Príbeh vykresľuje lovca z konca staršej doby kamenne], asi spred 20 000 až 18 000 rokmi, ktorý sa mohol odohrať niekde v Moravskom krase,možno aj v Drienici na vašej záhrade… Agli sa šikovne vyšplhal na skalu nad jaskyňou a cestičkou, ktorú si sám vyšliapal. rýchle stúpal dohora.

Čoskoro zastal na okraji stepi.Priložil ruku k očiam a dlho pozorne prezeral širokú rovinu pred sebou. Pomaly a starostlivo skúmal každú jej časť, ale nikde neobjavil ani najmenšiu stopu po zveri. Len kdesi ďaleko zočil malý obláčik, ktorý za chvíľu zmizol v diaľavách. Nevzbudil v ňom nijakú loveckú túžbu, lebo dobre vedel, že je to prach zvírený unikajúcou čriedou divých koni, ktoré by mohol dohonil’ iba rýchly vietor.Agli sa rozhodol, že pôjde poľovať do lesa.

Opatrne kráčal po okraji skalísk, tvoriacich ohromnú kamennú kulisu údolia, nad ktorou sa černel rozľahlý prales.Netrvalo dlho a Agli zastal pod zelenou klenbou prastarých stromov.A vtedy Agli zabudol na všetko a stal sa len lovcom.

Opatrne a obozretne sa ťahal od stromu k stromu, dbal, aby bol vždy skrytý za mohutnými kmeňmi a starostlivo dával pozor, aby pod jeho nohami zbytočne nesprašťali suché konáriky. Dlho blúdil pralesom nadarmo.Roztrpčený neúspechom už sa chcel vrátiť.
Vtom však uvidel, že kúsok pred ním les prestáva a ustupuje trávnatej, krovinami porastenej lúčine.— Ešte sa tam pozriem, — povedal si, — azda aspoň králika, zajaca alebo aj sliediacu líšku tam môžem prekvapiť a uloviť.A keď došiel k čistine, opatrne sa plazil okrajom lesa, skrývajúc sa za kmene stromov a starostlivo pozorujúc celé okolie.Po chvíli sa zrazu zastavil a v očiach mu zasvietilo.

Kus pred sebou uvidel rosomáka, hodujúceho na zvyšku mladej srny, ktorú tu včera prepadol a roztrhal rys. Pazúr -natou labou si pridržiaval plece srny a mocnými zubní i trhal zvyšky mäsa.Agli sproboval luk, priložil na tetivu šíp, ale kým spustil, odhadol, že bude lepšie, keď sa dostane ešte bližšie k tejto velkej kunovitej šelme, ktorej hustý temnohnedý kožuch len okolo hlavy tvoril belavý golier.Rosomák bol tak zaujatý zraním, že zabudol na opatrnosť. Preto bolo neskoro na záchranu, keď mal už v boku hlboko zarytý šíp, a pálčivá bolesť mu prešla cez celé telo.

Ale nebola to len bolesť, ktorá zalomcovala jeho telom, bola to divá zlosť. S vy čerenými zubmi sa rozhliadal okolo seba, hľadajúc nepriateľa, ktorý ho vyrušil z hodov a spôsobil mu bolesť.Agli bol skrytý za kmeňom mohutného stromu a ani sa nehýbal, len opatrne pozoroval zraneného rosomáka. Zo skúsenosti dobre vedel, že je to udatná a odvážna šelma,ktorá sa boju nevyhýba a pri troche neopatrnosti môže spôsobiť poľovníkovi nepríjemné a bolestivé zranenia.Keď rosomák nikoho neobjavil, chcel si odstrániť z tela zapichnutý šíp. Skúsil to papuľou, ale keď to nešlo, ľahol si na bok a pokúšal sa vyraziť šíp labou.Kým sa mu to podarilo, znovu sa ozvalo zasvišťanie a nový šíp vnikol zvieraťu hlboko do pŕs.

Stratený Svet

Rosomák sa rýchle postavil na nohy a chystal sa na útok.
A hneď aj zaútočil.Stačil Agliho nepatrný pohyb a rozzúrený rosomák ho spozoroval. Úž nemal čas vystreliť na šelmu tretí šíp. Len-len, že odskočil pred rozdráždeným zvieraťom a do pravice pevne uchopil mohutný oštep. Ale kým sa rozohnal, aby ho mohol vraziť do boku, zviera opäť zaútočilo, a než mohol Agli odskočiť, zasiahlo ho pazúrnatou labou a na stehne mu vyrylo niekoľko hlbokých rýh, z ktorých vyrazila krv. Ale v tom istom okamihu zaboril Agli oštep do rosomáka, trocha zbraň v rane pootočil a rýchle vytrhol. Potom skočil nabok a opäť preklal šelmu, keď sa naňho hnala.
Tento boj trval len malú chvíľku.

Potom rosomák zrazu klesol na zem, zopárkrát kŕčovite sebou mykol a bol koniec.
Agli si zotrel pot z čela a sadol si na zem, aby si trocha odpočinul. Pozrel sa aj na doškriabanú nohu. Veľa si zo zranenia nerobil. Vedel, že je to iba roztrhnutá koža, ktorá sa čoskoro zahojí. Zvykol na oveľa horšie zranenia ako na takéto škrabance.
Dlho neoddychoval.Po chvíli ho bolo vidieť, ako sa.ponáhľa z pralesa von. V jednej ruke niesol zbrane, v druhej zvieral chlpatý chvost rosomáka, ktorého si hodil na plecia. Rýchle sa mihal medzi stromami nedbajúc na opatrnosť a nevyhýbajúc sa suchým konárom, ktoré sa pod jeho tvrdými krokmi s praskotom lámali.Ponáhľal sa, aby bol čo najskôr v jaskyni.
Už prešiel veľký kus pralesa, čoskoro bol na jeho okraji, keď tu k jeho sluchu doletelo hlboké a zúrivé zabučanie.
Agli sa zastavil a napäto počúval.

A keď sa zabučanie ozvalo znova, opatrne kráčal smerom, odkiaľ zaznievalo.
Iba kúsok prešiel a neďaleko pred sebou spozoroval strhujúci výjav: súboj mohutných zubrov. Dve obrovské telá plné sily stáli proti sebe, zlostne sa na seba vrhali, narážajúc vysokými a širokými čelami. Ale ani jeden z nich neustúpil pod náporom strašnej sily. Stáli, akoby boli vytesané z kameňa, ale aj tak bolo vidieť, ako sú ich svaly napäté až do prasknutia. Zrazu od seba odskočili, divo zahrabali nohami a už sa zasa v útoku zrazili ich neťoremné lebky.
S veľkým údivom i obdivom hľadel Agli na bojujúce zubry, na ich mohutné telá, plné strašnej sily a zúrivosti, na ich sklonené hlavy s červenými očami a s krátkymi rohmi, na ich mocné nohy, rozdupávajúce pôdu, na ich smelé útoky a pohŕdanie nebezpečenstvom.

To všetko roziskrilo Agliho zrak a prudko mu rozprúdilo krv. Ako nezmazateľný obraz všemocnej sily a smelosti sa to vrývalo do jeho vnútra.
Zubry už dávno prestali bojovať, ale Agli ešte stále hľadel na miesto ich urputného zápasu a nemohol spustiť zrak z ich mohutných tiel. Až keď sa s čriedou stratili v hlbinách pralesa, vydal sa Agli opäť na spiatočnú cestu.
Kráčal zamyslený, plný dojmov z veľkolepého zápasu…

Z veľkej doliny

Veľká dolina je neobyčajne zvláštna. Navštívte ju v najteplejších dňoch leta, a prekvapí vás: skraja horúcim žiarením, aké býva len na výšinách, potom osviežujúcim jesenným chladom. Studený svet doliny od teplého delí jedna vysoká skala.
Bolo by treba prejsť celú dolinu s kompasom v ruke, aby sme si vysvetlili jej dvojakosť. Ale pokúsime sa o to i bez kompasu:
Od vysokej skaly nadol sa rozširuje a otvára ako roztúžené náručie — rovnou čiarou proti východu. A len čo slnko vyskočilo tam nad horami naproti, už zachytila jeho prvé, ešte ružové lúče. A ono jej ich sype potom celý deň, až do podvečera.
V ohnivých lúčoch slnka a v rose, ktorá večne padá a tvorí sa z rozprášenej vody, čo skáče a rozbíja sa po skalách — rastú obrovské lopúchy.

Obrovské ako starodávne dedinské dáždniky.Nie je radno vystlať si nimi ležisko a ľahnúť si na ne proti noci. Lebo lopúchy v noci dýchajú a vydychujú omam. Ráno, po strašných mučivých snoch, sa človek prebudí s ťažkou, boľavou hlavou a krásny lopúch z Veľkej doliny mu už nikdy nebude voňavým kvetom.Okolo lopúchov kvitne tráva a všelijaká burina, na úbočí sa červenie chabzda, pod ňou voňajú maliny i lesné jahody a svieti černuška žltobelasá. V tejto bohatosti, nikým nerušený, poletuje a pári sa hmyz. Sršne, krídlaté mravce i komáre sú neobyčajne veľké, motýle najväčšie a krásne vymaľované.Inak je to za skalou.

Tam sa dolina lomí, schyľuje. Od severozápadu si našla cestu ku skale. Je úzka, so skalnými stenami a strmými úbočiami, zatarasená húštinou stromov. Slnko do nej nezasvieti a ľadová bystrina ju chladí. Lesný hmyz poletuje nad vodou, v ktorej sa švihajú tmavé horské pstruhy.
Za skalou, v tej studenej jame, si postavil kolibu obchodník Krídelko. Pokryl ju a obil starým plechom a na dvere napísal: „Postavená roku Pána 1942. Nebezpečné dotknúť sa!” Pod nápis primaľoval ešte smrtnú hlavu so skríženými hnátmi a pustil sa do mesta po svojej robote.Obchodník Krídelko bol tuhým poľovníkom.

Lebo zdravo bolo človeku, ktorý iba sedel za pokladnicou a rátal peniaze, prejsť sa i po lese s puškou na pieci. Dlhšie si uchová zdravie, srdce mu sadlom nezarastie.Ku kolibe sa vrátil v sobotu večer s dvoma kamarátmi a jedným človekom na posmech: so starým pomocníkom vo svojom obchode Matúšom Danči’kom.Človek na posmech bol kedysi dôležitým doplnkom spoločnosti bohatého meštiaka. Nosil mu ťažké batohy, nosil drevo i, vodu, piekol, varil a — nepil. Ak nebo! už od prírody smiešny, meštiak ho zosmiešnil, len aby bolo veselo. Daroval mu odhodený klobúk, dedovu fajku, vybíjaný opasok. Smiešny človek, i keď nebol rád, musel sa tváriť, že sú mu dary neobyčajne milé.Vošli do koliby, posadali si, piekli, varili a – pili.

A rozprávali sa o smcoch, diviakoch a raňajšej poľovačke. Nad ránom vyjdú traja po severnej úbočine na hrebeň a rozostavia sa. Smiešny človek pôjde hore dolinou, aby vyplašil zver. Dostane i starú pušku — s jediným nábojom. Strieľať aj tak nesmie, iba ak na sebaobranu. Pod holou sa obráti vpravo, vystúpi strminou na hrebeň a bude hľadať svojho pána. Zas len bude smiešny! Darmo je: daktorý človek sa už tak narodí, že je vždy a všade iba smiešny…
Smiešny človek si čistil pušku, ktorú mu zverili. Pozeral do hlavne proti lampe a uškŕňal sa. Jediný náboj do jeho pešky íežal pred ním na stole.— A čo sa vám na vystrája takýto tvor! — žartoval Krídelko, pošklbaný príjemným smiechom na bruchu, pričom si napchával čibuk a očkom blýskal na smiešneho človeka, — Napríklad: viete dobre, ako nenávidím slovo vracať…Vedeli to všetci, poznali ho. Vedeli, že sa ráno zobúdza neskoro — s opuchnutými očami a za ten čas ho zastupuje y obchode jeho chudá a na peniaze veľmi lačná žena. keď Krídelko príde do obchodu, žena ide variť, a on smelo rozpráva pomocníkom i žienkam, ktoré kupujú jeho tovar.

„Zase som sa v noci nevyspal. Sused má pochabého kohúta, ktorý spieva celú božiu noc. Spieva mrzko, ani nie ako kohút. Skôr ako hladné prasa. Tehlou mu ho zabijem!”Za touto povesťou o pochabom kohútovi skrývala sa Krídelko pokračoval:— Nenávidím to slovo a on to dobre vie. Zakazujem mu, aby ho používal v mojich obchodných listoch. A predsa mi vám nedávno predložil na podpis takýto list: „Ctená firma, vraciame Vám tovar a Vy nám ho už nemusíte vracať…” Div ma nerozdrapilo.Všetci sa smiali, smiešny človek sa iba uškŕňal, náboj
Krídelko si zabafkal z čibuka. — Strieľať nevie, — povedal cez fajku, zaseknutú v zuboch.
Smiešny človek rýchle namieril a odstrelil mu čibuk od úst. Hukot výstrelu zhučal v úzkej kolibe takou silou, že uši írhaL,
— Zbláznil sa! — vyskočil Krídelko s hryzákom fajky medzi zubmi a pootočil sa k stene, kde visela jeho puška. Jeho druhovia, zblednutí ako hmla, čo sa práve snula po doline, tiež schytil! svoje pušky.
Nebolo to treba, lebo smiešny človek sa neprestal uškŕňať.
Vy fúkol z hlavne dym a opýtal sa pokojne:
— Teraz povedzte: viem či neviem…? Neodpovedali, iba si ho premerali očami, zlostne a nená-Potom si políhali na priče, mlčky a výstražné, každý s puškou v ruke. Smiešny človek zavesil pušku na klinec a sklonil hlavu na stôl.— Myslíte, že je normálny? — šepol do tmy Krídelko. Jeho druhovia mlčali.Nad ránom potkýnal sa smiešny človek hore dolinou — s prázdnou puškou v ruke. Jeho pán s dvoma kamarátmi už bol na hrebeni.Pod holou sa podal strminou vpravo, cez husté, zarosené malinčie, po neistom, zverou vyšliapanom chodníčku. Slnko vyšlo a hmla sa strácala, keď zastal pred padnutým stromom na konci malinčia, pod hustým, divo narasteným lesom.Nič nebolo počuť, a predsa na spadnutý strom vyskočil veľký medveď bledej hrdzavej farby.Zazrel pred sebou smiešneho človeka & zľakol sa: postavil sa na zadné laby a zaopáľal hlavou zboka nabok, akoby sa mu úctivo klaňal.
Smiešny človek sa zľakol ešte viac — i napriek tejto veľkej úcte začal rýchle ustupovať. Dlhými krokmi dozadu a nadol. Oči zavŕtané do očiek zvieraťa, hrozivo držal na prsiach svoju prázdnu pušku. Tak šiel a šiel ešte i vtedy, keď už medveďa dávno stratil z očí, až sa napokon chrbtom navalí! do jarku bystriny. Jeho pán sa ho na hrebeni nedočkal.
Bol náš hrdina smiešny? Len potiaľ, pokiaľ bol sluhom tohto pupkáča.
Akúže rozprávku tají ešte v sebe Veľká dolina? Nie jednu, ale mnoho, veľmi mnoho rozprávok.

