Raz za rok

— Ja neviem, prečo toto vôbec robíš, — vyčítavo povedala Mildred McKayová svojmu mužovi. — Každý rok je to vždy rovnako, prinesieš si sem tú prekliatu flintu, čistíš ju na stole a všetko zašpiníš.
— To nie je nijaká flinta, — odpovedal Harry. — To je guľovnica. — Utrel hlaveň handrou a zamieril na svoju ženu cez kuchyňu. — Peng! Už si mŕtva, — povedal.
Mildred sa obrátila od drezu. — Nemal by si tou flintou na mňa mieriť, — napomenula ho.
— Peng, peng, peng, — povedal. Potom so smiechom prestal mieriť a položil si zbraň cez kolená. — Koľkokrát ti to mám ešte povedať, miláčik? Toto je guľovnica. — Zdvihol hlavu a zadíval sa na svoju ženu. Mildred ďalej utierala taniere.
— To je jedno. Guľovnice, brokovnice, samopaly, ja v tom nevidím nijaký rozdiel. Všetky sú nebezpečné. A nemám to rada v dome, – dôrazne odsekla.
— Keď som bol vo Vietname, — začal McKay, — bol samopal mojím najlepším priateľom. Mojím jediným priateľom, — dodal.
— Človek by si myslel, že by si toho mal mať dosť až do konca života, keď si niekoľko rokov musel mať zbraň stále v ruke. Ja to nepochopím. Čo vlastne majú muži z takej poľovačky?
— Vo vojne človek niekedy dospeje k neuveriteľným záverom, — odpovedal McKay. — Zistí, že človek je v podstate dravé zviera. Zabíja nielen preto, aby si uchránil svoj život, ale niekedy to robí aj pre svoje potešenie, lebo mu to robí dobre.

Ale po vojne je to už nežiadúce, lebo takzvaná civilizovaná spoločnosť vyznáva filozofiu: NEZABIJEŠ. Preto po každej vojne prudko stúpne percento vrážd. A možno aj z toho dôvodu chodí toľko mužov na lov. Môžu sa pritom odreagovať.
— Dúfam, že v škole nevykladáš tieto sprostosti svojim študentom, – opovržlivo poznamenala Mildred. O chvíľu sa však spýtala: — Kedy ťa mám zajtra zobudiť, Harry?
— Budem vstávať veľmi zavčasu, miláčik. Ty si len pokojne pospi. Naraňajkujem sa niekde cestou.
— Len si daj pozor, prosím ťa, nech si ťa niekto nezmyli so srnčom. Vieš, že také niečo sa stáva rok čo rok, a vždy nejakého poľovníka na poľovačke zastrelia.
— Tam, kam ja idem, nikto nechodí. Len zriedka sa tam objaví nejaký lovec.
— Ja viem, to je taká pustá krajina, že sa tam neobjaví ani srna, — uštipačne poznamenala Mildred. – Každý rok rovnaký nezmysel. Vyhadzuješ peniaze za povolenie, vezmeš zo skrine flintu, no dobre, tak guľovnicu, a hneď prvý deň, keď sa začne poľovnícka sezóna,stratíš sa na celý deň niekde v lesoch. Ale nikdy nič neulovíš.
McKay sa čudne usmial a znovu namieril na svoju
ženu. — Peng! — povedal pritom.

Raz za rok

Raz za rok

Už niekoľko rokov chodil McKay na raticovú zver. A vždy hneď prvý deň, keď sa začala sezóna. Ten jeden deň mu celkom stačil.
V tú noc pred odchodom na poľovačky vždy spomínal na onen júlový deň kedysi vo Vietname. Končina, kde bojoval, bola vlastne dobytá, už bolo treba iba vyčistiť územie. McKay viedol jednu prieskumnú hliadku, ktorá kdesi narazila na odpor, a preto sa vracala dosť neskoro. O necelú hodinu bude tma.

McKay si opatrne kliesnil cestu cez zalesnené údolie. Tu by mohlo byť dobré miesto pre zakopaného odstreľovača — sedí v diere v zemi, nad hlavou striešku z trávy, a striehne, až pôjde okolo nejaká hliadka.
McKayove oči a uši boli stále v strehu, aby zaznamenali aj najmenší pohyb a šelest. Ale j tak bo! veľmi prekvapený, keď toho Vietnamca spozoroval.

Určite nerátal s tým, že vojak si bude pokojne sedieť v tráve, vyhrievať sa na večernom slniečku a fajčiť cigaretu. Vietnamec si zrejme myslel, že v tomto čase sú Amen” čania — tak ako inokedy – už dávno vo svojich opevnených oporných bodoch.
McKay zamieril a stlačil spúšť. Peng! Vojak spadol na chrbát.

A jeho zbraň spadla do odstreľovačskej jamy. Ked sa McKay priblížil k Vietnamcovi, ešte žil. Guľka mu roztrieštila krčný stavec a muž krvácal ľ úst. Pozrel sa na McKaya a kým ho zasiahol druhý výstrel, trochu zažmurkal očami.
To bolo prvýkrát, ked McKay niekoho zastrelil. A tento zážitok v ňom zanechal podivný pocit, ktorý si dokázal vysvetliť až oveľa neskoršie — až po vojne, keď už nesme! zabíjať.

Bolo to také ľahké niekoho zastreliť. McKay zistil, že zo zabíjania má potešenie…
Keď sa na druhý deň o štvrtej prebudil, opäť sa ho zmocnil tento pocit. Obliekol sa, šiel dolu do kuchyne a postavil na kávu. Keď uložil do auta všetko, čo potreboval, vrátil sa do kuchyne, vyfajčil cigaretu a vypil dve šálky kávy.
Okolo šiestej už bol dosť ďaleko v horách a povedal si, že sa niekde naraňajkuje.

