Poobede sme sa vybrali do lesa— Uvidíš, ako sa robia poriadne lesné cesty, — povedal otec, obchádzajúc hlboké ryhy vybrázdené kolesami ťažkých traktorov, ktoré sem chodia po siahovicu a guľatinu. Robotníci pracovali pod brázdou. Zarovnávali výtlky a výmole, upravovali zvodnice. Keď im pred časom povedal otec, že čoskoro aj tu budú bezprašné cesty, nijaká štrková brúsna vrstva, nijaké štrkopieskové koberce, ale celkom normálny asfalt, smiali sa mu.

Teraz vidia, že onedlho sa otcove slová splnia, lacnejšie je vyasfaltovať cestu na roky, ako každý rok niekedy aj dvakrát opravovať jej povrch, zanášať ho štrkom a po každom lejaku čakať, kedy obschne, aby mohli stroje do lesa.
Medzi robotníkmi bol aj Kuruc.

Hneď som ho zbadal. Krpatý chlapík, ale nápadnejší ako sto obrov. Stál na svahu hrádze a rečnil. Rozhadzoval rukami, plieskal sa po chudých stehnách. Otec sa pri pohľade naň rozčúlil, ale ja ho celkom znášam. Pravda, nemám s ním otcove starosti. Kuruc je vlastne zázračný chlap. Niekedy je naň krátky aj môj otec. Patrí medzi stálych lesných robotníkov, ale nedá sa naň celkom spoľahnúť. Z ničoho nič príde a povie: „Súdruh Rosa, idem. Viete, musím, naskytla sa mi možnosť viac si zarobiť.” Otec mu na to: „Nikam nepôjdete, Kuruc. Aj my tu potrebujeme robotníkov.” Kuruc neustúpi: „Lenže, súdruh Rosa, ja živím päť krkov a navyše aj ženu a otca a matku, to je dohromady osem, len si to spočítajte.” „Treba robiť, Kuruc, a zarobíte,” namieta otec, ale vtedy už Kuruc ťahá najväčší tromf: „Do Jeseníkov idem, súdruh Rosa, bola tam víchrica, veterná smršť, ak vám to niečo hovorí, švagor mi o tom písal, vraj sú tam veľké polomy a vývraty.

Viete, že také škody treba rýchlo likvidovať, ináč sa do dreva nasťahuje kadejaká chamraď a vznikne ešte väčšia kalamita.” A Kuruc je zrazu najväčší odborník v celom okolí, vie, čo vedia narobiť kôrovce, a keď mu u otca ani to nepomôže, povie, že zájde na okresný národný výbor a tam sa na úrade práce prihlási za brigádnika. Tým sa jeho prípad stane politickou otázkou a z polesia ho na jednu sezónu a možno aj na dlhšie musia uvoľniť. No otec mu aspoň ponaťahuje nervy, podozvedá sa, čo si tento čierny chlapík zasa povymýšľal, aby mohol ísť, kde ho to najväčšmi ťahá a potom ho uvoľní.

„Choďte, Kuruc, ale na oči sa mi už neukazujte. Rátame vás medzi stálych robotníkov a vy takto…” Kuruc sa smeje: „Rok budete mať odo mňa pokoj, súdruh Rosa, celé leto, ale na zimu chystajte robotu.” Otec rozumie Kurucovi a nehnevá sa naňho, aj keď mu polesný zakaždým vyčíta, že si s ním nevie poradiť. Ibaže otec nechce polesnému vysvetľovať, že na kalamitovom dreve Kuruc zarobí aj šesť-sedem tisíc mesačne, a u nás dostane horko-ťažko tri, tri a pol, a to je už veľký rozdiel. Okrem toho iné je rúbať hrubé smrekové alebo jedľové kmene a iné píliť a odvetvovať chlpaté topolíky,