Keďže existencia človeka závisela od zvierat, vždy boli popredným objektom zobrazovaným v umení. Praveký človek bol v podstate poľovník, a nie ochranca zveri. Ale to neznamená, že k zvieratám — hoci ich prenasledoval a zabíjal — nemal úctu alebo obdiv. A ten vyjadroval práve jaskynnými kresbami, ktoré patria medzi najstaršie umelecké pamiatky ľudstva. Vzťah človek a zviera sa však dnes dostáva do nebývalých polôh.

Dnes je už svetovým problémom uchovať ohrozené druhy zvierat. Správny prístup k tomuto problému závisí od jasného vedeckého pochopenia všetkých aspektov prírodného sveta, od ich vzájomnej závislosti. Azda nikde inde nevidno tak výstižne meniace sa názory človeka na zvieratá ako na jaskynných nástenných kresbách a vyrezávaných soškách zvierat, ktoré sa vytvárali už od najstaršej doby kamennej.

Štúdie systému, v akom sú obrázky zvierat na stenách jaskýň usporiadané, objasnili, že človek sa zaujímal nielen o jednoduché zobrazenie zvierat, ktoré videl okolo seba. Išlo mu o viac. Zvieratá sa objavujú v postupnej hierarchii. Kôň, zubor alebo divý býk majú v jaskyniach ústrednú pozíciu, jeleň, kozorožec a mamut obsadzujú priestory hneď za nimi. Nosorožec, lev a medveď sa nachádzajú len v najhlbších častiach jaskýň.Poľovníctvo ako spôsob života a ako druh zábavy s nástupom poľnohospodárstva nevymrelo. Dokonca ešte dnes Eskimáci, austrálski praobyvatelia a Krováci žijú z poľovníctva, čo sa odráža aj v ich umení. Ale na poľovníctvo ako na objekt umenia majú iný, celkom odlišný pohľad.

Večné zviera

V osídlených spoločnostiach, najmä v tých, kde bola vyspelá stará civilizácia, ako v Egypte, Mezopotámii, Indii a.Číne, bol lov dôležitým codnetom vystavovať na obdiv moc, silu a bohatstvo.Plastiky a maľby, zobrazujúce takéto poľovačky, majú taký istý účel. Poľovníkov znázorňovali len zriedka. Asýrske skulptúry napríklad ukazujú kráľov, ako súperia s levmi. Tým istým spôsobom alebo podobne neskoršie v Európe a v Ázii, poľovnícke scény oslavovali kráľa či princa, porovnávajúc jeho silu so silou rýchleho a silného zvieraťa. Na miniatúre zo severnej Indie v 17. storočí je vládca Akbar znázornený ako jazdec na koni, ktorý so psami prenasleduje bežiacu antilopu.

Akbar bol uznávaným vládcom, predstaviteľom silného rodu a táto miniatúra mala dodať lesk a slávu jeho pamiatke. Iná indická miniatúra ilustruje zasa postoj človeka k zdomácneným zvieratám, ktoré sa mohli študovať dôvernejšie, zblízka. Tak, ako sa dá sledovať téma poľovačky v umení mnohých kontinentov a období, tak sa vo všetkých obdobiach nachádzajú kresby zdomácnených zvierat.Osobitné miesto v živote človeka mali vždy kone. Veľkú pozornosť venoval ich drezúre a chovu. Človek precestoval obrovské vzdialenosti, aby získal nové a lepšie plemená. Od plastík z paleolitického obdobia a možno povedať až dodnes sú kone jedným z najpopulárnejších objektov v umení.

Niektoré z najkrajších štúdií pochádzajú zo sveta klasiky. Na mramorovom reliéfe Parthenonu stlačené jazdecké rady zobrazujú kone vytvorené s veľkou starostlivosťou a so všetkými anatomickými detailmi. Etruska plastika z bronzu, zobrazujúca pár koni, vynikajúco vystihuje rýchlosť a eleganciu, ktoré ľudstvo pri týchto zvieratách vždy obdivovalo. Každý kôň má iba jeden pár nôh na zemi a je ovládaný lukostrelcom, naťahujúcim luk. Línia zvierat, zručné modelovanie, krása pohybu a svalov sú jedinečné.Spomínané príklady sú dôkazom, že zvieratá tvorili súčasť každodenného života človeka. Ale možno ešte dôležitejšie sú tie ukážky, ktoré ilustrujú zvieratá ako symbol prirodzeného, duchovného a spoločenského sveta človeka. Napríklad v Afrike zobrazovaním zvierat predstavujú rozličné vzťahy v existencii človeka. Na bronzovej plakete, ktorú odliali v Benine, poddajné, zraniteľné zvieratá symbolizujú časť vesmíru, ktorý človek kontroluje.

Dva leopardy, ktoré drží kráľ z Beninu, zobrazené na tej istej slávnej plakete, predstavujú dravú silu zákonnej autority kráľa.Zvieratá hrali v niektorých častiach sveta dôležitú úlohu v náboženskom živote. Starý Egypt, India alebo kresťanský západ oplývajú zvieracou symbolikou.Téma zobrazovania vzopnutého leva prišla do stredovekej Európy s dekoratívnym umením germánskych kmeňov. Umenie Byzancie zachovalo mnoho klasických motívov zvierat. Lev sa používalako heraldický znak pôvodne už v Mezopotámii a táto forma je známa ešte dodnes.Keď odbočíme od rozličných foriem symbolizmu, znakov a emblémov k objaveniu sa zvierat v rozprávkach, nachádzame tu ľahšie a humornejšie ponímanie.

Rozprávok a povestí, ktoré sa týkajú skutočných alebo imaginárnych zvierat, je veľa. Grécky mýtus oplýva čudnými tvormi a biblické rozprávky často opisujú skutočné zvieratá.V literatúre boli vždy dôležité satiry, ako Ezopove bájky, v ktorých zvieratá vystupovali v úlohách ľudí so všetkými ich slabosťami. Podobne boli populárne bájky v rozličných častiach sveta, najmä v Perzii, kde v dlhých a komplikovaných rozprávkach o politike a mravnosti vystupovali vtáky a iné zvieratá. Vzácnu ukážku zobrazenia zvierat ako satiru na ľudí možno vidieť aj na starobylom egyptskom papyruse, v ktorom lev hrá šach proti jeleňovi. V takýchto ilustráciách k rozprávkam, ako aj v spomínaných témach bola dôležitá metaforická úloha zvierat.Zobrazené zvieratá sa pužívali ako dekorácia vo všetkých časoch a v pestrej rozmanitosti foriem a spôsobov.

V každej kultúre sú nádoby, džbány i fľaše v tvare zvierat. Ešte fascinu-júcejšie sú spôsoby, v ktorých postavy zvierat sú prepracované na povrchovú dekoráciu. Tkanie už dávno patrilo medzi obľúbené formy. Známe sú pretkávania zvláštnych, neobyčajných zvierat na kobercoch, ako aj ich zobrazenia na kovových predmetoch.Záujem o zvieratá pre ne samé a s nimi spojené prebádanie prírody je veľmi široké a dosť nezvyklé. Je pravda, že v mnohých dávnych spoločenstvách boli zvieratá pri určitých príležitostiach presne a verne zobrazené. Najmä starí Gréci mali vážny záujem o verné zobrazenie zvierat a ich vývoja, v anatomickej presnosti. Tento postoj a zručnosť pretrvali počas rímskeho a helenistického obdobia. V ranom stredoveku však záujem o anatómiu a vystihnutie proporcií zvierat, ako aj kresba v skratke, začali ustupovať do pozadia.V neskoršom stredoveku však postupne staršie postoje nahradil vedeckejší prístup. So zvyšujúcim sa záujmom o zvieratá sa kreslili a zaznamenávali zvláštne druhy. Medzi nimi boli aj exotické zvieratá, najmä slony. Zaujímavá je napríklad skutočnosť, že Dúrer nakreslil svojho slávneho nosorožca len podľa opisu, hoci nikdy toto zviera nevidel. Renesancia v Európe priniesla záujem o presné zobrazovanie zvierat a primerané umelecké techniky potrebné na zvládnutie tohto cieľa.V Číne a Japonsku dlho prekvitala tradícia maľovania zvierat nezávisle od Európy. Nebola to tradícia, v ktorej sa cenila presnosť.

Niekedy sa zvieratá odpozorovali presne, inokedy nie. Základné črty vtáka alebo zvieraťa sa často kombinovali s inými zvieratami. Najdôležitejšie na týchto maľbách, ako aj na všetkých z Ďalekého východu je to, že boli kaligrafické.
Dnes je na programe dňa objektívny a vedecký záujem o zvieratá a úsilie o ich uchovanie a ochranu. Zohrá aj umenie v tomto smere svoju úlohu?

Poobede sme sa vybrali do lesa— Uvidíš, ako sa robia poriadne lesné cesty, — povedal otec, obchádzajúc hlboké ryhy vybrázdené kolesami ťažkých traktorov, ktoré sem chodia po siahovicu a guľatinu. Robotníci pracovali pod brázdou. Zarovnávali výtlky a výmole, upravovali zvodnice. Keď im pred časom povedal otec, že čoskoro aj tu budú bezprašné cesty, nijaká štrková brúsna vrstva, nijaké štrkopieskové koberce, ale celkom normálny asfalt, smiali sa mu.

Teraz vidia, že onedlho sa otcove slová splnia, lacnejšie je vyasfaltovať cestu na roky, ako každý rok niekedy aj dvakrát opravovať jej povrch, zanášať ho štrkom a po každom lejaku čakať, kedy obschne, aby mohli stroje do lesa.
Medzi robotníkmi bol aj Kuruc.

Hneď som ho zbadal. Krpatý chlapík, ale nápadnejší ako sto obrov. Stál na svahu hrádze a rečnil. Rozhadzoval rukami, plieskal sa po chudých stehnách. Otec sa pri pohľade naň rozčúlil, ale ja ho celkom znášam. Pravda, nemám s ním otcove starosti. Kuruc je vlastne zázračný chlap. Niekedy je naň krátky aj môj otec. Patrí medzi stálych lesných robotníkov, ale nedá sa naň celkom spoľahnúť. Z ničoho nič príde a povie: „Súdruh Rosa, idem. Viete, musím, naskytla sa mi možnosť viac si zarobiť.” Otec mu na to: „Nikam nepôjdete, Kuruc. Aj my tu potrebujeme robotníkov.” Kuruc neustúpi: „Lenže, súdruh Rosa, ja živím päť krkov a navyše aj ženu a otca a matku, to je dohromady osem, len si to spočítajte.” „Treba robiť, Kuruc, a zarobíte,” namieta otec, ale vtedy už Kuruc ťahá najväčší tromf: „Do Jeseníkov idem, súdruh Rosa, bola tam víchrica, veterná smršť, ak vám to niečo hovorí, švagor mi o tom písal, vraj sú tam veľké polomy a vývraty.

Viete, že také škody treba rýchlo likvidovať, ináč sa do dreva nasťahuje kadejaká chamraď a vznikne ešte väčšia kalamita.” A Kuruc je zrazu najväčší odborník v celom okolí, vie, čo vedia narobiť kôrovce, a keď mu u otca ani to nepomôže, povie, že zájde na okresný národný výbor a tam sa na úrade práce prihlási za brigádnika. Tým sa jeho prípad stane politickou otázkou a z polesia ho na jednu sezónu a možno aj na dlhšie musia uvoľniť. No otec mu aspoň ponaťahuje nervy, podozvedá sa, čo si tento čierny chlapík zasa povymýšľal, aby mohol ísť, kde ho to najväčšmi ťahá a potom ho uvoľní.

„Choďte, Kuruc, ale na oči sa mi už neukazujte. Rátame vás medzi stálych robotníkov a vy takto…” Kuruc sa smeje: „Rok budete mať odo mňa pokoj, súdruh Rosa, celé leto, ale na zimu chystajte robotu.” Otec rozumie Kurucovi a nehnevá sa naňho, aj keď mu polesný zakaždým vyčíta, že si s ním nevie poradiť. Ibaže otec nechce polesnému vysvetľovať, že na kalamitovom dreve Kuruc zarobí aj šesť-sedem tisíc mesačne, a u nás dostane horko-ťažko tri, tri a pol, a to je už veľký rozdiel. Okrem toho iné je rúbať hrubé smrekové alebo jedľové kmene a iné píliť a odvetvovať chlpaté topolíky,

Kuruc vravieva,že naše stromy sa naschvál rozvetrujú nízko pri zemi, aby s nimi bolo viac roboty a šéfi na polesí nemuseli lesným robotníkom — keďže podávajú malé výkony — vyplácať vysoké platy. S tým, pravdaže, nesúhlasím, lebo viem, že otec je najspokojnejší vtedy, keď chlapi majú dobré výkony a ešte lepšie výplaty. Ale prečo mám o tom rozprávať Kurucovi, keď mu o tom nehovorí otec? Aj tak by tvrdil svoje a mne by sa nanajvýš vysmial.
Len čo Kuruc uvidel otca, zbehol po svahu a kričal: — Polesný tu bol. Vraj či tu chceme trčať do Vianoc! Povedali sme mu, že podľa plánu, ktorý on schválil, končíme až zajtra.Otec prikývol. Dobre mu padlo, že Kuruc to polesnému tak múdro a pravdivo vysvetlil. Nemá rád, keď sa mu niekto mieša do roboty.

Má presný rozpis práce na celý mesiac a zakladá si na tom, aby vždy mali čo robiť. To je jediný spôsob, ako si zabezpečiť stálych robotníkov, vravieva, prácu treba rozvrhnúť tak, aby si ich nemusel naháňať v sezóne. V lese je to dosť ťažké, pretože práve nárazové práce sú najčastejšie. V zime ťažba, na jar zalesňovanie, medzi tým nejaké prerezávky alebo prebierky, roboty v lesnej škôlke, úprava ciest, pridružená výroba, lenže keď lesník nemá dobrý plán, keď si robotu nerozvrhne na celý ok pre všetkých stálych robotníkov, poutekajú mu, povedia, veď tu len postávame a nič nezarobíme a idú. Pravda, otec má aj sezónnych robotníkov, chlapi z roľníckeho družstva aj zo štátnych majetkov prídu, keď zavolá, ale aj to treba mať premyslené, aby ich nezavolal práve vtedy, keď majú prácu na poliach. Toto všetko vie aj polesný, ale zakaždým musí zadrieť do otca.

V Lese

— A robota ide? — spýtal sa otec.
— Aj lepšie by mohla. Štrku je málo, — referoval Kuruc. — Najlepšie by bolo kamenie. Také nadrobno zomleté.
— To nič, — povedal otec, — do jari vydržíme a potom sem nahodíme asfalt.
Otec vzal čakan a začal hĺbiť priekopu. Bez slova som siahol po lopate a vyhadzoval som po ňom hlinu. Ťahali sme to zarovno s chlapmi až do štvrtej.
— Teda, súdruh Rosa, — povedal Kuruc, keď sme skončili, — keby ste tak chodili za nami každý deň, neviem, neviem či by polesie stačilo platiť tie nadčasy.
Otec sa vynašiel:
— Nebojte sa, Kuruc, dnes ste nadrábali to, čo zajtra prerozprávate.
— Súdruh Rosa, čo si to o mne myslíte?!
Kuruc sa tváril dotknuto, ale rozhovor ani on nebral vážne. Ešte chvíľu sa takto doberali, potom Kuruc usúdil, že by nezaškodil pohárik vína, a tak otec — veselý a spokojný, že má takých dobrých robotníkov na úseku — rozhodol, že domov sa vrátim sám.
— Mamke povedz, že som sa zdržal v robote… že prídem neskôr. O siedmej budem určite doma!
Prišiel pred siedmou. Mamka si ešte nestihla zostaviť primerane ostrú uvítaciu reč, už sa bránil:
— No a čo?! Zdržal som sa, ale už som doma a rád by som si zajedol. Mamulienka mi iste pripravila niečo veľmi dobré!
Potkol sa o prah a zatackal sa. Mamka stála v kuchyni.