Zastavil sa pri jednom > hostinci, pred ktorým už stáli dve autá s prívesmi a jeden combi, s poľovníckou puškou na zadnom sedadle.
McKay vošiel do hostinca. Bola to veľká, zle osvetlená miestnosť, len niekoľko stolov a dlhý pult so stoličkami. Posadil sa na jednu z nich, blízko lovca, ktorému zrejme patril ten combi pred hostincom.Prišla čašníčka. McKay si objednal šunku s vajcami a kávu. Kým čakal na jedlo, obrátil sa k onomu lovcovi. Bol to vysoký čiernovlasý muž s dlhou konskou tvárou. Už sa naraňajkoval a teraz pil svoju druhú kávu.
— Tak čo, tu chcete skúsiť svoje šťastie hneď prvý deň? — priateľsky sa ho spýtal McKay.
Muž zdvihol hlavu, skúmavo sa naňho zadíval a prikývol.
— Ja tiež, — pokračoval McKay. — Hneď pr\<ý deň sa vždy vypravím. Nikdy síce nič neulovím, ale ja si myším, že ten pravý pôžitok z lovu je v tom, že človek môže byť niekde sám so svojimi myšlienkami a nik ho neruší. Ja to aspoň tak cítim. Mnohí ľudia sú však skutočnými íovcami, lebo strieľajú zo športu.
Muž vytiahol obočie a zvedavo sa díval na McKaya.
— Poznáte dobre túto krajinu? — spýtal sa McKay. A keď muž prikývol, pokračoval: – Možno by ste mi mohli poradiť. Samozrejme, nechcem loviť vo vašom revíri, ale bol by som vám povďačný za nejaký tip.
Ten druhý chvíľu uvažoval. — Obyčajne chodím o šesť míľ ďalej, — povedal potom. — Tam odbočuje cesta doprava. O necelé tri míle je v lese priesek, kde zaparkujem auto a ďalej idem pešo. Prídem k širokému údoliu. Vlani som tam strelil pekného šestoráka.
— Ach, ďakujem vám, — povedal McKay. — Myslím, že väčšina lovcov by ani za nič neprezradila svoje najlepšie miesto.
McKay uvidel combi presne na mieste, ktoré ten muž opisoval v hostinci. Ešte šiel jednu míľu, potom auto zastavil a zo zadného sedadla vzal svoju guľovnicu.
Bolo chladno, ale skoro bezvetrie. Na oblohe bolo plno mrakov. McKay opustil cestu a vydal sa ďalej po chodníčku, kľukatiacom sa cez podrast. Díval sa pred seba, kráčal pomaly, skoro nehlučne. Zbraň držal v oboch rukách — ako vtedy vo Vietname, keď viedol prieskumnú hliadku. Od chvíle, čo vyšiel z auta, jeho vnútorné napätie stále vzrastalo. A inštinkt akoby mu hovoril, ktorým smerom sa má uberať.
Ticho postupoval dopredu. Stromy pred ním už boli vyššie a podrast už nebol taký hustý. Prišiel k potôčiku, poobzeral sa na všetky strany a vydal sa proti prúdu. Prišiel k lesnému prieseku a veľkým oblúkom ho musel obísť. Keď sa potom vrátil do pôvodného smeru, zrazu spozoroval onoho lovca. Sedel na vyvrátenom kmeni,chrbtom k McKayovi, a zohrieval si ruky nad malým benzínovým varičom.
McKay sa ticho priplazil. Srdce mu bilo ako splašené, ale celé telo akoby sa uvoľnilo. Mal tie isté pocity ako vtedy vo Vietname. V lese bolo ticho.
Ked už bol McKay dosť blízo, kľakol si na pravé koleno, zdvihol pušku a zamieril na lovcov chrbát. Asi pritom narobil trochu šramotu, lebo lovec sa pootočil.
— Peng! — povedal McKay a stlačil spúšť. Strela zasiahla muža do pleca. Zranený spadol na zem, ale rýchle sa vzchopil. Kľačiac na kolenách a opierajúc sa rukami chcel uchopiť svoju pušku, ale vtom ho zasiahol druhý výstrel, do hlavy, pod ľavé oko. Muž klesol na brucho a už sa nepohol.
McKay prišiel až k svojej obeti a pokojne sa posadil na peň. Dlho nehybne sedel a pozeral sa na mŕtveho.
Mildred stála pri sporáku a varila kakao, keď sa McKay vrátil z lovu. Vošiel do kuchyne a dosť mrzuto sa zatváril, keď uvidel na kuchynskom stole neumytý riad, namrvený chlieb a špinavý obrus. Stála tam aj fľaša s mliekom. McKay ju vzal a odniesol do chladničky.
— Tak zasa s prázdnymi rukami, — vítala ho Mildred.
— Ano, ale cítim sa nejako slobodnejšie a uvoľnenejšie.
— V rozhlase v správach hlásili, že pri poľovačke bol smrteľne zranený nejaký lovec. Vraj ho niekto zasiahol do hlavy. Každý rok si to niekto odnesie.
— Nič si z toho nerob, moja milá. Takéto nešťastné náhody sa často stávajú. Ale lov je taký nádherný zážitok, že stojí za to riziko. Keď som bol dnes tam v lese, stretol som jeden manželský pár. Predstav si, obaja šli spolu na lov. Nádherní ľudia! — McKay chvíľu mlčal, akoby o niečom premýšľal, a potom povedal: — Na budúci rok musíš ísť so mnou na lov aj ty…

Raz za rok
Hodnotenie:

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *