čo nastalo, ma však podvedome opantal akýsi zmiešaný pocit smútku a spokojnosti.

Blyslo mi hlavou, koľko ráz som sa na svojich potulkách stretol s touto najkrajšou a najmocnejšou šelmou našich lesných samôt úplne bezprostredne, vše priam na niekoľko krokov, v Nízkych Tatrách i na Liptovských holiach, vo Fatre a v Slovenskom rudohorí!

Bleskové som si spytoval svedomie, či ma poľovnícka puška na pleci predsa len niekedy nezasvrbela v pokušení, aby som na vládcu miznúcej karpatskej divočiny vystrelil. Či som naozaj sebecky nezatúžil po jeho trofejí v obave,že je to azda jedna z posledných príležitostí? — Nie! — odvetil som si však vzápätí na nevyslovenú otázku len tak pre seba a vedomie, že som sa zachoval správne, ma upokojilo.
— Nuž nie, nezastrelil, ale videl a pozoroval som ich veľa! — povedal som, aby som upokojil všetečných zvedavcov a pokúšal som sa vysvetliť im rozdiel medzi niekdajším lovom potrebným k životu a bezúčelným zabíjaním. Usiloval som sa im ozrejmiť, že poľovník by mal dnes viac ako kedysi obyčajný lovec poznať v ohrozenej prírode vzrušenie aj z toho, čo v nej ešte nájde a — nechá žiť!
Živo sa však pamätám, ako sa mi práve vtedy vybavila spomienka na „môjho” prvého medveďa z detských rokov.
Mal som nä jedenásty rok a posledné prázdniny pred odchodom na gymnázium som trávil u starých rodičov v otcovom rodisku pod Ľubietovským Veprom.

Na posiedkach ľubietovských poľovníkov, ktorí sa vše schádzali na dvore starého otca a medzi ktorých sme sa so susedovie Ferkom radi nebadane votreli, som si podľa ich historiek dokresľoval a opravoval predstavy o medvedoch z rozprávok slatinskej mamky, ktorá, chudera, pravda, medveďa nikdy nevidela, lebo v strážovských zayovských horách ich už vtedy nebolo…
— Na rínok práve priviezli veľkého medveďa! Zabitého! Budú ho ukazovať! Deti platia šesták! — pribehol za j mnou v augustové odpoludnie vzrušený kamarát Fero. Nuž a tetka Zuzka, ktorá neobyčajnú zvesť začula, mala našťastie pre našu zvedavosť pochopenie…
S dvoma šestákmi v hrsti sme o chvíľu bežali rovno na rínok.
Na senom vystlanom doštenáku, oddelenom od tlačiacich sa zvedavcov dlhánskym na kolíky popriväzo-vaným povrazom, bola špinavým kobercom prehodená akási čudná hromada. Pred vozom stál mocný chlap opálenej tváre, v ľanovej košeli, prepásaný širokým vybíjaným opaskom. Bača, opretý o valašku, s dvoma honelníkmi čosi rozkladali. Vyberali po šestáku od tých, čo sa chceli na prikryté čudo podívať zblízka. Zakaždým, ked sa našlo aspoň zo desať zvedavcov, honelníci nadvihli stránok, pustili ich až k vozu, Šajban odokryl pokrovec a spustil:
— Má vyše troch centov! Chodil nám na ovce, nuž sme nastavili veľké železá. Striehli sme naň vyše dvoch týždňov, ale beštia akiste čosi pobádala, za mesačných nocí len obchodila. Netrúfala si! Osmelil sa iba predvčerom, pred polnocou, za tej búrky. Preskočil plot a pred samým košiarom sa lapil za pravú prednú labu.

Zreval, až nás vynáčilo, ľavou sa zadrapil do palesáka, lomcoval ním a trhal, že sa všetko roztriaslo, aj jedného psa nám dokaličil. Ale reťaz našťastie nepovolila. Nuž, a tuhla Maťo ho dorazil. Spoza plota mu zaťal sekerou rovno do hlavy! Už nám na ovce chodiť nebude…Po celej dĺžke došťeného voza ležalo dolu bruchom vystreté telo obrovského zvera. V preťatej medvedej lebke bola až po obuch zaťatá široká drevorubačská sekera. Skrvavené porisko trčalo z nej k nebu ako vystretá hroziaca ruka. Z krvou podbehnutých, doširoka otvorených očí hľadela hrôza.