Nevšímala si ho. Teraz už bolo jasné, že k hromobitiu z jej strany dôjde až ráno, keď sa otec zobudí a s boľavou hlavou sa vytacká do kúpeľne osviežiť sa studenou vodou. Mamka mu vyhodí na oči všetky priestupky, zráta mu každé zlé slovo z posledných mesiacov, pripomenie mu aj to, čo mu už dávno odpustila. Otec bude mlčky a kajúcne pykať za svoj neuvážený čin, a keď mamke napokon dôjde dych i slová, zaprisahá sa, že už nikdy v živote nevezme do ruky pohár. Pravda, hneď aj dodá, že okrem dnešného rána, lebo teraz by sa mu taký maličký kalíštek pálenky dobre šikol na napravenie žalúdka a hlavy, lebo veď či „jesto lepší liek na opicu?” Aj starí ľudia vravia, že klin sa klinom vyráža. Mamka rozcapí kredencové dvere, siahne do najhornejšej priehrady, vyberie nízky ploskáčik rumu, tresne ním o stôl. Otec s uznaním pokyvká hlavou, odzátkuje fľašu, uhne si z nej, a keď sa mamka nebude dívať, uhne si ešte raz,
urobí dlhé bŕ ŕ ŕ ŕ, fľašku pokorne odloží na miesto a aspoň týždeň sa na ňu ani len nepozrie.
Teraz však ešte nebolo ráno, večer sa rozprestieral po oblohe, smolné cencúle tmy sa prepadávali do lesa a otec sa tackal vo dverách, nešikovnými prstami sa zachytával o ošúchané veraje, dverám do kuchyne sa vyhol, bol rád, že mamka mlčí, neprekážalo mu ani to, že mu malá Alenka nevybehne naproti. Krčí sa u mamky v kuchyni: jediná sa bojí domácich rodičovských šarvátok.Otec v predsieni položil brokovnicu na stojan. Vyzliekol si sako, v kúpelni sa hltavo napil vody, potom čosi dlho hľadal v zásuvke topánkovej skrinky.
Zavŕzgali schody. Otec! Pridŕžal sa dreveného vyrezávaného zábradlia. Vedel som, že ide za mnou. Často tak robieva. Sadne si k stolu, dlho mlčky pokyvkáva hlavou, potom sa z ničoho nič vystrie, pretrie si oči, pozrie sa na mňa a prekvapene sa spýta: „Ty nespíš?” Vzápätí zistí, že vonku je ešte jasný deň, poberie sa do kuchyne, zvalí sa na pohovku a do rána spí oblečený, obutý.
— Peter, — počul som jeho hlas, a hneď tichšie: — Peter! Rád by som sa mu bol ohlásil, ale bál som sa, že náš
rozhovor podráždi mamku a roztržka vypukne ešte dnes večer. To som nechcel. Po takej večernej hádke bývajú zlé noci.
Otec zastal vo dverách:
— Čítaš?
Zasmial sa. Pohrával sa s baterkou. Nezdalo sa mi, že je opitý. Iba z úst mu bolo na hony cítiť víno.
— Poď, — povedal, — mám pre teba prekvapenie. Jedinečné prekvapenie, uvidíš. Tak rýchlo, hoď na seba košeľu!
Zišli sme po strmých schodoch.
V predsieni otec vzal pušku, prevesil si ju cez plece, ukazovák si položil na ústa, pssst, a vytratili sme sa na dvor.
Na čerstvom vzduchu sa zatackal, no vzápätí sa zhlboka nadýchol a zasa bolo všetko v poriadku. Doširoka rozkla dajúc nohy, zamieril k striebornému lesu.
Noc bola tichá, nikde sa nepohol ani lístok, ba aj roztára né vtáctvo už zmlklo, akoby sa všetko živé aj neživé v tomto ináč čulom a ustavične bujnejúcom prostredí sústreďovalo na nás dvoch, na našu cestu, ktorej cieľ nateraz poznal len môj otec.
Vari po desiatich minútach sme zastali. Otec mi naznačil, aby som sa nehýbal z miesta, a sám chodil od stromu k stromu, jemne našľapujúc na sviežu trávu. Tu bol les redší a tráve sa darilo lepšie. Pri jednom topoli zastal Chvíľu ohmatával kôru, prsty vnáral do sivých záhybov suchej odumierajúcej pokožky tohto nemého velikána, potom prudko ,\v’al baterku a zasvietil ňou do koruny. Čosi tam zašramotilo, zdalo sa mi, že počujem trepot krídel, no kým by sa mi bolo podarilo presne rozoznať a určiť zvuk, zasa bolo ticho.
— Tak už poď! — zavolal na mňa otec. Ukázal do koruny.
— Pozri!
Dlho som sa musel dívať do húštiny míkvo čnejúceho lístia. Otec trpezlivo čakal, kým spozorujem jeho tajomstvo. A keď som konečne pochopil, o čo ide, a skoro som vykríkol od radosti, dlaňou mi zakryl ústa a spokojne si povzdychol.
— Pssst, aby si ho nevyplašil, — pošepol.
Pušku, ktorá mu skĺzla z pleca, položil poblíž stromu do S trávy, zhasol baterku a len tak, unavene a s ovisnutými plecami ostal stáť pod stromom.
— Našli sme ho, — povedal. — Výr to síce nie je, ale sova ako sova.
Často sme sa zhovárali o tom, že raz si chytíme výra a budeme si ho držať na povale. Výr je krásny vták a zaslúži si starostlivosť človeka. Poľovníci ho používajú na lov — výrovku. Vyviažu ho na holý kýpeť a striehnu z úkrytu. Keď zaútočí na výra dravec, strieľajú. Zákerný spôsob lovu otec odsudzuje. Jednoducho sa mu nepáči, že ľudia výra takto zneužívajú. A ľutuje aj dravce, ktoré pri pohľade na mohutného hnedého vtáka s ospalými, ale bystrými očami, zabúdajú na ostražitosť a bezhlavo sa vrhajú v ústrety smrti. Pravda, výry sa zdržiavajú najmä v skalnatých oblastiach, a tak pravdepodobnejšie bolo, že v korune stromu sídli myšiarka, prípadne plamienka, ale tá zasa radšej vyhľadáva staré budovy.
— Posvieť ešte! – požiadal som otca.
Otec mi podal baterku a bez rozmýšľania povedal:
— Vieš čo, chlapče? Ja ti tú sovu chytím!
Klobúk hodil do trávy vedľa pušky a už si aj kasal rukávy.
Veľmi som túžil mať tú sovu a vedel som aj to, že takáto príležitosť sa nám tak skoro nenaskytne, lebo aj keď tu máme veľa sov, nie je ľahké vystopovať miesto, kde sa zdržiavajú, no nezdalo sa mi, že by otec mohol vyliezť do takej ozrutánskej výšky, preto som ho radšej odhováral.
Namiesto toho, aby si dal povedať, odstrčil ma od stromu.
— Neboj sa a svieť. Do koruny, rovno do očí našej sovičky svieť!
Keď sme trhávali šišky, lozili sme do onakvejších výšok. Objal drsný kmeň strieborného topoľa, zachytil sa oň nohami, šplhal sa.
— Lenže vtedy sme mali stúpačky, — šomral už po prvom metri, ťažko dýchal, ale vytrvalo sa blížil k haluzi, na ktorej sedela sova.
Vták ho pozorne sledoval. Veľkú guľatú hlavu vychýlil nabok, ostré žiarivé svetlá ohnivožltej farby upieral tým smerom, odkiaľ sa blížil šuchot. Bol pokojný, netušil nebezpečenstvo, noc v ňom utužovala pocit istoty.
Otca nepochppiteľné vtáčie sebavedomie popudzovalo. Čím bol bližšie k haluzi, tým rýchlejšie sa posúval smerom hore. Chcel byť na strome prv, než príde o všetky sily. Nepodarilo sa mu to. Chýbal mu vari meter a mal by sovu: asi si chcel oddýchnuť, nabrať dych, zachytil sa o krehkú halúzku, lenže drevo nevydržalo, slabo zapukctalo, oddelilo sa od kmeňa, otec zahromžil. Padajúc strhol so sebou aj halúzku. Po odlúpenej kôre ostala na kmeni dlhá tenká jazvička. Otec ťažko dopadol do trávy a riedkeho malinčia. — Do čerta! — zaklial.
Lomoz pod stromom vyrušil sovu. Chvíľu sedela pritlačená o kmeň stromu, takmer s ním splývala, potom sa vzniesla na krídla a vlnivo sa kĺzala hlbšie do lesa.
Ešte chvíľu som počul šumot jej perutí, potom les opäť stíchol.
Otec sa zdvihol na lakte.
— To nič, — povedal, keď som sa k nemu sklonil, — a ne-svieť na mňa… Bol to kuvik, taký krpatý malý kuviček, čert aby ho vzal… Sekol som si kríže… Ešte toto mi chýbalo.
Chcel som mu pomôcť, odmietol. Prisunul sa k stromu. Pridŕžajúc sa ho rukami vstal.
— Oddýchneme si a pôjdeme, — povedal. — Skoro mi vyrazilo dych… A ten kuvik… Neboj sa, dostaneme ho, skôr alebo neskôr ho celkom určite dostaneme.
Počúval som ho so sklonenou hlavou. Vyčítal som si, že kvôli mne sa podujal na taký nerozvážny skutok. Bolo to zaujímavé a hádam aj trocha smiešne, no liezť na strom v jeho veku, navyše po posedení v hostinci! Taký liter vína by zhodil zo stromu aj horolezca, keby sa naň štveral bez povrazov a stúpačiek. Za triezva by otcovi nič také nezišlo na um. Túžim mať sovu, uspokojil by som sa aj s kuvikom, ale či práve dnes večer sme ho museli ísť chytať? Ani vychystaní sme neboli. Okrem toho viem aj o lepšom spôsobe lovu, ako je lozenie po stromoch za tmavej noci. Oveľa jednoduchšie, aj keď zdĺhavejšie, je vystopovať hniezdo, vziať si mláďa a vychovať ho. Raz som čítal o poľovníkovi, ktorý si takto vychoval kuvika.
Vtak si naňho zvykol,mohol ho púšťať aj do voľnej prírody. Stačilo nechať otvorený oblok,kuvik sa po love vrátil a sadol si trebárs na peľasť postele. Alebo keď sa poľovník večer motal vonku na dvore, kuvik mu pokojne sadol na plece či na klobúk. Háčik je však v tom, že otec nesúhlasí s vyberaním vtáčích hniezd, aj keby som sa mu zaručil, že mláďatám poskytnem lepšiu opateru ako ich rodičia. Loviť mláďatá je proti prírode, tvrdí a radšej bude loziť po stromoch, ako by sa mal spreneveriť tejto zásade.
Otec načúval. Možno dúfal, že začuje kuvičí let.
— Pôjdeme? — spýtal som sa ho.
— Musíš mi pomôcť, – povedal. – Bojím sa urobiť krok, tak ma pichá v krížoch. Videl toto svet, takto sa doriadiť. Pred mamkou ani muk, rozumieš?!Jasné.Doma som mu pomohol do postele.
Hneval som sa na uja Kuruca, že si to u otca uhládzal zasa takýmto spôsobom a takmer som si bol istý; že na lesnícky úsek zadeľovať robotu pôjdem ráno ja. Obával som sa, že otec sa vážne poranil, no na druhej strane som aj bol rád, že do toho lesa pôjdem a chlapom dokážem, že otca viem hocikedy zastať. Ibaže otec sa asi bude trocha hanbiť. Predsa len: ja som ešte iba chlapec…

Podľa medzinárodnej dohody okolo skupín uškatcov dnes hliadkujú lode. „Nijakému inému zvieraťu sa nedostalo takejto pocty,” píšu V. Dežkin a S. Makarov vo svojej knihe Uškatce sa vracajú na breh.Sachalín, ako napísal Čechov, sa svojimi obrysmi podobá rybe.

Ak sa budeme držať tohto prirovnania, potom jeho drobučkou ikrou, oddelenou od neho pásikom prieplavu, je ostrov Tjulenij. Je to jedno z troch miest na svete, kde žijú uškatce.„Naozaj, nemám ani tušenia, ako vás dopraviť na Tjulenij.” Vedúci trustu Sachalinrybpromu Gennadij Poljakov sa dohovára rádiom s loďami a medzitým ma odrádza od tejto cesty. Napokon mi ukazuje mapu viasiacu na stene.

Pri ostrove Tjulenij je napísané: Pre lodnú dopravu dočasne uzavreté. „Ako sa tam dostanú ľudia? Predsa ostrov je obývaný!”„Nielen obývaný, ale priamo preplnený. Len uškatcov je tam stopäťdesiattisíc. Ľudí tam síce nieje veľa, ale toto zviera sa zľakne každého hluku, či ho spôsobuje loď alebo človek. Každú chvíľu veľké skupiny ozlomkrk unikajú preč, k moru, nestarajúc s” ani o mláďatá. Lenže na týchto ľudí si uškatce už ako-tak privykli, kým na cudzích…”,,Počúvajte, predsa viete, že ostrov podomieľa more.

Uškatce sa vracajú

So mnou sa tam pôjdu pozrieť geológovia — mimochodom, jeden z nich je doktor vied.”Poljakov sa namiesto odpovede iba usmial. Volá do závodu na spracovanie rýb a vydáva príkaz, aby nás dopravili na ostrov Tjulenij.„Tak teda,” podáva mi ruku na rozlúčku, „v noci pôjdete do Poronajska a odtiaľ loďou Smelý j.”Náš čln, spustený zo Smelého, sa približoval k ostrovu Tjulenij za zvukov „oratória”. Hučanie sa miešalo s akýmsi mečaním prerušovaným krákoravými hlasmi nejakých vtákov, čo sprevádzal tichý a rytmický príboj.

Čím viac sme sa približovali k ostrovu, tým výraznejšie sa dali rozoznať hlasy „sólistov”. Zbor zaznieval z východnej strany, ktorú pred našimi zrakmi ukrýval kopec. Priplávali sme od západu. Za clonou hmly sa objavili obrysy holej zeme — ani stromčeka, ani kríčka. A prázdnotou zívajúca pláž, na ktorej bolo asi päť ľudí. Neskoršie sme sa dozvedeli, že je to takmer všetko obyvateľstvo ostrova.
„Vitajte! Doviezli ste vodu?” To druhé bolo adresované námorníkom. Pekná žena menšej postavy mala na sebe vetrovku a dlhé nohavice. Vysvetľovala, že im zo Smelého mali dodať vodu. „Na ostrove nemáme vlastnú vodu,” obrátila sa k nám. „Žijeme tu ako na lodi.