Kuruc vravieva,že naše stromy sa naschvál rozvetrujú nízko pri zemi, aby s nimi bolo viac roboty a šéfi na polesí nemuseli lesným robotníkom — keďže podávajú malé výkony — vyplácať vysoké platy. S tým, pravdaže, nesúhlasím, lebo viem, že otec je najspokojnejší vtedy, keď chlapi majú dobré výkony a ešte lepšie výplaty. Ale prečo mám o tom rozprávať Kurucovi, keď mu o tom nehovorí otec? Aj tak by tvrdil svoje a mne by sa nanajvýš vysmial.
Len čo Kuruc uvidel otca, zbehol po svahu a kričal: — Polesný tu bol. Vraj či tu chceme trčať do Vianoc! Povedali sme mu, že podľa plánu, ktorý on schválil, končíme až zajtra.Otec prikývol. Dobre mu padlo, že Kuruc to polesnému tak múdro a pravdivo vysvetlil. Nemá rád, keď sa mu niekto mieša do roboty.

Má presný rozpis práce na celý mesiac a zakladá si na tom, aby vždy mali čo robiť. To je jediný spôsob, ako si zabezpečiť stálych robotníkov, vravieva, prácu treba rozvrhnúť tak, aby si ich nemusel naháňať v sezóne. V lese je to dosť ťažké, pretože práve nárazové práce sú najčastejšie. V zime ťažba, na jar zalesňovanie, medzi tým nejaké prerezávky alebo prebierky, roboty v lesnej škôlke, úprava ciest, pridružená výroba, lenže keď lesník nemá dobrý plán, keď si robotu nerozvrhne na celý ok pre všetkých stálych robotníkov, poutekajú mu, povedia, veď tu len postávame a nič nezarobíme a idú. Pravda, otec má aj sezónnych robotníkov, chlapi z roľníckeho družstva aj zo štátnych majetkov prídu, keď zavolá, ale aj to treba mať premyslené, aby ich nezavolal práve vtedy, keď majú prácu na poliach. Toto všetko vie aj polesný, ale zakaždým musí zadrieť do otca.

V Lese

— A robota ide? — spýtal sa otec.
— Aj lepšie by mohla. Štrku je málo, — referoval Kuruc. — Najlepšie by bolo kamenie. Také nadrobno zomleté.
— To nič, — povedal otec, — do jari vydržíme a potom sem nahodíme asfalt.
Otec vzal čakan a začal hĺbiť priekopu. Bez slova som siahol po lopate a vyhadzoval som po ňom hlinu. Ťahali sme to zarovno s chlapmi až do štvrtej.
— Teda, súdruh Rosa, — povedal Kuruc, keď sme skončili, — keby ste tak chodili za nami každý deň, neviem, neviem či by polesie stačilo platiť tie nadčasy.
Otec sa vynašiel:
— Nebojte sa, Kuruc, dnes ste nadrábali to, čo zajtra prerozprávate.
— Súdruh Rosa, čo si to o mne myslíte?!
Kuruc sa tváril dotknuto, ale rozhovor ani on nebral vážne. Ešte chvíľu sa takto doberali, potom Kuruc usúdil, že by nezaškodil pohárik vína, a tak otec — veselý a spokojný, že má takých dobrých robotníkov na úseku — rozhodol, že domov sa vrátim sám.
— Mamke povedz, že som sa zdržal v robote… že prídem neskôr. O siedmej budem určite doma!
Prišiel pred siedmou. Mamka si ešte nestihla zostaviť primerane ostrú uvítaciu reč, už sa bránil:
— No a čo?! Zdržal som sa, ale už som doma a rád by som si zajedol. Mamulienka mi iste pripravila niečo veľmi dobré!
Potkol sa o prah a zatackal sa. Mamka stála v kuchyni.