Honelník z nich práve halúzkou odháňal dobiedzajúce mäsiarky…
Pamätám sa, že som si nevdojak zakryl oboma rukami oči. Ale ten meravý pohľad ma potom ešte dlho strhával zo sna…
— Nuž vidíte, po okolí ho takto povozia, poukazujú a povyberajú pekný groš! Na župnom dome im vyplatia hádam aj odmenu, a kožu akiste predajú pánom… Tí sa s ňou radi popýšia! — povedal starý otec, keď sa potom doma o tom rozprávalo.
A prečo som si po rokoch vyslúžil prezývku „advokát medveďov”?
Tak či onak, ale keď som sa temer pred štyridsiatimi rokmi ako mladý, ale už pomerne zrelý poľovník začal zoznamovať s touto nádhernou šelmou v liptovských horách, boli to vždy stretnutia naozaj „priateľské” a milé.

Strach z „nevyhnutnej sebaobrany”, s akou sa tak radi oháňajú poniektorí medvedobijci, som nikdy nezažil, puška ma nepokúšala a ani raz som neoľutoval, že som nemal vo vrecku potrebné osobitné povolenie na odstrel… Naozaj som neprišiel do pokušenia! A tuším práve preto ma ani neskôr vonkoncom nelákala možnosť zmocniť sa takejto trofeje pohodlným a bezpečným, lež podľa mňa nie priam najpoľovníckejším spô- j 168 sobom, akým je odstrel medveďa na vnadidle.

Nemôžem si pomôcť, ale streľba na vyhladovaného í vládcu našich hôr, vylákaného na podhodenú mrcinu, s modernou guľovnicou, optrenou vše priam aickým zameriavačom a z bezpečného krytu, mi vždy zaváňala čímsi nepoľovníckym… Ale vďaka vyše tridsaťročnej ochrane medveďov, j tých priateľských a nekrvavých stretnutí sme mali najmä v posledných dvoch desaťročiach naozaj dosť. Koncom leta a začiatkom jesene, ked rúbaniská pod hoľami oťaželi úrodou lesných plodov, a počas jelenej ruje, vídali sme medvede v Ľubochnianskej, Jánskej a v Ma-lužinskej doline a, pravda, i na Liptovských holiach temer pravidelne a do vôle sme ich mohli pozorovať.
Pred rokmi, vracajúc sa za slnečného septembrového rána z posliedky po hrebeni Kamenistej, unavení a zlákaní čarom vysokohorskej pohody vyvalili sme sa do prehriateho hôľneho šúvaru.
— Nože sa len pozrite ďalekohľadom tamto do druhého boku! Vidím medveďa… — obrátil sa zrazu ku mne môj bystrozraký sprievodca Miško, ukazujúc do protiľahlého svahu nad Hlinskou dolinou.
Vskutku. V širokej okolici čučoriedia nad starým rú-baniskom okruženým zhora širokým pásom kosodreviny som ho vo chvíli zbadal voľným okom aj ja. A „Zeiss-Dekarem” mi potom už iba priblížil nezabudnuteľné divadlo…
Posediačky, ako pohodlná stará oberačka čučoriedok, vypásala sa tam na prezretých čučoriedkach mohutná tmavosivá medvedica. Vypásala? Nie. Prednými labami ako hrabličkami podberala stvol za stvoiom, zakaždým si pritiahla sladké plody až k papuli a maškrtným jazykom ich rúče oberala.

Robila to pekne popo-riadku, a keď okolo seba už zrejme všetko pozberala, pošuchla sa zasa posediačky o kúsok nižšie. Tu a tam však oberačku na chvíľu prerušila a zahľadela sa akosi pozornejšie kamsi nadol, raz dokonca hrozivo natiahla krk a zdalo sa nám, akoby sa s kýmsi zhovárala. Až vtedy som zbadal, že sa tam v čučoriedí mrvia aj dve rozkošné, ako žúžoľ čierne medvieďatá, zrejme z minulého roka. Aj ony paberkovali medzi siadučkými dobrotami, vše sa pri tom závistlivo predbehovali a bezstarostne sa vzďaľovali od starej medvedice nadol k rúbanisku.

