Poľovník a príroda .Rast populácie a rast životnej úrovne človeka sú dve základné požiadavky ľudskej spoločnosti. Populačná explózia ľudstva a nároky na rast životnej úrovne človeka kladú čím ďalej tým väčšiu záťaž na prírodu. Ak chceme viac umelých vláken, viac liekov, viac benzínu, ocele, hliníka, papiera a iných surovín, bez ktorých si už dnes ani nevieme predstaviť život, znamená to zvýšené znečistenie riek, spodných vôd, ovzdušia i pôdy.
Poľovník a príroda
Viac chleba a viac mäsa znamená viac vyklčovaných lesov, odvodnených močiarov, drastické zmeny v chemizme pôdy i v rastlinných a živočíšnych spoločenstvách, ktoré sa týkajú bezprostredne našich poľovníckych záujmov.V tejto zložitej situácii sa dostáva poľovníctvo do inej polohy, než bolo ešte pred niekoľkými desaťročiami, keď rozsiahle masívy hlbokých lesov tvorili zdanlivo nevyčerpateľné zdroje a rezervy poľovnej zveri. Poľovník vtedy nemusel poznať princípy prírodných zákonov a mohol ťažiť z prírody nezáväzne a bez toho, aby lovom hlbšie zasiahol do biologických rytmov zveri.
Zver mala silné zázemie vo svojom životnom prostredí a vo vyvážených medzidruhových vzťahoch. Dnes, za obrovskej sily techniky, chemického priemyslu a tempe výstavby by nás povrchný prístup k živým prírodným bohatstvám Zeme uvrhol už o pár rokov do krízy základných existenčných problémov ľudstva.V práci poľovníka už stratilo opodstatnenie jednostranne sa zameriavať na ochranu úzkeho kruhu favorizovaných poľovných druhov zveri.
V dnešnej situácii môže byť jednostranné vzdelanie poľovníka o prírode s úzko zameraným úsilím o chov zveri z hľadiska ochrany prírody, ale aj poľovníckych záujmov škodlivé. Napríklad živelnými a sentimentálnymi ochranárskymi snahami v chove jelenej zveri, bez znalostí o vzťahu bylinožravcov k vegetačnej pokrývke, môžeme ovplyvniť rastlinné spoločenstvá lesa v neprospech človeka, alebo nechtiac vytvoriť v prírode až také nepriaznivé pomery, že lesy sa úplne zdevastujú. Potom sa môže stať, že ak včas neprikročíme k zníženiu vysokých stavov jelenej zveri na základe znalostí z ekológie o medzidruhových vzťahoch, zmiznú o niekoľko desaťročí lesy a s nimi, prirodzene, aj jelenia zver.
Ťažko potom budeme nasledujúcim generáciám zdôvodňovať naše „ochranárske snahy”, lebo budúce generácie sa nás nespýtajú na to, aké trofeje sme ulovili, ale bude ich zaujímať najmä to, v akom stave sme im odovzdali lesy a s nimi zver.
Vstúpili sme do éry, v ktorej sa musíme zamerať nie na ochranu jednotlivých druhov zveri, ale na ochranu pôvodnej prírody, čo tu ešte zostala, a na citlivé stvárňovanie nových, biologicky a esteticky vyvážených prírodných celkov.
Teda vytvárať v prírode také životné podmienky, v ktorých by svoju funkciu plnili všetky živočíšne druhy, ktoré sú súčasťou našej pôvodnej prírody, bez zreteľa na archaické poučky z ekologického temná o škodlivej a úžitkovej zveri. Motívy, ktoré dnes vedú biológov k ochrane šeliem a dravcov v prírode, neslobodno už klásť iba do roviny etických noriem poľovníctva, podľa ktorých by mal človek chrániť celú prírodu s morálnymi záväzkami ku všetkému živému v nej. Prírodné mechanizmy môžu plne a presne fungovať, podobne ako stroj, iba vtedy, ak sú v nich všetky súčiastky. V dnešných prevratných zmenách v prírode nám musí priam životne záležať na tom, aby tieto mechanizmy v prírode skutočne fungovali a aby nám pri stvárňovaní nových prírodných celkov v dohľadnej budúcnosti nechýbala nijaká súčiastka, ktorú by sme museli hľadať iba v zozname vymretých živočíšnych druhov.Mnohí zodpovední pracovníci a sentimentálni ochrancovia prírody zvyknú hovoriť o tom, čo sme urobili v tom či onom smere pre ochranu prírody.