Nevšímala si ho. Teraz už bolo jasné, že k hromobitiu z jej strany dôjde až ráno, keď sa otec zobudí a s boľavou hlavou sa vytacká do kúpeľne osviežiť sa studenou vodou. Mamka mu vyhodí na oči všetky priestupky, zráta mu každé zlé slovo z posledných mesiacov, pripomenie mu aj to, čo mu už dávno odpustila. Otec bude mlčky a kajúcne pykať za svoj neuvážený čin, a keď mamke napokon dôjde dych i slová, zaprisahá sa, že už nikdy v živote nevezme do ruky pohár. Pravda, hneď aj dodá, že okrem dnešného rána, lebo teraz by sa mu taký maličký kalíštek pálenky dobre šikol na napravenie žalúdka a hlavy, lebo veď či „jesto lepší liek na opicu?” Aj starí ľudia vravia, že klin sa klinom vyráža. Mamka rozcapí kredencové dvere, siahne do najhornejšej priehrady, vyberie nízky ploskáčik rumu, tresne ním o stôl. Otec s uznaním pokyvká hlavou, odzátkuje fľašu, uhne si z nej, a keď sa mamka nebude dívať, uhne si ešte raz,
urobí dlhé bŕ ŕ ŕ ŕ, fľašku pokorne odloží na miesto a aspoň týždeň sa na ňu ani len nepozrie.
Teraz však ešte nebolo ráno, večer sa rozprestieral po oblohe, smolné cencúle tmy sa prepadávali do lesa a otec sa tackal vo dverách, nešikovnými prstami sa zachytával o ošúchané veraje, dverám do kuchyne sa vyhol, bol rád, že mamka mlčí, neprekážalo mu ani to, že mu malá Alenka nevybehne naproti. Krčí sa u mamky v kuchyni: jediná sa bojí domácich rodičovských šarvátok.Otec v predsieni položil brokovnicu na stojan. Vyzliekol si sako, v kúpelni sa hltavo napil vody, potom čosi dlho hľadal v zásuvke topánkovej skrinky.
Zavŕzgali schody. Otec! Pridŕžal sa dreveného vyrezávaného zábradlia. Vedel som, že ide za mnou. Často tak robieva. Sadne si k stolu, dlho mlčky pokyvkáva hlavou, potom sa z ničoho nič vystrie, pretrie si oči, pozrie sa na mňa a prekvapene sa spýta: „Ty nespíš?” Vzápätí zistí, že vonku je ešte jasný deň, poberie sa do kuchyne, zvalí sa na pohovku a do rána spí oblečený, obutý.
— Peter, — počul som jeho hlas, a hneď tichšie: — Peter! Rád by som sa mu bol ohlásil, ale bál som sa, že náš
rozhovor podráždi mamku a roztržka vypukne ešte dnes večer. To som nechcel. Po takej večernej hádke bývajú zlé noci.
Otec zastal vo dverách:
— Čítaš?
Zasmial sa. Pohrával sa s baterkou. Nezdalo sa mi, že je opitý. Iba z úst mu bolo na hony cítiť víno.
— Poď, — povedal, — mám pre teba prekvapenie. Jedinečné prekvapenie, uvidíš. Tak rýchlo, hoď na seba košeľu!
Zišli sme po strmých schodoch.
V predsieni otec vzal pušku, prevesil si ju cez plece, ukazovák si položil na ústa, pssst, a vytratili sme sa na dvor.
Na čerstvom vzduchu sa zatackal, no vzápätí sa zhlboka nadýchol a zasa bolo všetko v poriadku. Doširoka rozkla dajúc nohy, zamieril k striebornému lesu.
Noc bola tichá, nikde sa nepohol ani lístok, ba aj roztára né vtáctvo už zmlklo, akoby sa všetko živé aj neživé v tomto ináč čulom a ustavične bujnejúcom prostredí sústreďovalo na nás dvoch, na našu cestu, ktorej cieľ nateraz poznal len môj otec.