Podistým sa jej stratili z dohľadu, lebo medvedica vzápätí vstala, postavila sa na zadné laby, skúmavo pozrela smerom, kde ich naposledy videla, spustila sa na všetky štyri nohy a podho, rozbehla sa za nimi. Čo ako nemotorne vyzeralo pred chvíľou jej mohutné telo, teraz sa v nej rozihrali všetky svaly, beh mala pružný a istý, v zrýchlených skokoch sa jej telo nad zemou priam nadnášalo. Neboli by sme tuším stihli narátať do desať a zastala pri svojich neposedných zatúlancoch. Strmo sa na ne zadívala, jedného po druhom durkla ňucháčom do boku a tomu zadnému uštedrila labou po zadku na dôvažok aj karhajúci buchnát… Durila ich do neďalekej kosodreviny.
Až ked sa nám v nej stratili, začuli sme kdesi v doline hrkotať furmanský voz. Starostlivá medvedia mater zachytila tie zvuky oveľa skôr… Lebo istota je istota…
Na poľovníckom zrube „Na Žeruche” nad Tomano-vou dolinou sme sa zásobovali vynikajúcou pitnou vodou z neďalekej studienky. Bolo už nepísaným zákonom, že sme po príchode na chatu vzali hneď vedrá a šli po vodu. Tak to urobil raz večer aj priateľ Gusto,s ktorým sme sa ta vytiahli počas jelenej ruje. S nerozlučným Miškom sme zatiaľ zakúrili do sporáka a čakali sme už len na vodu.
Ale Gustovi to tentokrát trvalo akosi nezvyčajne dlho. Či si, nebodaj, nepomýlil v tme chodník, pomyslel som si, vzal som baterku a vybehol som mu oproti. Bol som už temer pri prameni, keď’ som na prti, ktorou som prechádzal smrekovou horou, zbadal v neskorom večernom šere tmavý tieň. Pohyboval sa smerom ku mne…
— Gusto, kde si tak dlho? — oslovil som vyčítavo kamaráta zo vzdialenosti nejakých tridsať krokov.
Ale Gusto neodpovedal. Namiesto odpovede sa však silueta predo mnou vo chvíli zdvihla do výšky, a keď’ som si už teraz v pomykove na ňu zasvietil baterkou, zbadal som stáť oproti sebe na zadných labách neúrekom veľkého medveďa… Zľakli sme sa, pravda, obaja. Medveď’ sliepňavo prižmúril proti lúčom elektrického svetla oči, čudne zamrmlal a sfučal, zvrtol sa, schmatol zo zeme čosi čierne a dvoma skokmi zmizol v neďalekom rúbanisku.

Medveď

— Ja som ho zbadal už predtým, bol nad studienkou. Nechcel som ho vyrušiť a ked zašiel do hory, netrúfal som si mu len takto bez pušky prísť do cesty, radšej som vyčkával… — ospravedlňoval sa mi o chvíľu Gusto.
Ale na chate sa všetko vysvetlilo.
— To je tá medvedica s tohtoročným mladým! — vysvetľoval nám s úsmevom Miško. — Asi pred mesiacom som ju tu videl v rúbanisku zo tri razy. Chodí s medviedaťom na maliny!
A podobných príhod s medvedmi sme mali za tie roky veľa. Ale tá s „ujčekom” v Malužinej a s upytliače-ným jelenom vari naozaj stojí za zmienku.
Náš „ujček” bol skúsený lesník a po dlhé roky bol naším poľovným hospodárom. A aj ked po dlhoročnej svedomitej lesníckej práci odišiel na zaslúžený odpočinok, stal sa mu náš revír doslova náhradným pracoviskom a vecou srdca. Úzkostlivo dbal, aby v ňom bolo vždy všetko v poriadku a aby sme sa v ňom všetci dobre cítili. Len pri rozdeľovaní odstrelu trofejovej zveri sme sa s ním vše nepohodli… — Len si rozdeľte! Ja až potom, ak zvýši a bude treba.