Timofejevová Alexandra Afanasjev-na,” predstavila sa.Po strmých schodíkoch sme vystúpili na verandu dreveného domčeka, ktorý sa skutočne čímsi podobal lodnej palube. Tento dojem umocňoval aj lodný zvon zvolávajúci osadenstvo na obed. Cestou sme sa zoznámili. Tatiana Ca-puchinová je takisto ako Timofejevová sachalínskou biologickou; Viktor Černoivanov a Jevgenij Koval sú zasa genetici z Vladivostoku; Alexander Alexandrovič Sazonov je virológ z Moskvy. Šiesty obyvateľ ostrova, Jurij Kolesnik, bol teraz pripútaný na lôžko, ozvalo sa mu slepé črevo.Kráčame teda úzkym chodníčkom pozdĺž dlhého plota rozdeľujúceho ostrov. Vľavo je opustená pláž, vpravo zatiaľ pre nás neviditeľný zbor zvierat. Len kde-tu pchajú uškatce do otvorov v plote svoje teplé plutvy.„Ešte dobre, že norec odletel a že nás svojím krikom neprezradí.

Ale pritom je škoda, že tohto vtáka neuvidíte,” hovorí Alexandra Timofejevová. Keď sme vystúpili na rozhľadmi, boli sme ohromení. S čím možno takýto pohľad porovnať? S obrovským kobercom natiahnutým od kopca k moru? Lenže koberec je mlčanlivý a každú chvíľu nemení svoju vzorku. Priamo pred nami sa ocitol obrovský dospelý samec. Húkal svojím hlbokým hlasom, ako keby chcel niečo dôležité oznámiť oveľa menšej samici ležiacej vedľa neho. Potom nás spozoroval a hrozivo zareval. Samica začala zvolávať svoje mláďatá, ktoré mečali, zmáteno pobiehali a usilovali sa usadiť na drevené kláty. Neďaleko ležal mladý samec, ktorému samice nevenovali pozornosť.
„Nie je tým zvieratám na ostrove tesno?”
„Zarovnali sme vrcholček skaly, kde sídlili vtáky, uškatce zabrali miesta na časti planiny, ale ani tak nemajú viac priestoru. Dospelé samce zápasia o miesto pre svoje háremy, aj ochorenia sú pri takejto hustote oveľa častejšie, lebo nákaza sa ľahšie šíri. Keď im poskytneme väčší priestor, aj tak sa k sebe tlačia, lebo sa cítia bezpečnejšie.”
„Takéto plaché zviera… Prečo sa všetkého bojí?”
„To je záhada. Na Beringovom ostrove ich môžu obťažovať líšky, niekde ich ohrozuje medveď, kým na našom ostrove sú iba vtáky. A naopak, norce varujú uškatce pred nebezpečenstvom a podľa môjho názoru vytvárajú pre ne vnútorný komfort.”
„Uškatce zabrali vtákom kúsok miesta.”
„ Všetky vtáky z ostrova nemôžeme vytlačiť. Pritom niektoré prenášajú na zvieratá choroby. Alexander Sazovov objavil pri uškatcoch protilátky proti vírusu, ktorý zistil pri norcoch. Len tak na okraj, je to pôvodca ľudskej chrípky.”
„Uškatce predsa neprichádzajú do styku s človekom — a norce takisto asi nie.”„To je ďalšia záhada. Nakoniec tu nič nemožno tvrdiť s absolútnou istotou. Dospelé uškatce, ako sa domnievame, zimujú kdesi v blízkosti Japonska. Mladé zvieratá v prvom roku života odplávajú neznámo kam. Len si to predstavte: vyše stotisíc uškatcov sa stratí v oceáne ako ihla v kope sena. Môže niekto tvrdiť, že sa na svojej púti z rodného ostrova a späť nikde nestretnú s ľuďmi? Okrem toho existuje prírodná ohniskovosť.”„Študujete teda uškatce, ale pritom myslíte na ľudí.”Alexandra Timofejevová sa usmiala — a či to môže byť aj ináč? Je epidemiologickou a témou jej doktorskej dizertácie je „Prírodná ohniskovosť Sachalínskej oblasti”.„Ako vidíte, nielen zviera závisí od človeka. Viete, kto je úhlavným nepriateľom uškatcov?”
„Kosatka!” odpovedal som bez rozmýšľania. Kým som odišiel na ostrov Tjulenij, niečo som si o tom prečítal. Kosatka je metla mora. Jej hlas uškatce doslova paralyzuje.„A predsa nie kosatka, ale človek,” vzdychla si Timofejevová. Rozprávala, že uškatce prichádzajú na ostrov s ranami po strelách, so zvyškami nylonových sietí. Ani na ostrove Tjulenij nenachádzajú tak prepotrebný pokoj. Niekedy vpláva do pobrežných vôd príliš „zvedavá” loď, inokedy sa spustí dosť nízko lietadlo.
„Nedávno jedno takéto priletelo — a zvieratá sa skoro udupali od strachu. Vrhli sa do mora.”
Pozrel som na západný pustý breh a na more, kde vyčnievala jediná naša loď. Ale ostrov sa mi už nezdal taký zabudnutý a pustý. „ Teraz je to dočasne chránená oblasť, ale bude treba tu vytvoriť rezerváciu. Na našom ostrove, aj mnoho kilometrov vôkol. Bude treba vylúčiť linkovú dopravu z miest, kadiaľ preplávajú uškatce, zakázať lov rýb v okolí, kde samice kŕmia svoje mláďatá. A okrem toho bude treba začať zachraňovať tento ostrov, len sa pozrite, ako ho more podo-mieľa.”
Moji spolucestujúci geológovia si prezreli breh. Skala sa drobila, bolo vidno, že príboj odniesol časť pláže, kde sa predtým liahli mláďatá. Keby sa skaliská upevnili a pri brehu by sa vybudovali betónové vlnolamy, mohol by sa proces podomieľania zastaviť. Zatiaľ však ostrovu pomohlo samo more. Jeho prúd sem priplavil napoly zatopenú loď a vytvoril okolo nej menšiu pláž.
Večer sme z ostrova odplávali. Vyprevádzali nás uškatce, ktoré podchvíľou vyskakovali nad hladinu. V mori sa nás vôbec nebáli, pokladali nás za svojich.Opäť sme na palube Smelého.„Nepokúsili ste sa premiestiť uškatce inde?” spytujem sa Jurija Kolesnika (na palube sa mu po záchvate uľavilo).,,Ba; rybári odviezli jednu rodinu na mys Terpenija.

Je to rovnako pusté miesto ako náš ostrov. Keď však uškatce vypustili na slobodu, samice sa vrátili na ostrov Tjulenij. Zostali tam len mláďatá s dospelým samčom. Bolo im smutno, a preto ich rybári doviezli späť. Myslím si, že zvieratám sa nepáčilo miesto, ktoré im vybral človek. Musíme brať do úvahy chute a želania uškatcov. Pohraničníci nám rozprávali, že uškatce sa objavujú na niektorých pustých miestach Sachalínu. Možno tam vychádzajú z vody len preto, že sú po dlhej ceste unavené, možno by sa tam aj usadili, keby ich ľudia neznepokojovali.Vietor na palube bol čoraz silnejší. Zišli sme do podpalubia. Geológovia hrali dámu. Sazonov si vyhľadával chladnejšie miesto. Niesol si kultúry vírusov v roztoku a teplo by mu ich mohlo zničiť. Kolesnik sa opäť rozhovoril o uškatcoch. „Zabíjanie uškatcov v posledných rokoch postupne prestáva.

Počet zvierat, ktoré na jeseň opúšťajú ostrov Tjulenij, vzrastá. To znamená, že množstvo tých, ktoré sa na jar vracajú na náš ostrov, musí takisto vzrastať. Lenže nesmieme zabúdať na živelné faktory. Veď uškatec strávi väčšinu svojho života v mori. Na početnosť skupiny vplýva aj boj medzi druhmi, stupeň znečistenia oceánu, nebezpečné uviaz-nutie v sieťach, pytliactvo. A okrem toho, či nájde cestou dostatok potravy. A čo prírodné podmienky? Pred niekoľkými rokmi uškatce prekvapili ľadové kryhy, inokedy zasa príboj zmietol množstvo mláďat do mora.”„ Vraj za zníženie stavov uškatcov môže len človek. Zabíjal mladé samce vo veku od dvoch do štyroch rokov, takže sa nakoniec počet dospelých samcov veľmi znížil.”„Ale prečo sa znížil stav dospelých samcov a samíc, ktorých lov je na všetkých ostrovoch prísne zakázaný? Keby existoval model správania sa skupiny…”„Uškatce a matematika?”
„A keby sa takýto model vložil do počítača, potom by sme dokázali brať do úvahy meniacu sa situáciu na brehu aj v mori a dávať odporúčania týkajúce sa skupín uškatcov. Pracujem na takomto modeli.”„Co môže priniesť?” príroda postupuje ináč. V období búrok, keď sú ešte slabé, odnáša ich do mora, a tie, ktoré sa uliahli neskoršie, sú ešte slabšie, takže len máloktoré sa vráti na ostrov. Možno by teda bolo správne loviť aspoň tie, ktoré sú aj tak odsúdené na smrť. Definitívnu odpoveď môžeme získať len na základe dynamického modelu skupiny.”V 18. storočí sa zdalo, že počty uškatcov sú nekonečné. Miliónové húfy týchto zvierat plávali v oceánoch na severnej i južnej pologuli, pri Aljaške i Komandorských ostrovoch, na Kurilách, Honšu i Hokkaidu. Tieto zvieratá, také rýchle a obratné v mori, sú na súši celkom bezradné a ľudia, ktorí ešte nevedeli vyčiňovať ich kožušiny, ich jednoducho zabíjali.

Napokon v deväťdesiatych rokoch minulého storočia sa Anglicko (ktoré zastupovalo Kanadu) a USA dohodli na ochrane uškatcov na ostrovoch Pribilof, ale pritom súčasne napadli komandorskú oblasť, ktorá patrila Rusku. V oceáne im potom pomáhalo Japonsko. Zabíjali uškatce všade, kde. na ne natrafili, a toto hubenie vyvrcholilo najmä za rusko-japonskej vojny.Miliónové húfy na južnej pologuli boli vyničené bez zvyšku, zmizli kolónie na Honšu a Hokkaide, uškatce vymierali na ostrove Tjulenij, kde zostalo len niekoľko sto jedincov. Z pol milióna zvierat na Komandorských ostrovoch zostalo iba desaťtisíc. A dokonca aj na mieste, kde ich bývalo najviac, na ostrovoch Pribilof, ich zostalo desaťkrát menej, než ich tam bolo pred týmto krvavým kúpeľom.Arbitrážny súd v Paríži, ktorý roku 1938prerokúval spor medzi Anglickom a USA, zakázal hromadný odstrel uškatcov pri severoamerických ostrovoch, kde sa vyskytovali.

Toto ustanovenie, podľa ktorého je zakázané zabíjať uškatce vo vode (len menší počet — na vedecké účely), sa stalo základom všetkých budúcich dohôd o ochrane a využívaní uškatcov. Prvú takúto dohodu podpísali roku 1911 Rusko, USA, Japonsko a Anglicko (v mene Kanady).Druhú, platnú doteraz, podpísali roku 1957 ZSSR, USA, Kanada a Japonsko. Podstata dohôd je v tom, že štáty, na ktorých území sú rodiska uškatcov, odovzdávajú určitú časť kožušín tým krajinám, vo vodách ktorých zasa uškatce migrujú (ako kompenzáciu za to, že ich nelovia v mori). Ale (a to je veľmi dôležité) kožušiny sa odovzdávajú len v tom prípade, keď sa udrží dohodnutý vysoký počet uškatcov.Tento zákaz sa blahodarne prejavil na počtoch zvierat. Už päť rokov po podpísaní prvej dohody sa počet uškatcov zdvojnásobil. Čoskoro však dohodu narušilo Japonsko, ktoré roku 1926 trvalo na povolení lovu uškatcov v mori.

Roku 1940 vyhlásilo, že v mori ich bude zabíjať, lebo tieto zvieratá sa živia rybami, a preto vraj poškodzujú rybolov. (Posledný výskum ukázal, že uškatce len zriedkavo požierajú tie druhy rýb, ktorými sa živí človek.) A o rok neskoršie sa už o nijakej dohode nedalo hovoriť, lebo Japonsko vstúpilo do vojny.Dnes na všetkých troch miestach počet uškatcov vzrastá. Rybári poslúchli hlas vedcov a zabíjanie uškatcov neprevyšuje počet, ktorý každý rok určia odborníci. Ale- ani to už nestačí. Vedci študujú osobitosti uškatcov, pozorujú ich v mori, obrúčkujú. Usilujú sa zvýšiť počet týchto nádherných zvierat na optimálnu úroveň.

Ľahko ako pavučina babieho leta za-krúžil motýľ nad čistinou. Slnko sa už ponáralo za vrch, ale motýľ ešte usilovne preletoval z kvietka na kvietok. Beleli sa mu krídelká na fialovom vrbovniku, vznášal sa nad hrdzavou trávou, nuž nečudo, že upútal na seba pozornosť dvoch rozospatých očí.

Srsť mal ešte tmavohnedú a mäkkú. Postavil sa na zadné nohy ako chlap, zamr-čal a rozbehol sa za motýľom. Zaháňal sa labou, vyskakoval, ale motýľ sa mu vždy vyšmykol. Lete! akoby naschvál ponad čistinu a medveď dupal za ním. Povieval vánok, jemne prečesával medvediu srsť a natriasal stebla trávy.Medveď sa zadychčal. Sadol si zhrbený poniže hrubizného pňa a vyplazil jazyk. Očami stále hľadal motýľa, ktorý už zmizol za červenou korunou jarabiny. Medveď zažíval. Bol mrzutý. Privčas ho dnes zobudila straka.

Strach…

Sedela na hniezde a škrekl’avo rapotala. Mohol si ešte pospať, kým slnko nezájde.Šklbal chlpy suchej trávy a vypľúval ju prskajúc okolo seba. Bol hravý ako mača, i keď cez leto poriadne narástol a teraz začal aj priberať. Čakala naň dlhá zima, a preto akýsi vnútorný hlas ho nabádal, aby sa stále kŕmil, aby privítal zimný spánok so zásobou tuku pod kožuchom.Zavetril na všetky strany.

Čosi príjemné zavoňalo. Sklonil hlavu a ňuchal okolo seba. Potom zaťal pazúry do pňa. Práchnivé drevo sa mu rozsypalo pod labou a medvedie oči sa zablysli. Všade sa hemžili mravce.Medveďovi tiekli sliny pri pohľade na mravenisko. Nevydržal a vopchal doň celú papuľu až po oči. Mravce sa mu lepili na bradu a šteklili ho po d’asnách. Boli to veľké horské mravce a medveď ich hltal s neuveriteľnou rozkošou. Chutili mu, kyslé, mäsité, a keď sa mu dostali pod zub, boli chrumkavé ako brusnice. No mravce neliezli mu len do úst, ale dobýjali sa mu aj do nosa a do uší. Medveď spočiatku nedbal, iba potom sa chytil rozumu. Položil labu na mravenisko, a keď bola plná mravcov, lízal si ju a so zažmúrenými očami pomaly hltal kyslasté lahôdky.Slnko už celkom zapadlo. Jarabina, čo rástla na kraji čistinky, mala ošklbané listy, ale celá sa červenela od zrelých bobúľ. Medveď sa rozbehol, že vylezie hore hladkým kmeňom. Nešlo mu to. Oblapil strom, trochu sa nadvihol a zase sa sklzol do trávy.