Vari po desiatich minútach sme zastali. Otec mi naznačil, aby som sa nehýbal z miesta, a sám chodil od stromu k stromu, jemne našľapujúc na sviežu trávu. Tu bol les redší a tráve sa darilo lepšie. Pri jednom topoli zastal Chvíľu ohmatával kôru, prsty vnáral do sivých záhybov suchej odumierajúcej pokožky tohto nemého velikána, potom prudko ,\v’al baterku a zasvietil ňou do koruny. Čosi tam zašramotilo, zdalo sa mi, že počujem trepot krídel, no kým by sa mi bolo podarilo presne rozoznať a určiť zvuk, zasa bolo ticho.
— Tak už poď! — zavolal na mňa otec. Ukázal do koruny.
— Pozri!
Dlho som sa musel dívať do húštiny míkvo čnejúceho lístia. Otec trpezlivo čakal, kým spozorujem jeho tajomstvo. A keď som konečne pochopil, o čo ide, a skoro som vykríkol od radosti, dlaňou mi zakryl ústa a spokojne si povzdychol.
— Pssst, aby si ho nevyplašil, — pošepol.
Pušku, ktorá mu skĺzla z pleca, položil poblíž stromu do S trávy, zhasol baterku a len tak, unavene a s ovisnutými plecami ostal stáť pod stromom.
— Našli sme ho, — povedal. — Výr to síce nie je, ale sova ako sova.
Často sme sa zhovárali o tom, že raz si chytíme výra a budeme si ho držať na povale. Výr je krásny vták a zaslúži si starostlivosť človeka. Poľovníci ho používajú na lov — výrovku. Vyviažu ho na holý kýpeť a striehnu z úkrytu. Keď zaútočí na výra dravec, strieľajú. Zákerný spôsob lovu otec odsudzuje. Jednoducho sa mu nepáči, že ľudia výra takto zneužívajú. A ľutuje aj dravce, ktoré pri pohľade na mohutného hnedého vtáka s ospalými, ale bystrými očami, zabúdajú na ostražitosť a bezhlavo sa vrhajú v ústrety smrti. Pravda, výry sa zdržiavajú najmä v skalnatých oblastiach, a tak pravdepodobnejšie bolo, že v korune stromu sídli myšiarka, prípadne plamienka, ale tá zasa radšej vyhľadáva staré budovy.
— Posvieť ešte! – požiadal som otca.
Otec mi podal baterku a bez rozmýšľania povedal:
— Vieš čo, chlapče? Ja ti tú sovu chytím!
Klobúk hodil do trávy vedľa pušky a už si aj kasal rukávy.
Veľmi som túžil mať tú sovu a vedel som aj to, že takáto príležitosť sa nám tak skoro nenaskytne, lebo aj keď tu máme veľa sov, nie je ľahké vystopovať miesto, kde sa zdržiavajú, no nezdalo sa mi, že by otec mohol vyliezť do takej ozrutánskej výšky, preto som ho radšej odhováral.
Namiesto toho, aby si dal povedať, odstrčil ma od stromu.
— Neboj sa a svieť. Do koruny, rovno do očí našej sovičky svieť!
Keď sme trhávali šišky, lozili sme do onakvejších výšok. Objal drsný kmeň strieborného topoľa, zachytil sa oň nohami, šplhal sa.
— Lenže vtedy sme mali stúpačky, — šomral už po prvom metri, ťažko dýchal, ale vytrvalo sa blížil k haluzi, na ktorej sedela sova.
Vták ho pozorne sledoval. Veľkú guľatú hlavu vychýlil nabok, ostré žiarivé svetlá ohnivožltej farby upieral tým smerom, odkiaľ sa blížil šuchot. Bol pokojný, netušil nebezpečenstvo, noc v ňom utužovala pocit istoty.