Za tie roky som sa ja napoľoval vyše hlavy! — vravieval, ked sme ho siíili, aby už aj on strelil nejakého dobrého jeleňa. Nuž ale raz sme ho predsa len presvedčili. Dovŕšil práve sedemdesiatku, a tak sme mu jednoducho oznámili, že si musí v tohtoročnej ruji streliť už aj on naozaj voľačo pekného na pamiatku. Takúto jednomyseľnú pozornosť členskej schôdze už teda „ujček” odmietnuť jednoducho nemohol…
Ked som v ten rok prišiel ná rôčky až koncom septembra na odstrel jeleňa aj ja, ruja sa už schyľovala ku koncu.
— Nože, ujček, akéhože sa ti podarilo? – spytoval som sa ho hned po srdečnom zvítaní.
— Ale, ved je čas, ešte som nebol! A jeleňov máme dosť, treba ešte streliť dva poľovné a tri výradové!
— ospravedlňoval sa ako zvyčajne. — Ale zajtra, zajtra sa už vyberiem hore do Vrbovice. Tam si vyberiem, ale ty chod pozrieť len do Šingliarky, ten štrnástorák ručal tam nad zvážnicou aj dnes ráno…
Vrbovica bola z najťažších partií poľovného revíru, ale vedel som, že koncom ruje je to jedno z najnádejnejších miest. Čo ako som mäl chuť starému povedať, aby si vybral radšej niečo ľahšie, netrúfal som si ho prehovárať. Hoci bol z nás najstarší, chodil do grúňov stále ako mládenec a roky jednoducho nechcel brať na vedomie. Zostali sme teda pri tom.
S priateľmi, ktorí v ten deň už chceli z revíru odísť, sme sa však inak vždy presného „ujčeka” večer na chate nemohli dočkať. Už sa poriadne zotmelo, a jeho nikde.
— Aby sa len starému niečo nestalo… — povedal práve ktorýsi, ked sa na verande ozvali známe kroky.
— Ide! — skríkli sme tuším všetci, lebo ujček už vtom naozaj otváral dvere. Vošiel spotený, načisto vyčerpaný, ale v unavenej tvári mu prebleskoval spokojný úsmev.
— Nuž ako, ujček? Kde si tak dlho? Už sme sa začínali o teba báť, — oslovil som ho a zbadajúc na vyumýva-ných rukách zvyšky farby, hneď’ som doložil: — Teda si strelil, však? Gratulujem, lovu zdar!
— Ďakujem! Ale mám. Neviem, čo naň poviete, ale parohy som priniesol. Strelil som ho na samom vrchu Vrbovice. Do rána som ho tam nemohol nechať, medvede by ho mohli načať… Trocha som sa potrápil, ale po troške som ho nejako predsa len stiahol dolu svahom až na okraj hory nad lúčkou pri tajchu. Tam som ho obriadil a čečinou poprikrýval.
S obdivom a vari aj zahanbení sme hľadeli na starého poľovníka, všetci sme vedeli, čo za robotu má za sebou.
— Najprv si vypi aspoň za pohárik chladeného vína! Dnes si ho veru zaslúžiš…
A len čo ujček ponúknutý nápoj na dúšok vypil, bola už aj hlava s pekným parožím starého nerovného štr-nástoráka v izbici. Úprimne sme mu k peknej a naozaj zaslúženej trofejí ešte raz rad-radom gratulovali. Trocha sme ešte ujčeka nachovali a po krátkom posedení sa kamaráti poberali na odchod. Odišiel s nimi do dediny aj ujček. Príde po jeleňa s furmanom hneď ráno…
Zostal som teda v izbici sám.
Nastavený budík ma pred svitaním prebudil do beznádejne rozpršaného rána. Liaio sa ako z krhly, a tak som sa zo spacieho vreca ani nevytiahol. Z obnoveného spánku ma však už za vidna prebudilo dôrazné búchanie na dvere. Ujček s mladým horárom ma budili s nečakanou otázkou:
— Ty si pri tom jeleňovi nebol? — spytoval sa ujček,len čo som otvoril dvere a zistil som, že lejak práve prestáva. Nechápavo som sa naň podíval.
— Cedilo ako zo šechtára, škoda by bolo bývalo vytiahnuť nohu. No a veď presne ani neviem, kde si jeleňa nechal! — odvetil som prekvapenému hospodárovi.
— Tak nám ho teda ukradli! Idem práve odtiaí, a jeleňa nikde! — vysvetľoval mi náhlivo a vzápätí už aj kývol na horára. — Hybaj, Janko, musíme hneď skočiť do dediny a zahlásiť to na stanici VB!
Motorka zrapčala a už ich nebolo.
Rýchle som sa obliekol a vybral som sa na ujčekom pomerne presne označené miesto, asi kilometer od chaty. Poľahky som ho našiel, totiž to zdubasené miesto nad horným okrajom lúčky, kde vyvrhnutý jeleň ležal. Ale po jeleňovi ani stopy. Okrem poľahnutej trávy, trochy farby, nenašiel som nič.