Asi pochopil, že už nie je malý, a nevie sa už tak ľahko šplhať po konároch, lebo smutne zažíval a zaškúlil na bobule.Keď sa postavil na zadné nohy, bol už vyšší ako valach. No nevedel si na to zvyknúť. Pripadal si stále ešte drobný a bezstarostný ako vlani, keď drobčil okolo chlpatej medvedice. Kedy-tedy si ešte poskočil a ani si neuvedomoval, ako mu to nesvedčí. Nielenže bol mocný a naoko nemotorný, ale bol aj múdry. Keď počul podvečer zabzučať horskú včelu, hneď vedel, že mu čoskoro zmokne kožuch. Keď sa neskoro včela vracala z paše, to vždy znamenalo blízky dážď. A keď sa pavúk schoval do diery, medveď už šípii, že sa priženie hrmavica.
Naučil sa poznávať veci. Zohol sa nad stopou v machu a vedel: tadeto prebehla líška. Kôra na borovici bola zodratá a medveď hneď uhádol, že si na kmeni brúsil pazúry starý rys. Videl na vrcholci stromu orešnicu, ako si íska zobákom pod krídlom, a to znamenalo, že široko-ďaleko je vzduch čistý, že si môže zdriemnuť. Skoky splašenej jelenice zase veštili nebezpečenstvo.Stmievalo sa. Matne svetielkoval práchnivý kmeň zhrbenej vŕby, keď medveďovi zaločkala voda pod labou. Vtom mu udrel do nozdier ostrý, teplý vzduch. Stál nad zmúteným kalužiskom, v ktorom si musel len nedávno chladiť horúcu krv jeleň.
Medveď sa strhol. Keď bol ešte malý a počul hrozný jelení rev, kolená sa mu vždy podlamovali. V suchej tráve cvŕkali cvrčky a na nebi sa dvíhal pomarančový mesiac. Medveď zrýchlil krok. Brodil sa čučoriedím, a tu počul otriasajúci zvuk:
„Au, au, aaau!”
Kráčal proti vetru a o chvíľu zmeravel hrôzou. Zočil dva ozrutné jelene. Starší z nich sa chystal zaútočiť ostrými parohmi na svojho soka, mladšieho desatorá-ka, ktorý vyčkával s krvou podliatymi očami a sklonenou hlavou útok. Povyše sa dívali na boj jelenice.Jelene zafučali a medveď sa bleskurýchle otočil, aby sa vyhol nebezpečenstvu. Vtom sa však skrútil vietor, zavialo od medveďa a jelene, pripravené na súboj s naježenými hrivami, obzreli sa celé vyjašené a pustili sa i s jelenicami dolu rúbaniskom.Také ozrutné zvery, a utekajú, nechápal medveď. Zase počul v diaľke zaručať jeleňa, ale vietor roznáša! s medvedím pachom aj strach. Ruja zrazu prestala a všetko onemelo. Iba sovy poletovali v tme a medveď klopil pred nimi uši. Bál sa všetkého.Ako mu len bolo dobre, kým matka žila. Vyhodila si ho na chrbát a bežala s ním do vrchu, že sa len tak dolu grúňom kotúľali skaly. Ale medvedica sa nikoho nebála, iba človeka.
Nemal rád hromy ani blesky, lebo mu pripomínali tú strašnú udalosť: bežal s matkou po rúbanisku a zrazu zvetril čosi podozrivé. Zbadal, ako sa matka strhla, ako sa jej zježila srsť na chrbte. Potom vyšľahol blesk spoza stromu á zahrmelo. Matka-medvedica zarevala, vydrapila pazúrmi plást trávy a potom sa vyvalila horeznačky. Pribehol k nej, malý, nastrašený, no matka sa už nehýbala. Drmol ju za labu — mala ju ťažkú, drevenú a oči studené ako kúsky ľadu.
Žiaľ mu vtedy stiahol hrdlo. Podozrivý pach zosilnel. Medveď zodvihol hlavu a zazrel, ako sa k nemu blíži čudný tvor. Zľakol sa a ušiel* do húštiny. Odvtedy spájal hromy a blesky s človekom.
Pod rúbaniskom rástli čučoriedky. Boli sladké a šťavnaté, ale už poriadne preriedené. Tu zrazu zatrepotal krídlami hlu-cháň a na medveďa sa zosypalo suché ihličie. Prečo sa ho tak bojí tento veľký vták?
Odkedy medveď osirel, neokúsil divinu, živil sa cez leto iba malinami, trávou, mravca m i a medom horských včiel a čmeliakov. Zabudol, ako chutí čerstvé mäso.
Odbočil k bralám, kde v jaskyni, vyští a n ej omelinou, dva razy zimoval s matkou. Vošiel úzkym chodníčkom do rokliny a zdvihol oči od zeme. Zamrazilo ho. Pred ním na niekoľko krokov ležal diviak s vyčnievajúcimi klami. Medveď sa obyčajne vyhýbal čiernej zveri. Aj teraz cúvol, no obrátiť sa nemal kde. Ani diviak nemal iného východiska, a hoci mu zuby drkotali od strachu, odhodlal sa zaútočiť.
Prudký náraz vyhnal strach z medvedieho srdca. Kly preťali medvediu kožu a diviačie zuby sa zasekli do hrubej srsti. Ešte stále medveď pomýšľal na ústup. No diviak fučal a znovu a znovu dorážal. Tu medveď zareval, čo mu len sily stačili, a vrhol sa na súpera. Diviak sa vyšmykol, no medvedie laby sa zase zahnali ako dve ozrutné kladivá a pazúry sa zaťali diviakovi do chrbta. O chvíľu bol už medveď na diviakovi a srdito ho driapal všetkými štyrmi labami.
Poniže brál sa ťahalo rúbanisko, zaliate rednúcou tmou a rannou hmlou. Medveď sa vzpriamil. Oblizol si labu a na jazyku mu zostala ešte teplá diviačia krv. Ovládol ho hrdý pocit víťaza. Spomenul si na jelene, na rysy, ba aj na človeka a nahlas zareval.
Sojky, čo sa náhle zobudili, zaškriekali od laku. Na ďalekom grúni zmĺkol mladý roztúžený jeleň.
Medveď si vykročil po mokrom rúbanisku a srsť sa mu ježila. Zdalo sa mu, že sa pred ním trasie čučoriedie i suché papradie. Povieval vetrík a medveďovi sa zdalo, že sa ho boja aj staré smreky na kraji rúbaniska.
Kráčal vždy vyššie a vyššie, a ako tak kráčal, celý les sa triasol. Medveď už vedel, že sa nemusí báť nikoho a ničoho, že sám nosí strach na srsti, v reve, v pachu a v stopách.Zastal pri kaluži a ešte raz mocne zareval.

Vtáctvo má obrovský význam pre naše poľné aj lesné hospodárstvo v boji proti škodcom. Každý vtáčí druh plní určitú úlohu, čím prispieva k udržaniu prírodnej biologickej rovnováhy. Keď sa táto rovnováha poruší, prejavia sa následky premnožením niektorých živočíchov alebo burín.

Spev aj úžitok

Preto je v našom záujme, aby sme chránili užitočné druhy vtákov, ktoré sa takou mierou zúčastňujú na úspešnom likvidovaní hmyzových kalamít.Stav vtáctva, najmä hmyzožravého, stále klesá, lebo človek mu odoberá prirodzené hniezdiská. Ťaží duté stromy, vysúša močiare, vypaľuje podrasty a reguluje rieky. Aj krajina „obohnaná drôtom” si vyžiada mnoho vtáčích obetí, najmä z väčších druhov pri lete za šera a hmly. Smrť však vtáky nachádzajú aj na diaľniciach.

Len v NSR sa počet takto usmrtených vtákov ročne odhaduje na milión jedincov. Z povrchu Zeme sa už stratilo veľa krásnych a užitočných vtákov. Mnohé z nich sa stali aj obeťou módy, ako napríklad pštrosy.Ešte pred sto rokmi nebolo u nás zvláštnosťou stretnúť sa s orlom, sokolom, leskláčom, slávikom alebo rybárikov-com. Dnes ich už väčšinou poznáme len z obrázkov. Preto Medzinárodná únia ochrany prírody vydala svetový zoznam tristo osemdesiatich troch druhov vtákov, ktorým hrozí vyhynutie a treba im poskytnúť všestrannú ochranu. Skľučujúce je pomyslenie, že ešte dnes na juhu Európy strieľajú spevavce pri ich sťahovaní. Dokonca pomocou najnovšej techniky ich chytajú do sietí.

Potom milióny lastovičiek, drozdov, škorcov, škovránkov a prepelíc končí svoj život na trhoch.V lesných porastoch žije asi dvesto druhov vtákov. Ich počet pripadajúci na jeden hektár je rozličný. Najnižší je v umele založených smrekových porastoch (šesť jedincov na hektár), kde by sme ich najviac potrebovali, kým najvyšší počet je v zmiešaných lesoch s krovitým podrastom (štyridsať, ba aj viac na hektár). V našich silách je, aby sme stav vtáctva mnohonásobne zvýšili.

Prostriedky, ktoré sú na to potrebné, nie sú zložité. Stačí napríklad nechávať bútľavé stromy, vešať búdky s tridsaťpäť milimetrovým vletovým otvorom, zamedziť odstraňovanie a vypaľovanie krov, ba naopak, vysádzať ich.Súčasne treba v zime vtáky prikrmovať slnečnicovým semenom. Cez letné mesiace sú nevyhnutné napájadlá. Okrem” toho treba ničiť najmä túlavé mačky a psy. Veľmi dôležité je zabezpečiť pre vtáky pokoj v období hniezdenia.
O užitočnosti hmyzožravých vtákov nás znovu najlepšie poučia čísla. Niektoré druhy sýkoriek spotrebujú denne toľko potravy, ako samy vážia. Sýkorka veľká váži sedemnásť gramov, a teda denne spotrebuje sedemnásť gramov hmyzu. Králik, ktorý váži len päť gramov, spotrebuje denne sedem a pol gramu potravy. Pritom si však musíme uvedomiť, že dvetisíc motýlích vajíčok váži len jeden gram, alebo tritisíc húseníc známeho škodcu piadivky tmavoškvrnnej dvanásť gramov.

Keď vieme, že pár sýkoriek má osem až dvanásť mláďat niekedy aj dvakrát do roka, až potom oceníme ich význam pre zdravie lesa.Aj nad fyzickými výkonmi drobných vtáčích telíčok zostávame v údive stáť. Napríklad sýkorka veľká za devätnásť dní priniesla deviatim mláďatám šesťtisícsedemstoosemde-siatšesťkrát potravu. Teda mláďatá za tento čas spotrebovali 0,75 kg potravy. Pár sýkoriek zničí takto za rok asi sedemdesiatpäť kíl škodlivého hmyzu!

Pri sýkorkách sa zistila ešte ďalšia zaujímavosť. Každý druh vyhľadáva inú potravu, prípadne si ju vyhľadáva na rozličných častiach tej istej rastliny. Toto dokonalé využitie prostredia im umožňuje prekonať zimné mesiace, aby si navzájom nekonkurovali. Výskumom sa zistilo, že vedľa seba môže žiť až šesť druhov sýkoriek a nebude im hroziť hlad.

Poľovník a príroda .Rast populácie a rast životnej úrovne človeka sú dve základné požiadavky ľudskej spoločnosti. Populačná explózia ľudstva a nároky na rast životnej úrovne človeka kladú čím ďalej tým väčšiu záťaž na prírodu. Ak chceme viac umelých vláken, viac liekov, viac benzínu, ocele, hliníka, papiera a iných surovín, bez ktorých si už dnes ani nevieme predstaviť život, znamená to zvýšené znečistenie riek, spodných vôd, ovzdušia i pôdy.

Poľovník a príroda

Viac chleba a viac mäsa znamená viac vyklčovaných lesov, odvodnených močiarov, drastické zmeny v chemizme pôdy i v rastlinných a živočíšnych spoločenstvách, ktoré sa týkajú bezprostredne našich poľovníckych záujmov.V tejto zložitej situácii sa dostáva poľovníctvo do inej polohy, než bolo ešte pred niekoľkými desaťročiami, keď rozsiahle masívy hlbokých lesov tvorili zdanlivo nevyčerpateľné zdroje a rezervy poľovnej zveri. Poľovník vtedy nemusel poznať princípy prírodných zákonov a mohol ťažiť z prírody nezáväzne a bez toho, aby lovom hlbšie zasiahol do biologických rytmov zveri.

Zver mala silné zázemie vo svojom životnom prostredí a vo vyvážených medzidruhových vzťahoch. Dnes, za obrovskej sily techniky, chemického priemyslu a tempe výstavby by nás povrchný prístup k živým prírodným bohatstvám Zeme uvrhol už o pár rokov do krízy základných existenčných problémov ľudstva.V práci poľovníka už stratilo opodstatnenie jednostranne sa zameriavať na ochranu úzkeho kruhu favorizovaných poľovných druhov zveri.

V dnešnej situácii môže byť jednostranné vzdelanie poľovníka o prírode s úzko zameraným úsilím o chov zveri z hľadiska ochrany prírody, ale aj poľovníckych záujmov škodlivé. Napríklad živelnými a sentimentálnymi ochranárskymi snahami v chove jelenej zveri, bez znalostí o vzťahu bylinožravcov k vegetačnej pokrývke, môžeme ovplyvniť rastlinné spoločenstvá lesa v neprospech človeka, alebo nechtiac vytvoriť v prírode až také nepriaznivé pomery, že lesy sa úplne zdevastujú. Potom sa môže stať, že ak včas neprikročíme k zníženiu vysokých stavov jelenej zveri na základe znalostí z ekológie o medzidruhových vzťahoch, zmiznú o niekoľko desaťročí lesy a s nimi, prirodzene, aj jelenia zver.

Ťažko potom budeme nasledujúcim generáciám zdôvodňovať naše „ochranárske snahy”, lebo budúce generácie sa nás nespýtajú na to, aké trofeje sme ulovili, ale bude ich zaujímať najmä to, v akom stave sme im odovzdali lesy a s nimi zver.
Vstúpili sme do éry, v ktorej sa musíme zamerať nie na ochranu jednotlivých druhov zveri, ale na ochranu pôvodnej prírody, čo tu ešte zostala, a na citlivé stvárňovanie nových, biologicky a esteticky vyvážených prírodných celkov.

Teda vytvárať v prírode také životné podmienky, v ktorých by svoju funkciu plnili všetky živočíšne druhy, ktoré sú súčasťou našej pôvodnej prírody, bez zreteľa na archaické poučky z ekologického temná o škodlivej a úžitkovej zveri. Motívy, ktoré dnes vedú biológov k ochrane šeliem a dravcov v prírode, neslobodno už klásť iba do roviny etických noriem poľovníctva, podľa ktorých by mal človek chrániť celú prírodu s morálnymi záväzkami ku všetkému živému v nej. Prírodné mechanizmy môžu plne a presne fungovať, podobne ako stroj, iba vtedy, ak sú v nich všetky súčiastky. V dnešných prevratných zmenách v prírode nám musí priam životne záležať na tom, aby tieto mechanizmy v prírode skutočne fungovali a aby nám pri stvárňovaní nových prírodných celkov v dohľadnej budúcnosti nechýbala nijaká súčiastka, ktorú by sme museli hľadať iba v zozname vymretých živočíšnych druhov.Mnohí zodpovední pracovníci a sentimentálni ochrancovia prírody zvyknú hovoriť o tom, čo sme urobili v tom či onom smere pre ochranu prírody.