Otca nepochppiteľné vtáčie sebavedomie popudzovalo. Čím bol bližšie k haluzi, tým rýchlejšie sa posúval smerom hore. Chcel byť na strome prv, než príde o všetky sily. Nepodarilo sa mu to. Chýbal mu vari meter a mal by sovu: asi si chcel oddýchnuť, nabrať dych, zachytil sa o krehkú halúzku, lenže drevo nevydržalo, slabo zapukctalo, oddelilo sa od kmeňa, otec zahromžil. Padajúc strhol so sebou aj halúzku. Po odlúpenej kôre ostala na kmeni dlhá tenká jazvička. Otec ťažko dopadol do trávy a riedkeho malinčia. — Do čerta! — zaklial.
Lomoz pod stromom vyrušil sovu. Chvíľu sedela pritlačená o kmeň stromu, takmer s ním splývala, potom sa vzniesla na krídla a vlnivo sa kĺzala hlbšie do lesa.
Ešte chvíľu som počul šumot jej perutí, potom les opäť stíchol.
Otec sa zdvihol na lakte.
— To nič, — povedal, keď som sa k nemu sklonil, — a ne-svieť na mňa… Bol to kuvik, taký krpatý malý kuviček, čert aby ho vzal… Sekol som si kríže… Ešte toto mi chýbalo.
Chcel som mu pomôcť, odmietol. Prisunul sa k stromu. Pridŕžajúc sa ho rukami vstal.
— Oddýchneme si a pôjdeme, — povedal. — Skoro mi vyrazilo dych… A ten kuvik… Neboj sa, dostaneme ho, skôr alebo neskôr ho celkom určite dostaneme.
Počúval som ho so sklonenou hlavou. Vyčítal som si, že kvôli mne sa podujal na taký nerozvážny skutok. Bolo to zaujímavé a hádam aj trocha smiešne, no liezť na strom v jeho veku, navyše po posedení v hostinci! Taký liter vína by zhodil zo stromu aj horolezca, keby sa naň štveral bez povrazov a stúpačiek. Za triezva by otcovi nič také nezišlo na um. Túžim mať sovu, uspokojil by som sa aj s kuvikom, ale či práve dnes večer sme ho museli ísť chytať? Ani vychystaní sme neboli. Okrem toho viem aj o lepšom spôsobe lovu, ako je lozenie po stromoch za tmavej noci. Oveľa jednoduchšie, aj keď zdĺhavejšie, je vystopovať hniezdo, vziať si mláďa a vychovať ho. Raz som čítal o poľovníkovi, ktorý si takto vychoval kuvika.
Vtak si naňho zvykol,mohol ho púšťať aj do voľnej prírody. Stačilo nechať otvorený oblok,kuvik sa po love vrátil a sadol si trebárs na peľasť postele. Alebo keď sa poľovník večer motal vonku na dvore, kuvik mu pokojne sadol na plece či na klobúk. Háčik je však v tom, že otec nesúhlasí s vyberaním vtáčích hniezd, aj keby som sa mu zaručil, že mláďatám poskytnem lepšiu opateru ako ich rodičia. Loviť mláďatá je proti prírode, tvrdí a radšej bude loziť po stromoch, ako by sa mal spreneveriť tejto zásade.
Otec načúval. Možno dúfal, že začuje kuvičí let.
— Pôjdeme? — spýtal som sa ho.
— Musíš mi pomôcť, – povedal. – Bojím sa urobiť krok, tak ma pichá v krížoch. Videl toto svet, takto sa doriadiť. Pred mamkou ani muk, rozumieš?!Jasné.Doma som mu pomohol do postele.
Hneval som sa na uja Kuruca, že si to u otca uhládzal zasa takýmto spôsobom a takmer som si bol istý; že na lesnícky úsek zadeľovať robotu pôjdem ráno ja. Obával som sa, že otec sa vážne poranil, no na druhej strane som aj bol rád, že do toho lesa pôjdem a chlapom dokážem, že otca viem hocikedy zastať. Ibaže otec sa asi bude trocha hanbiť. Predsa len: ja som ešte iba chlapec…