Prírodu pritom stavajú do svetla úbohej trpiteľky a činnosť človeka ako veľkorysú pomocnú ruku trpiacej prírode. To však nie je pravda. Človek so svojou činnosťou je neoddeliteľnou súčasťou prírody. A sila života si na našej modrej planéte, ako ju nazvali kozmonauti, vyriešila za miliardy rokov oveľa zložitejšie problémy, ako je znečiste-nie riek, ovzdušia, pôdy a zvýšené rádioaktívne žiarenie, s ktorým dnes zápasíme. Žiaľ, príroda má na rozdiel od nás na ustálenie vychýlenej rovnováhy viac času ako my.Príroda si rieši všetky problémy, ktoré jej naprogramoval človek, priam s matematickou presnosťou a dôslednosťou. Aj keď si to azda nechceme uvedomiť, búrlivý život pulzuje aj v biologicky rozvrátenej prírode v najrozličnejších formách. Druhou stránkou veci je, či by nám v našom prostredí tieto formy života vyhovovali a v akej miere by zasiahli do nášho poľovníckeho života.
Prvým príznakom v biologicky sa rozvracajúcej prírode je vymieranie určitého okruhu druhov na úkor jedného alebo niekoľkých, lavínovité sa rozmáhajúcich druhov. Tento zákon platí rovnako pre všetky prírodné celky, od horských riav cez stojace vody, polia, lesy a bezprostredne sa týka aj našich poľovníckych záujmov. Napríklad v oblasti priehrady Nosice, ako vyplýva z výskumov nášho hydrobiológa RNDr. J. Roths-cheina, CSc, vyhynuli pre chemické znečistenie vody všetky druhy rias a živočíchov, ktoré boli typické pre veľmi čisté vody.
Vody v priehrade však nezostali bez života. Riasy z čistých vôd nahradili iné druhy, ktorým chemické znečistenie neprekážalo. Pestré druhové zloženie živočíchov, ktoré žili pod kameňmi v pôvodných čistých pstruhových vodách, nahradilo iba niekoľko nových druhov, ktorým chemické znečistenie vytváralo dokonca dobrú živnú pôdu. Znečistené vody priehrady osídlilo menej druhov, ale sú veľmi hojné. Dno priehrady je pokryté pijavicami, larvami pakomárov a doslova sa vlní od hustej biomasy tenkých červov nitko-viek. Takéto druhové zloženie živočíchov hovorí, že hoci tu život priam vrie, nemôže slúžiť zdravému človekovi ako prostredie, pri ktorom by mohol trvalé a spokojne žiť.
Podobná situácia vzniká v suchozemských kultivovaných prírodných celkoch, aj keď nie až v takej výraznej podobe. Pri hustote obyvateľstva a potravných nárokoch človeka je dnes vo svete nemysliteľné maloplošné hospodárenie. S poľnohospodárskou veľkovýrobou však súvisí celý okruh zložitých problémov, ktoré sa týkajú bezprostredne prírody, a tým aj poľovníctva. Vytváranie nedozerných lánov monokultúr, mechanizácia poľnohospodárskych prác, používanie priemyselných hnojív, jedovatých postrekov proti hmyzu a veľa iných činiteľov mení rastlinné aj živočíšne spoločenstvá, do ktorých patrí aj poľovná zver. V malých poľnohospodárskych celkoch žilo veľa druhov hmyzu, pavúkovcov, plazov, drobných zemných cicavcov, vtákov, vrátane jarabíc. Konzumovali semená burín a hmyz. Mnohé z nich poľovníci nepoznali, lebo neboli predmetom ich záujmu. A predsa vzájomnými medzidruhovými vzťahmi ovplyvňovali aj poľovníctvo bez toho, aby sme ich brali na vedomie. Medze a pestrá paleta poľnohospodárskych kultúr im poskytovali nielen nerušené hniezdne možnosti, ale aj úkryty a potravu za tuhých zím. Prechod od maloplošného k veľkoplošnému hospodáreniu sme my poľovníci pocítili iba na úbytku jarabíc.