Prírodu pritom stavajú do svetla úbohej trpiteľky a činnosť človeka ako veľkorysú pomocnú ruku trpiacej prírode. To však nie je pravda. Človek so svojou činnosťou je neoddeliteľnou súčasťou prírody. A sila života si na našej modrej planéte, ako ju nazvali kozmonauti, vyriešila za miliardy rokov oveľa zložitejšie problémy, ako je znečiste-nie riek, ovzdušia, pôdy a zvýšené rádioaktívne žiarenie, s ktorým dnes zápasíme. Žiaľ, príroda má na rozdiel od nás na ustálenie vychýlenej rovnováhy viac času ako my.Príroda si rieši všetky problémy, ktoré jej naprogramoval človek, priam s matematickou presnosťou a dôslednosťou. Aj keď si to azda nechceme uvedomiť, búrlivý život pulzuje aj v biologicky rozvrátenej prírode v najrozličnejších formách. Druhou stránkou veci je, či by nám v našom prostredí tieto formy života vyhovovali a v akej miere by zasiahli do nášho poľovníckeho života.

Prvým príznakom v biologicky sa rozvracajúcej prírode je vymieranie určitého okruhu druhov na úkor jedného alebo niekoľkých, lavínovité sa rozmáhajúcich druhov. Tento zákon platí rovnako pre všetky prírodné celky, od horských riav cez stojace vody, polia, lesy a bezprostredne sa týka aj našich poľovníckych záujmov. Napríklad v oblasti priehrady Nosice, ako vyplýva z výskumov nášho hydrobiológa RNDr. J. Roths-cheina, CSc, vyhynuli pre chemické znečistenie vody všetky druhy rias a živočíchov, ktoré boli typické pre veľmi čisté vody.

Vody v priehrade však nezostali bez života. Riasy z čistých vôd nahradili iné druhy, ktorým chemické znečistenie neprekážalo. Pestré druhové zloženie živočíchov, ktoré žili pod kameňmi v pôvodných čistých pstruhových vodách, nahradilo iba niekoľko nových druhov, ktorým chemické znečistenie vytváralo dokonca dobrú živnú pôdu. Znečistené vody priehrady osídlilo menej druhov, ale sú veľmi hojné. Dno priehrady je pokryté pijavicami, larvami pakomárov a doslova sa vlní od hustej biomasy tenkých červov nitko-viek. Takéto druhové zloženie živočíchov hovorí, že hoci tu život priam vrie, nemôže slúžiť zdravému človekovi ako prostredie, pri ktorom by mohol trvalé a spokojne žiť.

Podobná situácia vzniká v suchozemských kultivovaných prírodných celkoch, aj keď nie až v takej výraznej podobe. Pri hustote obyvateľstva a potravných nárokoch človeka je dnes vo svete nemysliteľné maloplošné hospodárenie. S poľnohospodárskou veľkovýrobou však súvisí celý okruh zložitých problémov, ktoré sa týkajú bezprostredne prírody, a tým aj poľovníctva. Vytváranie nedozerných lánov monokultúr, mechanizácia poľnohospodárskych prác, používanie priemyselných hnojív, jedovatých postrekov proti hmyzu a veľa iných činiteľov mení rastlinné aj živočíšne spoločenstvá, do ktorých patrí aj poľovná zver. V malých poľnohospodárskych celkoch žilo veľa druhov hmyzu, pavúkovcov, plazov, drobných zemných cicavcov, vtákov, vrátane jarabíc. Konzumovali semená burín a hmyz. Mnohé z nich poľovníci nepoznali, lebo neboli predmetom ich záujmu. A predsa vzájomnými medzidruhovými vzťahmi ovplyvňovali aj poľovníctvo bez toho, aby sme ich brali na vedomie. Medze a pestrá paleta poľnohospodárskych kultúr im poskytovali nielen nerušené hniezdne možnosti, ale aj úkryty a potravu za tuhých zím. Prechod od maloplošného k veľkoplošnému hospodáreniu sme my poľovníci pocítili iba na úbytku jarabíc.

No v skutočnosti sa tu odohrali zmeny, ktoré sa nás týkajú v poľovníctve viac, než si často myslíme. Vymieraním jarabíc, ale najmä drobných zemných hmyzožravcov, sme uvoľnili životný priestor (podobne ako na znečistenej priehrade) malému okruhu živočíchov, ktoré sú proti týmto zmenám v poľnohospodárstve odolné alebo im dokonca vyhovujú. Medzi druhy, ktoré sú určitou obdobou nitkovky z vodných nádrží, patrí hraboš. K víťazstvu v konkurenčnom boji s užitočnými druhmi drobných zemných cicavcov mu nechtiac pomohol človek. Hraboš bez zreteľa na populačné rytmy zajaca zaplavuje polia, ničí úrodu a prenáša choroby. Tým vyraďuje z konkurenčného boja o životný priestor druhy, hľadajúce miesto v nových životných podmienkach, ktoré im tu pripravil človek. Pri obsadzovaní nových prírodných celkov v kuftivovanej krajine má väčšie možnosti hraboš ako poľovná zver. Všetky druhy poľovnej zveri majú menšie rozmnožovacie schopnosti než on.

Ak zasiahne chemický postrek proti hrabošovi aj poľovnú zver, na obnovenie populačnej hustoty potrebuje niekoľko rokov, ale hraboš iba pár mesiacov. V tejto beznádejnej situácii môže populačnému útoku hraboša účelne čeliť len malý okruh uchvacovateľov hraboša — myšiak, sokol myšiar, sovy, líšky, lasice, teda tých málo druhov, ktorým ešte nehrozí vyhynutie a s ktorými môžeme ešte ako-tak rátať v praktickom poľovnom hospodárení pri tlmení ohnísk nákaz. Títo uchvacovatelia hraboša vo svojich poľovných rajónoch prísne kontrolujú jeho populáciu. Aj keď nemôžu celkom zabrániť jeho populačným výchylkám tým, že v love preukázateľne uprednosťujú choré zvieratá, tlmia ohniská nákaz, prenosných na poľovnú zver a človeka, ktorými si robí hraboš priestor pre obsadzovanie nových a nových stanovíšť. Inými slovami, ak vyhynie na tularémiu populácia hraboša, vyhynú s ním aj zajace. Len uchvacovatelia hraboša mu môžu zahatať cestu, ktorú mu vo svete otvorilo moderné poľnohospodárstvo. Iba ony môžu zachrániť poľnohospodárske monokultúry pred osudom monotónneho prírodného celku, ktorým by hýbal iba malý počet škodlivých a z poľovníckeho hľadiska nežiadúcich druhov.

V podmienkach súčasného veľkoplošného hospodárenia sa vyvinula situácia tak, že sovy, všetky dravé vtáky a voľne žijúce šelmy v nich tvoria dôležitý článok, ktorý umožňuje obstáť poľovnej zveri v konkurenčnom boji s populačnou explóziou hraboša.Ak chceme chrániť poľovnú zver, nepomôžu nám ani najprísnejšie klasické ochranárske metódy prísnych zákazov odstrelu či prikrmovania poľovnej zveri.V poľovníckej praxi sa dnes musíme celou energiou zamerať nie na výkrm zveri alebo ochranu druhu ako takého, ale na ochranu jeho prirodzeného životného prostredia a medzidruhových vzťahov.Vyhynutý rastlinný či živočíšny druh nemôže človek nahradiť v prírodných mechanizmoch ničím. Je viac ako isté, že keď budeme mať väčšie skúsenosti a priestor pre vytváranie nových, esteticky a ekologicky vyvážených prírodných celkov a budeme formovať v optimálnom životnom prostredí človeka zložitejšie rastlinné a živočíšne spoločenstvá, častejšie sa obzrieme za rastlinnými a živočíšnymi druhmi, ktoré sme nevedeli zachovať.

Napríklad dnes ešte často bagatelizujeme funkciu často sa vyskytujúcich šeliem a dravcov, ktoré zatiaľ ako jediné tlmia kolosálny pochod k monotónnym prírodným spoločenstvám alebo nad problémami vymierajúcich druhov nostalgicky vzdycháme. V našom skutočnom poľovníckom živote však nemá miesto jedno ani druhé. Len uvádzaním poznatkov o prírodných zákonoch a medzidruhových vzťahoch do praxe, dôslednou ochranou prírody a rozumným stvárňovaním biologicky vyvážených prírodných systémov môžeme prispieť k ochrane našich poľovníckych a celospoločenských záujmov.

Jar vchádza do leta ľahko, ako tanečnica. Kde stúpi, roztvoria sa lupienky kvetov, žlté ohníky púpavy sa premenia na pavučinové gule, ktoré pri najmenšom pohladkaní vetríka rozhodia padáčiky a vznášajú sa v povetrí, akoby si už nechceli nikdy — nikdy sadnúť do voňavej trávy.

Liesky, osiky, hloh i trnky sa už priodeli hustou zeleňou, v ktorej si našli miesto sýkorky, červienky, drozdy, orešnice a všetka tá lesná čeliadka. Z trblietajúcej hladiny bystrín sa za muškami a vážkami vyhadzujú tmavé horské pstruhy, okolo potokov i všade, kde sa môže oprieť slnko, husto rastie papradie, šalvia, lopúchové listy sa dvíhajú čoraz vyššie a vďačne chytajú svetlo i rosu do svojich širokých dlaní. Čiernu lesnú zem ďalej od potoka pokrýva mäkký voňavý mach, vzduch je plný vtáčieho spevu a sladkého bzukotu lesných včiel.

Svorka z Boriny

Po sotva viditeľnej prti sa vedľa úzkej bystriny uberá vychudnutá stará vlčica. Pod sivou letnou srsťou sa jej na bokoch výrazne črtajú rebrá. Kráča pomaly, s nosom pri samej zemi. Za ňou hravo poskakujú štyri už odrastené víčatá, chvíľku idú potichu za matkou, ako ona, ale vzápäť chňapne jedno druhé za chvost, iné sa mu hravo chytí za krk a už by sa začal harmatanec. Stačí však, aby sa vlčica zastavila, otočila hlavu, celkom potichu zavrčala a pod zdvihnutou hornou perou odkryla rad zubov. Hneď je každé na svojom mieste. //

Vlčia rodina sa ťahá hore strminou ďalej, vlčica s nosom nízko nad stopou unikajúcej jelenice má hrotité ušnice zdvihnuté, na ich jemnej riečici preosieva lesné zvuky, rušené jednostaj šplechotom vody v hlbokom potôčiku. Brucho má opadnuté, predné nohy kladie tesne vedľa seba, chlpatý chvost jej siaha až k pätám. Pod širokým čelom sú šikmo uložené prenikavé žlté oči. // Vlčica vyviedla mladé z brloha na dobré dve noci cesty, už im nevládala nosiť toľko potravy, koľko by potrebovali. A cecky jej načisto vyschli. Čože to bolo, ked ulov ila za noc zajaca! Pre mladé málo, pre ňu nič. A keď sa jej aj srnča podarilo chytiť… Niesla ho, držiac v papuli, prehodené cez chrbát aj pol noci k brlohu. Jej zvýšili iba kosti. //

Druha stratila ešte pred ich uliahnutím. Vtedy si už chystala v opustenom jazvečom brlohu hniezdo, vlhkým nosom prihŕňala suchú trávu, ktorú jej vlk v papuli nanosil, a ležiac na boku, trhala si z brucha píznúcu zimnú srsť. Vonku bolo ešte všetko pod snehom. Vlk odbehol vždy podvečer na lov ďaleko od brloha a nad ránom sa vracal s úlovkom, tu priniesol hluchánicu, inokedy v eľkého horského zajaca, napokon takmer celý zadok z jelienčaťa — zvyšok koristi rysa, ktorú našiel už zmrznutú. Raz sa však nevrátil. Akoby sa nad ním zem zavrela. // Neľahko bolo vlčici, keď zostala sama. s ešte slepými víčatami. A teraz sa jej už nijako nedalo inak. Musela mladé vyviesť z bezpečia brloha a vydať sa s nimi do sveta, plného neočakávaných nástrah. Takto sa jej podarí skôr zaobstarať akú-takú poživeň. .// Cez deň líhavala vlčia rodinka niekde v húštine, podvečer sa pustili po stopách. Prvú noc sa podarilo vlčici zahrdúsiť jazveca, ktorý bol práve na vandrovke. Nedal sa len tak ľahko a vlčica by sa nebola doňho pustila, nebyť v tvŕdzi.

Starý jazvečisko jej stačil preťať kožu na boku a načať rebro, ale vzápätí mu hrdlo zovrela strašná sila, až kosti sprašťali. Na druhú noc zhltla vlčia rodinka jariabčicu aj s jariabčatami. Ale to všetko bolo málo. Vlčica zaviedla mladé na kraj bukovej hory, kde v úbočí pod lanským lístím šuchotali myši. A ukazovala im, ako ich treba lapať. Najprv stáť ticho, pripraviť sa na skok a načúvať. Len čo sa ozve pod lístím jemný zvuk, pozrieť sa, kde sa pohne lístok. Potom skočiť, prednými labami pristúpiť pohybujúce sa lístie a nosom rýchlo nájsť myš. Už niekoľko hodín lovili vlky myši, ale sotvaže zahnali najhorší hlad. Iba vychádzajúce slnce ich zavrátilo do blízkej mladej smrečiny, kde strávili teplý deň. A teraz idú na svoj tretí lov. Víčatá siahajú matke už do dvoch tretín, nohy majú mocné, hrubé, ale sú ešte ťarbavé, ťažko by sa samy živili. / /

Vlčica sa s celou vášňou oddáva prenasledovaniu koristi. Nepustila by sa len tak za jelenicou. Veď od mladých nemôže čakať pomoc. Čerstvá stopa jej však prezradila, že jelenica ide rodiť. A ešte jednu dôležitú okolnosť vyčítala zo zeme: krváca z nohy. Síce len celkom málo, kvapka krvi je len kde-tu, ale životná skúsenosť vraví, že tu je príležitosť. A naozaj, mladá jelenica si pri nepozornom skoku cez potok zlomila prednú ľavú nohu, ktorá sa jej dostala medzi dve skaly, zakryté lopúchmi. A vlčica, akoby všetko vedela, ťahá sa, hoc aj s vetrom v chrbte, vytrvale po chladnúcej stope. Jelenica tadiaľto prešla pred niekoľkými hodinami, slnko ešte stálo na dobrý smrek nad obzorom a teraz sa už kraj topí v posledných zábleskoch vidna. //V doline sa uhniezdila ľahká hmla. Aj drozd skončil večernú pesničku, posledný raz zakukala kukučka, preletela ponad potok a stratila sa v bukovej hore. Ďateľ už spal. Z nepreniknuteľného lieštia sa ozýval spanilý spev slávika. Čoraz hustejšie sa krížom-krážom premávali netopiere, poľovali na nočné mory. Nezvučne priletela sova, sadla si na suchý konár vysokého bresta a zádumčivo, skoro pekne zakvílila. // Vlčici blčia oči, ušnice má zdvihnuté, celým telom jej prebieha drobné chvenie.