Čo ako som všetko obzeral, nevedel som si vysvetliť, čo sa tu stalo. Na lúke ani na tvrdej lesnej ceste medzi ňou a tajchom som nič podozrivé nenašiel. Voz ani ľudia tadialto v noci určite neprešli a jeleň predsa nie je zajac, kto by ho bol teda stadiaľto bez stopy odniesol? Iba ak by naozaj pytliaci, ktorí tu občas šarapatia! Mohli ho rozštvrtiť a kadiaľsi horou odniesť v batohoch… Začal som už naozaj uvažovať o ujčekovom podozrení.
Po ujčekovom návrate z dediny sme s lesníkom a mladým príslušníkom VB prebrali na mieste celý prípad znova.
Daromné.
— Budeme musieť zatiaľ začať vyšetrovanie len proti neznámemu páchateľovi, — usúdil napokon mladý strážmajster.
Rezignovane som prečesával už neviem po koľký raz okolie dobrým ďalekohľadom, keď ma na piesočnatom brehu pod svahom lesnej cesty upútalo niekoľko výrazne sa belejúcich, a teda naruby obrátených listov štiavu… Bez slova som sa k nim rozbehol. Na prvú stopu som narazil hned pod násypom cesty.

V drobnom nánose piesku bola odtlačená ako v sadre, a o kúsok ďalej ďalšie, dve a dve pekne za sebou, akoby ich poodtláčal bosý chlap, päta sa nápadne zužovala a na koncoch prstov bolo zreteľne vidieť aj odtlačky silných pazúrov. O niečo ďalej za nimi sme už potom našli aj čudnú jeleniu mohylu… Medveď teda ujčekovho „obriadeného” jeleňa po stope, ktorou ho ujček ťahal dolu svahom, objavil na okraji lúky ešte v noci pred dažďom. Voľačo si zo stehna odjedol a potom ho podistým v zuboch a môžbyť aj postojačky preniesol až sem, kde sa mu to videlo istejšie.

Odložil ho za hromadou nakopeného potočného piesku, dobre ho do vý-mofa poutláčal, prihrabal a proti krkavcom a všetkým nevolaným hosťom ešte aj pozakrýval haluzinou a štiavom…
Záhadu neznámeho páchateľa sme teda ako-tak roz-lúštili, zlodeja sme však za mreže nedostali.
— Ale na toto by som len predsa nebol myslel! — po-škrabkával sa za uchom ujček. — Za takú chvíľu a až sem za cestu. Ten sa tu cíti doma…
Veru sa aj cítil, lebo o dva roky sa nám prípad temer na tých istých miestach zopakoval.
To sme vtedy začiatkom ruje objavili v odľahlom -úbanisku pod Vrbovicou, neďaleko bacúšskej hranice, -epeknú robotu!
Bezočivý pytliak nám hlboko v našom revíri odstrelil starého silného jeleňa. Priateľ Oldo ho tam objavil pri rannej posliedke uprostred rúbaniska. Jeleň mal odrezanú hlavu, parohy chýbali a len podľa mohutného tela, bujnej hrivy a mocných ratíc sme poznali, že išlo j o kapitálneho jedinca.

Nafúknutý nevyvrhnuťý zver už silne zapáchal a divinu načali krkavce…
— Ten gauner to urobil pred dvoma-troma dňami, tesne pred naším príchodom. Strieľal predovšetkým kvôli trofej i a zrejme mu bolo naponáhlo! — Rozčuľovali sme sa všetci a prípad sme ešte v ten deň hlásili na lesnej správe i na stanici VB.
Sľúbil som, že všetko vyfotografujem, a tak sme sa na tie miesta vybrali na tretí deň s priateľom, ktorý nás prišiel na chatu navštíviť.

Z chodníka na protiľahlom svahu, ktorým sme sa vracali, chcel som mu upytliačeného jeleňa ukázať. Na moje prekvapenie, miesto, na ktorom jelenia mrcina ešte pred dvoma dňami ležala, bolo prázdne… Nad slnkom presvieteným rúbaniskom poletovalo a odporne škriekalo len niekoľko sklamaných krkavcov. Po jeleňovi ani chýru…
Ale na vyšnom konci rúbaniska, hned na okraji smrekovej hory som sa musel s ďalekohľadom náhle zastaviť. Stál tam, ani keby zo zeme vyrástol, ako žúžoľ čierny asi štvorročný až päťročný medveď. Uprene sa pozeral do rúbaniska na miesto, kde som ešte predvčerom videl upytliačeného jeleňa.
— Pozriže sa, Julko, — ukázal som ho priateľovi,
— tamto ten nás predišiel! Ale hádam nám ukáže, kam si ho prekryl.
Priateľ, ktorý do tých čias v prírode ešte medveďa nevidel, zhíkol a rozradostený priložil k očiam ďalekohľad. Zo vzdialenosti necelých tristo krokov sme macka pozorovali dobrú chvíľu. A on, akoby sa nám chcel ukázať ešte aj zblízka, pustil sa razom krížom rúbanis-kom nadol, zišiel pred nami až na dolinu a nad potôčikom prešiel hustým malinčím a burinou do neďalekej mladiny. Na chvíľu sme ho stratili z oči, ale dlho sa tam nezdržal. O niekoľko minút sa nám objavil nanovo a zreteľne sme videli, ako sa mu v papuli hompáľa poriadny kus mäsa alebo vnútornosti.
— Má ho tam v mladine! — pošepol som priateľovi. Medveď sa vracal dohora tou istou prťou, ktorou
zišiel. Uprostred rúba ne sa zastavil pri jednom z najväčších pňov po nedávnej ťažbe, zasadol zaň, gundžu mäsa z papule vypustil a pokojne si začal pochutnávať.

Nebol od nás ďalej ako stodvadsať krokov, obzerali sme si ho teda naozaj dôkladne. Chvíľami sme sa museli aj smiať, ako sa macko mračil a zlostil, keď ho pri bezstarostnom olovrante začali vyrušovať dobiedzajúce krkavce, ktoré obletovali okolo neho a sadali na neďaleké kríčky a stromy. Zakaždým sa na ne zazu-bil, na tie, čo mu nadletovali prinízko nad hlavou, sa niekoľkokrát aj zahnal labou… Ked všetko zožral, pokojne vstal a dal sa svojou cestou. — Zaručím mu!
— povedal som priateľovi, prikladajúc si k ústam roh na vábenie jeleňov. Medveď sa zastavil, pokojne sa obzrel za hlasom, podistým nás na otvorenej čistine aj zbadal, ale nijako sa mu stadiaľ nechcelo. Museli sme si na to počkať ďalšiu štvrťhodinu…
Na medvediu špajzu v burine sme sa boli potom, pravda, pozrieť.

Medveď si hľadaného jeleňa stiahol až k potoku, zahrabal a prikryl ho sypkou hlinou a mohylu poprikrýval papradím a malinčím. Iba zozadu si nechal do nakopenej hroble väčší otvor. Keby nám to miesto nebol predtým ukázal, sotva by sme ho boli objavili.
Na vlhčine okolo zahrabaného jeleňa sme však našli medvedích stôp viac a rôznych. Okrem odtlačkov mohutnej dvadsaťštyri centimetrovej laby boli tam aj stu-paje mladších šarvancov.

Vyčítali sme z nich, že sa ich sem chodí hostiť niekoľko, a to pekne po poriadku. Najsamprv domáci a zrejme najmocnejší pán na okolí a až keď sa zasýti, trúfajú si ta i mladšie… A jedného z oneskorencov, ktorý si z odloženej koristi len úchyt-kom kúsok uchytil, sme teda práve pred chvíľou temer tri štvrte hodiny pozorovali… Nažívali sme teda s mojimi medveďmi naozaj v mieri a nikdy som sa na ne vážne nevedel nahnevať.

A aj keď som v rozličných poľovníckych funkciách musel vše zasadať aj v osobitnej „popravnej komisii”, ktorá každoročne navrhuje, koľko z nahlasovaných prírastkov možno povoliť na odstrel, zvyčajne som nabádal ostatných členov komisie k opatrnosti…
Nemrzelo ma ani, ak ma priatelia po čase prekárali prezývkou „advokát medveďov”. Ba priznám sa, že som bol na ňu aj tak trocha hrdý…