No v skutočnosti sa tu odohrali zmeny, ktoré sa nás týkajú v poľovníctve viac, než si často myslíme. Vymieraním jarabíc, ale najmä drobných zemných hmyzožravcov, sme uvoľnili životný priestor (podobne ako na znečistenej priehrade) malému okruhu živočíchov, ktoré sú proti týmto zmenám v poľnohospodárstve odolné alebo im dokonca vyhovujú. Medzi druhy, ktoré sú určitou obdobou nitkovky z vodných nádrží, patrí hraboš. K víťazstvu v konkurenčnom boji s užitočnými druhmi drobných zemných cicavcov mu nechtiac pomohol človek. Hraboš bez zreteľa na populačné rytmy zajaca zaplavuje polia, ničí úrodu a prenáša choroby. Tým vyraďuje z konkurenčného boja o životný priestor druhy, hľadajúce miesto v nových životných podmienkach, ktoré im tu pripravil človek. Pri obsadzovaní nových prírodných celkov v kuftivovanej krajine má väčšie možnosti hraboš ako poľovná zver. Všetky druhy poľovnej zveri majú menšie rozmnožovacie schopnosti než on.
Ak zasiahne chemický postrek proti hrabošovi aj poľovnú zver, na obnovenie populačnej hustoty potrebuje niekoľko rokov, ale hraboš iba pár mesiacov. V tejto beznádejnej situácii môže populačnému útoku hraboša účelne čeliť len malý okruh uchvacovateľov hraboša — myšiak, sokol myšiar, sovy, líšky, lasice, teda tých málo druhov, ktorým ešte nehrozí vyhynutie a s ktorými môžeme ešte ako-tak rátať v praktickom poľovnom hospodárení pri tlmení ohnísk nákaz. Títo uchvacovatelia hraboša vo svojich poľovných rajónoch prísne kontrolujú jeho populáciu. Aj keď nemôžu celkom zabrániť jeho populačným výchylkám tým, že v love preukázateľne uprednosťujú choré zvieratá, tlmia ohniská nákaz, prenosných na poľovnú zver a človeka, ktorými si robí hraboš priestor pre obsadzovanie nových a nových stanovíšť. Inými slovami, ak vyhynie na tularémiu populácia hraboša, vyhynú s ním aj zajace. Len uchvacovatelia hraboša mu môžu zahatať cestu, ktorú mu vo svete otvorilo moderné poľnohospodárstvo. Iba ony môžu zachrániť poľnohospodárske monokultúry pred osudom monotónneho prírodného celku, ktorým by hýbal iba malý počet škodlivých a z poľovníckeho hľadiska nežiadúcich druhov.
V podmienkach súčasného veľkoplošného hospodárenia sa vyvinula situácia tak, že sovy, všetky dravé vtáky a voľne žijúce šelmy v nich tvoria dôležitý článok, ktorý umožňuje obstáť poľovnej zveri v konkurenčnom boji s populačnou explóziou hraboša.Ak chceme chrániť poľovnú zver, nepomôžu nám ani najprísnejšie klasické ochranárske metódy prísnych zákazov odstrelu či prikrmovania poľovnej zveri.V poľovníckej praxi sa dnes musíme celou energiou zamerať nie na výkrm zveri alebo ochranu druhu ako takého, ale na ochranu jeho prirodzeného životného prostredia a medzidruhových vzťahov.Vyhynutý rastlinný či živočíšny druh nemôže človek nahradiť v prírodných mechanizmoch ničím. Je viac ako isté, že keď budeme mať väčšie skúsenosti a priestor pre vytváranie nových, esteticky a ekologicky vyvážených prírodných celkov a budeme formovať v optimálnom životnom prostredí človeka zložitejšie rastlinné a živočíšne spoločenstvá, častejšie sa obzrieme za rastlinnými a živočíšnymi druhmi, ktoré sme nevedeli zachovať.
Napríklad dnes ešte často bagatelizujeme funkciu často sa vyskytujúcich šeliem a dravcov, ktoré zatiaľ ako jediné tlmia kolosálny pochod k monotónnym prírodným spoločenstvám alebo nad problémami vymierajúcich druhov nostalgicky vzdycháme. V našom skutočnom poľovníckom živote však nemá miesto jedno ani druhé. Len uvádzaním poznatkov o prírodných zákonoch a medzidruhových vzťahoch do praxe, dôslednou ochranou prírody a rozumným stvárňovaním biologicky vyvážených prírodných systémov môžeme prispieť k ochrane našich poľovníckych a celospoločenských záujmov.