Lacno vdychuje teplý zvlhnutý vzduch, ktorý sa jej ťahá od chrbta. VÍčatá akoby pochopili vážnosť chvíle, už sa nechytajú za chvostíky, napodobujú matku. Ak ona zastane, skamenejú a čakajú pekne za sebou. Zvykli si na poradie: prvý ide samček, ktorý sa od ostatných viditeľne odlišuje mocnejšou postavou, za ním postupujú dve samičky a na konci radu sa ťahá najmenší vĺčik. Len čo vlčica vykročí, pohnú sa za ňou a už sa neozvú ani najslabším hláskom. Akoby onemeli. Útroby sa im zvierajú prázdnotou a učenlivé mladé šelmy už za tie dva-tri dni a najmä noci, čo sú preč z rodného brloha, pochopili, že po tichom postupe vo vlhkej tráve nasleduje jedlo. // Sponad temravých končiarov smrekov, črtajúcich sa na hrebeni proti zblednutej oblohe, sa vytiahol zlatý rožok pribúdajúceho mesiaca. Letí, letí poza mraky, tu presvitá menej, tu väčšmi, vzápätí sa vynorí celý aj s množstvom roztrúsených hviezd. Na veľkých lopúchoch sa trbliece rosa. Noc je plná cvrlikania kobyliek, pred stenou bukovej hory svietia svätojánske mušky, po kraji lesa poletuje lelek, chytá nočné motýle. O chvíľu ho už počuť niekde zo zeme hlasito priasť: čvrrr-ča-čap. Vtom zhúkne výr, chystá sa na lov a je sebaistý, netají sa, ešte raz sa ozve jeho plačlivý hlas a hora akoby zatajila dych. Len potok žblnkoce ďalej, jemu sa nemôže nič stať. / / Vlčica opäť stojí, ale dlhé dúšky voňavého vzduchu jej už nič nové neprezrádzajú, iba ešte nástojčivejšie to, čo už o jelenici vie. Nuž sa podáva opäť dopredu, oči prenikajú do temravy, uši chytajú každý šelest. Je opatrnejšia, ako býva, teraz vedie za sebou mladé, ktoré sa ešte nevládzu samy brániť. / / Ľahký vetrík tíško šumí medzi stromami a pohládza tenké konáre rakyty, ktoré sa pomaly kolíšu sem a tam, sem a tam. Stopa jelenice sa skrúca doľava, od potoka k bučine. Vlčica príde na miesto, kde jelenica oddychovala. Dôkladne oňucháva uľahnutú trávu, zdvihne horný pysk a celkom potichu spokojne vrčí. Jelenica je zjavne v úzkych, ide rodiť, a je poranená. // Mladé sa najprv zhrčia okolo matky, potom strkajú hlavy do vlhkej trávy, kňučia, olizujú matke končitý nos, pýtajú si jesť. Najmenší vĺčik sa daromné pokúša niečo vytiahnuť z vyschnutého cecka. Matka ho bezohľadne strasie, a ked na protest spískne, skočí k nemu, vĺčik sa skotúli na chrbát, vlčica naň cerí zuby a z hrdla sa jej derie výstražný chrapot. Stará ešte chvíľu oňucháva ležisko. potom sa vydáva prikrčená po stope medzi kríky bazy a ďalej k bučine. Všade sa ťahá popínavý brečtan.

Čiernomodré, ako hrach veľké plody visia v metlinách na zem. Keď sa vlčica s mladými dostane bukovou úbočou k machom obrasteným skalám, ktoré tu navreli ako obrovské chrasty, stŕpne. Od skupiny javorov sa ozve šuchot.Vlčica sa od nedočkavosti celá roztrasie. Ešte väčšmi sa prikrčí a nehlučne našľa-pujúc na machom porastenú prť sa ťahá okolicou lykovca ďalej, pripravená na skok. Ked sa dostane na okraj krovia, z očí jej vyšľahnú blesky. Na širokej prti pod ovisnutou skalou leží jelenica na boku. A na nej mladý rys, ešte mača, olizuje pariacu sa krv. Vlčica zdvihne hornú peru, do tmy zasvietia strašné tesáky. K rysčaťu sa pritiahnu ešte dvé mladé. Na skale, iba na dobrý skok od strhnutej jelenice zasvietia žltozelené oči obrovskej mačky. // Stará vlčica sa cíti zaskočená, korisť, čo tu leží na tri skoky pred ňou, si vyslúžila polovicou noci. Z hrdla, až kdesi z pŕs sa jej vyderie temné, výhražné zvrčanie. Veľká mačka sa na skalisku prihrbí a zasyčí. Korisť patrí jej. Pred chvíľou na ňu skočila kúsok povyše zo skaliska, zaťala pazúry a pretrhla jelenici tepnu na krku. Korisť je jej. // Pravda, keby rysica tu nemala tri mladé, ktoré sa už hostia, azda by bola so syčaním ustúpila a dočkala, kým sa vlčica nažerie a odtiahne. Vlčica zas, keby za ňou nečakali štyri vyhladnuté štence, by si bola istejšia prevahou. Takto sa však všetko vymklo z pravidiel. Cúvla o krok. Počká chvíľu, nech sa rysy nasýtia, korisť je veľká, postačí všetkým. Ustúpila, ale nespúšťala oči z jelenice, ktorá má neskutočne nafúknuté brucho. Jedno z rysčat prestalo chlípať čerstvú krv, vybehlo na to veľké brucho, spokojne si tam sadlo a olizovalo si krvou zafŕkané laby i prsia. A vtedy sa stalo niečo, čo obrátilo všetko naruby. Najmenší vĺčik nevydržal čakať. Matka bola blízko a blízko bola potrava. Netreba sa teda ničoho báť, a preto čo najrýchlejšie zahnať zvieranie v útrobách, lebo ho predbehne mocnejší brat i sestry. Vybehol k ležiacej jelenici. Všetko ostatné bolo len dielom okamihu. Rysica sa odrazila a s vysunutými pazúrmi letela vzduchom. Stará vlčica nemala voľbu, vymrštila sa ako blesk a s temným zavrčaním sa vrhla proti obrovskej mačke. //

Šelmy sa zrazili príliš prudko, než aby sa mohli zahryznúť do seba. Odskočili, ale už boli zasa v sebe. Stará vlčica sa chcela dostať rysici na krk, ale tá prudkým úderom laby s vysunutými pazúrmi šľahla protivníčku po lebke, vlčicu prenikla ostrá bolesť, zatmelo sa jej pred očami, odskočila a bola by sa vzápätí vrhla na mačku, ale nevidela dobre pred seba, akoby jej čosi zacláňalo a do toho sa miesila prenikavá bolesť v hlave. V zápale boja nepochopila, že vlastne vidí už iba na pravé oko. Obrovská mačka sa zhrbila a stojac pred strhnutou jelenicou chrchľavo syčala. Ešte netušila, že vlčicu vážne poranila. Nebyť mačeniec, bola by sa jediným skokom preniesla k naklonenej jarabine a raz-dva by bola v bezpečí širokej koruny. Ale teraz sa bála o mladé. Aj vlčica, hoci sa jej hmlilo pred očami, nepomýšľala už na ústup. Mačka sa stiahla o krok nabok, ale tam mala v chrbte skalu, dalej sa nedalo. Vlčica to chcela využiť, s temným hrdelným vrčaním podišla dopredu, a ešte. // Staré šelmy sa už nemali kedy obzerať na mladé, ktoré stáli zhrčené do dvoch ustrašených kôpok, zabudnúc na hlad. Rysčatá jelenici pri krku, víčatá, ku ktorým sa rýchle vrátil aj najmenší vĺčik, tam, kde ich opustila matka. Rysica bola prikrčená ako mačka, čakajúca útok psa, spod zdvihnutých pyskov sa jej v slabom mesačnom svite leskli dva rady bielych ihiel, mocné pazúry boli vysunuté z mäkkých podušiek širokých láb. / / Vlčicu opustil prvý ošiaľ vášne, ale celú ju zaplnila prudká nenávisť k pôvodcovi bolesti v tvári. Zdravým okom sledovala mačku a rozhodovala sa zaútočiť, rátajúc už so svojím chybným zrakom. Opäť sa priblížila k rysici o pol kroka a ešte, a znovu. Stará mačka zdvihla pravú labu a zlostne syčiac, chystala sa úder odraziť. Kruto poučená vlčica sa však chcela dostať rysici zboku. Vedela, že si musí pred ostrými pazúrmi chrániť najmä brucho. Preskočila jelenicu, čím sa dostala do tesnej blízkosti rysčat. Stará mačka zaútočila v strachu o mladé, a vlčica, akoby len na to čakala, odskočila nabok, a ako rysica letela popred ňu, vrhla sa celou silou dopredu. Jediným myknutím jej roztrhla bok tak, že sa jej pod kožou zaleskli obnažené rebrá. Keby sa to bolo stalo na voľnom priestranstve, bola by vlčica zasa ustúpila a v najpríhodnejšom okamihu zaútočila. Takto však boli šelmy medzi skalou, ležiacou jelenicou a priepasťou. Rysica bolestne zaškrečala a hneď sa otočila čelom k vlčici. Bok mala v jednom ohni, na mäkký mach z neho cícerkom stekala krv, miešajúca sa s krvou jelenice. Žlté oči, stiahnuté do úzkych štrbín, blčali. Štetkovité chvostíky na ušniciach sa chveli. Odstávajúce bokombrady po obidvoch stranách tváre akoby jej rozširovali hlavu. Prskanie sa strieda s mraučaním a fučaním, chrbát má vysoko zhrbený. //

Hora je slávnostná a tichá, akoby sa nič nedialo. Aj chrobáky dalej prenikavo bzučia, svätojánske mušky preletujú s lampášikmi nad kríkmi lykovca i medzi ovisnutými konármi rakyty, nezvučne poletujú lišaje, ani vzdialený žalostný výkrik sovy nepretrhne harmóniu noci, ktorá je nemým svedkom zápasu na život a na smrť. Šelmy sa opäť vrhnú proti sebe. Ani jedna si nemôže vyberať, ani jedna už nemôže ustúpiť ani ujsť. Vlčici sa podarí zovrieť rysicu pod hrdlom, v zápale súboja však zabúda na ostré zbrane rysích láb, v čeľustiach cíti mäkkú srsť nenávideného protivníka, ktorý jej spôsobil bolesť v tvári, vzoprie sa zadnými nohami, aby hlbšie zachytila krk, tam, kde je kosť a celú silu svojich čeľustí vloží do zovretia. Rysici sa podarí skrútiť a zadnými labami zachytiť vlčicu až pri samých prsiach. Dlhé ostré pazúry vniknú hlboko do kože. Mačka sa vzoprie a celú silu vloží do zadných nôh. Ozve sa zvuk, akoby sa zosúvala kamenná drvina, vlčici sa z brucha vyvalí na zem bal čriev. Skôr však, ako si stihne uvedomiť svoje ťažké poranenie, zacíti v čeľustiach, zaťatých do rysicinho krku, chrupnutie kosti. Veľká mačka sa zachveje predsmrtným kŕčom a bezvládne sa zvalí na skrvavenú zem. Vlčica ju ešte stále drží pod krkom a zovretie nepovoľuje ani potom, ked ju celú zalieva vlna tupej bolesti, ktorú hneď vystrieda závrat’. A zostane tak, zaťatá do krku svojho odvekého nepriateľa aj vo chvíli, ked jej cez nos vystreknú dva prúdy krvi. Naposledy vyfŕkne vzduch z poranených pľúc a obostrie ju všetko pohlcujúca tma. //

Len čo sa začala bitka, mladé sa dali dokopy, akoby vedeli, že aj ked sa to ich síce týka, musia len čakať na to, čo príde. Rysčatá i víčatá sa už stali svedkami matkiných útokov, ale vždy sa to skončilo trhaním koristi a hltaním chutného jedla. Teraz to vyzeralo ináč, iné bolo vrčanie a syčanie, celkom inak matere skákali a vrhali sa dopredu. Mačence zostali tam, kde boli, blízko krku jelenice, len v priebehu súboja sa pomkli viac nabok, štence stáli tesne vedľa seba pri kroví, kde ich opustila vlčica, brániac najmenšieho vlčika, ktorý včas cúvol k súrodencom, netušiac, že sa stal príčinou krvavej zrážky. Tri rysčatá aj štyri víčatá zostali ešte dobrú chvíľu po skončení súboja na mieste. Na východe už bledla obloha. Zaznelo prenikavé kvílenie sýteho výra, lúčiaceho sa s nocou. / / Na chvíľu akoby všetko zamrelo, zmĺkli svrčky, netopiere sa stratili, i lelek stíchol, svätojánske mušky rad-radom zhasínali lampášiky. Hviezdy bledli, napokon sa stratili v sivejúcej oblohe. Nad skalou, pod ktorou sa odohrala tragédia, preletel s hurha-jom veľký vták, hlucháň. Keby to bol výr, mohlo to byť pre niektoré mláďa osudné. Keď ho vidieť, býva už neskoro. // Akoby na povel sa rozospievali vtáky. Ešte skôr než na vrcholcoch bukov v prvých lúčoch slnka zažiarilo lístie, nadšenými trilkami sa ohlásil škovránok. Ľubozvučný nežný hlas sa niesol doďaleka, krúžil vysoko v rannom rozbresku, lietal v oblakoch a spieval, tu trilkoval pomaly, vzdaľujúc sa, hneď však trilky zrýchľoval, hlas silnel, akoby sa rútil k zemi, ale zasa spomalil, a tak dokola. Po ňom sa ohlásila kukučka, ďateľ usilovne klopkal do bubna a občas sa rozosmial, od potoka sa z rakýt ozvali klebetiace straky, pinky do omrzenia opakovali tú istú slohu. Pod suchým lístím šuchotali myši, všetko to dokopy hučalo ako píšťaly a husle a cimbal a klarinet. Každý si nôtil svoje, a predsa to dirigoval neviditeľný dirigent.

Aj vetrík je v tom, aj šum potoka, aj bzukot lesných včiel, aj vrzgot velikánov, keď sa pohnú v krížoch. //Z ničoho nič sa rozvidnelo. Na jarabinu priletela červienka a rozčúlene preskakovala z konára na konár. Zletela na zem a zasa sa zdvihla na krídla, chvíľu lietala hore-do-lu, napokon začala rozčúlene vykrikovať: Tik-tik-tik-tididitik! Akoby naťahovala hodinky. // Najmenší vĺčik zaskučal. Potom zamraučalo ktorési rysča. Matky však neodpovedali. Prvé sa odvážilo najväčšie víča, čo si privyklo bežať hneď za matkou. Pokročilo, ostatné tri za ním. A zas, a opäť. Tri menšie potichu skučali, ale prvý sa zasa pohol a nevydal ani hláska. Tak prišli na dobrý skok-dva až k ležiacej vlčici. Rysčatá už oňuchávali rysicu, mraučali a so strachom hľadeli ku skupine víčat. Najväčší vĺčik sa doplazil k matke po bruchu, zdvihol sa na predných nohách, natiahol nos a vetril: bola to matka, voňala teplom, vĺčik si položil hlavu na jej stehno a prvý raz zaskučal. Vzápätí sa prudko postavil, do nosa sa mu zamiešal s pachom krvi jelenice ďalší, ktorý nemal nič spoločné s matkou. Už chcel odbehnúť, ked zbadal za sebou prikrčených troch súrodencov. Obzrel sa okolo seba; matka leží bez pohybu, za ňou veľké nehybné zviera, pri ňom tri menšie. VÍčikovi sa ježí srsť na krku i na chrbte, zdvihne hornú peru, ako to robieval, ked matka priniesla jedlo, a chcel si uchytiť prvý. Z hrdla sa mu vydralo tenké nástojčivé zavrčanie. Tri mačence hľadeli na víčatá a bezradne sa obzerali, čakali, že matka vstane a ukáže, čo robiť. Vĺčik ceril na rysčatá zuby a piskľavo vrčal. Dve sestry a menší brat už stáli na všetkých štyroch a postavili sa tesne k nemu. Potom začali bezradne poskakovať okolo matere, drgali ju nosom, aby vstala. // Rysčatá, nespúšťajúc oči z víčat, začali si oblizovať papuľky, jedno po druhom preskočili k jelenici a začali lízať zaschnutú krv. Tri menšie víčence, chvíľami skučiac, hľadeli na väčšieho brata a čakali. Keď sa však on len bezradne pozeral pred seba, odbehol k jelenici najprv menší vĺčik, za ním dve sestry. Mačence zaprskali. Vĺčik ustúpil, jedna zo samičiek však zavrčala ako pred chvíľou väčší brat. Napodobila skok dopredu, ale zostala na mieste. Potom pokročila. Rysčatá sa prestali hostiť, syčali jedno cez druhé a ukazovali zúbky ako ihličky. // Kde sa vzala — tu sa vzala priletela na jarabinu, kde bola pred chvíľou červienka, sojka. Réč-réč-rééčrééč! rozkričala sa a akoby nič, strepotala krídlami a zosadla jelenici na brucho. Už tu bola aj druhá, lietala nad skalou a zlostne chripela. Vĺčik skočil, sojka z jelenice nadletela a potom si aj s druhou sadli do koruny jarabiny. Obidve sa išli od zlosti pominúť. Ale zostali v bezpečnej výške. Rysčatá sa upriamili na nového nepriateľa, víčatá s nimi. Vtom sa mihol na oblohe vták. Zakrúžil a volal pokojne, nenáhlivo: Krok… krok… A zas: krok, krok… krok! V širokých oblúkoch krúžil a ustavične vyvolával doširoka — doďaleka: Krok, krok… krok! Vzápätí sa pustil nižšie, a ešte nižšie, potom dobrú chvíľu krúžil celkom nízko, takže vzduch celkom nad zemou tak rozvíril, až sa tráva pohýbala. Zrazu však krkavec nastavil krídlo bočnému prúdu a nechal sa odniesť až nad hrebeň hory, kde sa stratil. // Rysčatá súkali do seba zaschnutú krv, ktorá vystriekala jelenici z preťatej tepny na mach a do trávy. Tri víčatá tenkými zúbkami vytrhávali kúsky mäsa z rany na krku. Len najväčší vĺčik nič, hľadel okolo seba, tu na brata a sestry, na tri mačence, tu sa pozrel k matke, čo ležala s veľkým zvieraťom vedľa seba a nevstávala. Vrátil sa k nej, no len čo ju oňuchal, odskočil, akoby ho bolo niečo pichlo. Cúval dozadu a skučal. Tak zostal stáť na niekoľko krokov, ľahol si na brucho a ľútostivo, volajúco zavýjal.

Tri víčatá, žerúc krk jelenice, zdvihli hlavy, sústredene hľadeli na brata a pribehli k nemu. Vĺčik prestal bolestne zavýjať, až keď mu obidve sestry i brat začali olizovať papuľku.// Nad vrcholce smrekov, týčiace sa na hrebeni za bučinou, vystúpilo žeravé slnko, teplé, hladkajúce, ohnivý plameň, blčiaci na oblohe. Vlky žmúrili oči a hrčili sa k sebe. Neboli zvyknuté za takého jasu stáť na čistine. Rysčatám sa nevodilo ináč. Vtedy sa na oblohe objavili tri siluety krkavcov. Krúžili bez hlasu, jednostaj krúžili; krídla naširoko roztvorené, sotva nimi pohybovali, padali nižšie a nižšie, napokon si dva sadli na hrubý fľakatý bukový vývrat, ktorý ešte v zime vyvalila povíchrica. Na vysoký kýpeť pňa, čo zostal trčať hore, sa usalašil tretí krkavec. // Rysčatá obehli jelenicu a priblížili sa k víčatám. Krkavce nadskakovali na mieste a rozťahovali krídla, nespúšťajúc mladé šelmy z očí, krátko a chrapľavo krákali. Mačky sa vtiahli pod ochranu lykovca, ale spod krajných kríkov pozorovali, čo sa deje. Boli sýte. Nie však víčatá. Krkavec z kýpťa zasa nadskočil, sťažka zamával širokými krídlami, zdvihol sa nad koruny bukov a ako kameň sa pustil dolu k štyrom víčatám, tri menšie sa prikrčili, väčši stiahol uši, vyceril zuby a prihotovil sa na obranu. Veľký čierny vták však tesne nad ním roztiahol krídla, niekoľkokrát zamával a usadil sa na nízkom suchom konári jarabiny. Kro-kro-krooo! Vyhrážal sa odtiaľ. Ďalší z vývratu vyletel na kýpeť buka a pridal sa ku krákajúcemu. Napokon sa najstarší vĺčik zvrtol a vtiahol do tône lykovca. A ani sa neobzrúc na svojich druhov, dal sa pod nízku chabzdu, potom lieštinou do bukovej hory.
V diaľke sa temnela smreková mladina hustá ako štet. Vošiel pod nízke smrekové konáre, tri víčatá za ním. V pätách sa im tmolili rysčatá. Vĺčik hrdelné vrčal a prednými nohami odhrabával suché ihličie. To isté robili tri menšie víčatá. Keď si vlky ľahli vedľa seba, mačence ešte na nich z niekoľkých krokov hľadeli široko roztvorenými očami. Potom sa tiež poukladali tesne vedľa seba. Zďaleka sem doliehalo krákanie krkavcov.
V húštine, jemne pretkanej slnečnými lúčmi, sa mladé šelmy cítili v bezpečí, bolo tu ticho, len zatúlaná včela kedy-tedy rozzvučala stojatý vzduch. V dennom šume vonku sa stratil žblnkot potoka a všetko sa to zlialo do spoločného zvuku, kedy-tedy prerušovaného len chrapľavými výkrikmi hodujúcich krkavcov. Najväčšie víča zviera krutý hlad, od predminulej noci nič nejedlo, ale nepomýšľa na to, aby opustilo tiché bezpečné prítmie hustej smrečiny.
Len čo krákanie krkavcov prestalo a na mladú smrečinu padol tieň náprotivnej smrekovej hory, najväčší vĺčik vstal a jedno po druhom aj ostatné. Najmenší začal bratovi pokorne olizovať tvár. Potichu skučal.Tri rysčatá, ležiace pod tretím či štvrtým smriečkom, sa len pomrvili, vztýčili uši a prižmúrenými očami hľadeli na vlky, ktoré tu, v prítmí smrečiny akoby svetielkovali. Obloha, kde-tu presvitajúca cez široké dlane smrekových konárov, bola ešte belasá. // Vĺčik podišiel ku kraju smrečiny, v pätách nasledovaný súrodencami. Pozrel sa ešte k rysom, srsť sa mu už neježila ako zrána. Bral ich na vedomie, ale ináč nič. Napokon mu nijako neprekážali. Najväčší vĺčik sa od ostatných odlišoval nielen vzrastom. Pravda, bol oveľa mocnejší od sestier a o dobrú tretinu prevyšoval brata, no ešte výraznejšie sa líšil sfarbením: v srsti prevládala nad hnedou sivá s čiernou, z bokov k bruchu prechádzala do belasá a za lopatkami sa už začala črtať sedlovitá kresba a neurčité šikmé pásikovanie. //

VÍčence sa pretiahli pod smrečinou, potom cez hustú lieštinu až nad potok. Vĺčik, ktorému, samozrejme, pripadla úloha vodcu, šiel zámerne za šplechotom vody. Priam neznesiteľný oheň mu spaľoval vnútornosti, sucho mal v papuli, nos si musel podchvíľou olizovať, aby zachytil zo vzduchu dajaké pachy. / / Na širokých listoch chabzdy sa už leskli veľké kvapky rosy. Vlky ich lízali s nedočkavou hltavosťou. Vysmädli. // Drozd na starom breste — semenáči ešte neskončil večernú pesničku. V hustom lykovci čvirikali sýkorky, od rakýt sa ozývalo ťukanie piniek, zďaleka sa ohlásila kukučka a vzápätí oveľa bližšie sa rozchichotala hrdelným smiechom. K trojici akoby zabudnutých vysokých smrekov priletel čierny ďateľ. Zavesil sa na rapavý kmeň, zvolal piju-piju, zaklonil hlavu a zvedavo hľadel dolu na vlky.

Dlho sa však nezdržal, zvrieskol ťjur, ťjur, ťjur a kolísavým letom sa preniesol k bučine. // Víčatá sa vydali jeden za druhým nadol. Za húštinou rakýt sa už leskla hladina potoka. Vodiaci vĺčik sa spustil dolu prudkým štrkovým svahom skoro po zadku a zastal až uprostred plytkej, doširoka rozliatej bystriny. Iba letmo sa pozrel okolo seba a začal hltavo, s náruživou nedočkavosťou chlípať studenú vodu. Dve vlčičky si našli plytčinu v zákrute, kde voda vyplavovala piesok, chvíľami pili, chvíľami hľadeli na svojho veľkého brata. // Najmenší vĺčik sa chcel dostať k nim, ale stúpil do hlbočiny, zaskučal, lebo už ho aj začala brať prudká voda. Pustil sa plávať, nieslo ho to však nadol, k druhému brehu. Naveľa sa mu tam podarilo zubmi zachytiť koreňov jelše, vytŕčajúcich z vysokého podomletého brehu. Snažil sa zachytiť aj nohami, fŕkal a prskal, napokon sa mu to podarilo, ale ocitol sa v skrútenej, nepohodlnej polohe. Takto nemohol dlho vydržať. A navyše, bok mu omývala ľadová voda. Čochvíľa ho zdrvila zima a súmrakom sa nieslo piskľavé skučanie. Vodiaci vĺčik vybehol hore strmým brehom a bezradne hľadel z kopče-ka, porasteného žihľavou, na druhú stranu. Potom volajúco zaskučal, ale vĺčik sa navidomoči tak zaplietol do koreňov a lián, že sa mu nedarilo vyslobodiť. Samičky sa tiež vyškriabali na breh a zo žihľavy sledovali zápasiaceho brata. Vodiace víča ešte nástojčivejšie zaskučalo, napodo-bujúc volanie matky. Vĺčik v potoku sa vzoprel, odrazil sa, padol hore nohami do potoka, chlipol si vody, ale hneď sa aj obrátil na brucho a začal tenkými nôžkami veslovať proti prúdu k druhému brehu. Prudká voda ho však brala nadol, horko-ťažko sa mu napokon podarilo zachytiť na vytŕčajúcej hladkej skale.

Víčatá na brehu sledovali brata v potoku viac sluchom, lebo na vode bola už skoro úplná tma. A vtedy sa do žblnkotu vody, skučania víčaťa a tichého šumenia vetra zamiešal prudký čľapot a chrapľavé spišťanie. Proti prúdu sa najprv vynorila pri ploskom kameni plochá a široká hlava so zježenými fúzmi a hneď zaútočila. Vydra v skoku zdrapila vlčie mlada za prednú nohu a bleskurýchle sa s ním ponorila. Zápas pod vodou nebol pre vydru ťažký, vĺčik sa niekoľko ráz nadýchol vody a stratil vedomie. / /Vedúci vĺčik so sestrami v pätách sa vrátil na prť, oddeľujúcu potok od smrečiny, kde strávili teplý deň. Vietor, prichádzajúci zhora, privial pach zdochliny. Vĺčik teraz dvojnásobne pocítil zvieravý kŕč v prázdnych útrobách.Ale nebol si istý, akoby stále na dačo čakal. Dve vlčičky potichu skučali a olizovali bratovi vlhkú papuľku. // Od smrečiny sa ozval tichý škrabot. Vĺčik prudko zdvihol hlavu, otrčil uši a snažil sa premknúť zrakom k blížiacemu šuchotu. Vetrík odnášal pachy bokom do doliny, nuž sa na nos nemohol spoľahnúť. Srsť na krku i na chrbte samu zježila. Čochvíľa sa spod kríka chabzdy ukázali tri páry svetielkujúcich očí. Rysčatá zastali, mraučali,potom prišli až k víčatám. Vĺčik ich chvíľku oňuchával a zježená srsť na krku i chrbte mu pomaly líhala. // Komáre pokračovali v tanci aj po súmraku, čo veľmi uspokojovalo loviace netopiere, ktoré sa vynárali z tmy, v nedosiahnuteľnej akrobacii sa vyhadzovali to vyššie, to nižšie a zasa mizli v temravej oblohe. V zvlhnutej tráve znelo zvučné cvrlikanie svrčkov. Celkom blízko vítala noc sova melodickým kvílivým hlasom. Zhora vietor jednostaj prinášal pach zdochliny. Vĺčik sa zvrtol a šiel k potrave. Dve vlčičky za ním, kladúc nohy do stôp vodcu. Tri potichu pradúce rysčatá za nimi. Čochvíľa boli na mieste. Vĺčik pribehol prvý k jelenici, ktorej krkavce obnažili bok až po vnútornosti a hneď aj zaťal zuby do obnaženého stehna. Len horko-ťažko sa mu podarilo vytrhávať kúsky mäsa. Hltal ich sotva rozžuté. Nevšímal si sestry, ktoré sa chceli dostať k hitu od brucha. Vĺčik zaťal zuby do mäsa a vzopierajúc sa na všetkých štyroch, usiloval sa kúsok po kúsku nasúkať do seba. Až keď zahnal najprudkejší hlad, prestal, a začal si všímať okolie. / / Tri rysčatá ležali na bruchách jelenici pri chrbtici, pazúrikmi zachytené v srsti, a žuli, hlavy vykrúcajúc nabok a kývajúc nimi do taktu. Vtom akoby ho čosi udrelo do širokého, šikmého čela, vĺčik prudko cúvol. Ostatné prestali žrať a hľadeli na neho. Vĺčik obišiel natiahnutú nohu jelenice, hoci ju mohol ľahko preskočiť, a na prikrčených nohách, takmer sa plaziac po bruchu, dotiahol sa k zdochline, ktorá bola ešte včera jeho matkou. Opatrne ju oňuchal, ale hneď aj cúvol, to už nebola matka, čpela tuhým mŕtvolným pachom, nie potravinovým, ale štipľavým, ťažkým a nebezpečným. Vĺčik ešte cúvol a obišiel to, čo bolo jeho matkou, až sa dostal pod strmú skalu. So stiahnutým chvostom vĺčik cúval okolo skaliska, preskočil stuhnutú natrčenú zadnú nohu jelenice a s temným zavrčaním odohnal sestry z miesta pri stehne, odkiaľ pred chvíľou odišiel. // Rysčatá sa nasýtili skôr ako víčatá. Lízali rosu, potom vyliezli nahnutým kmeňom do koruny starej jarabiny. Tam chvíľami mraučali, strkali jedno do druhého, kým si každé našlo miesto. Potom už len potichu a spokojne priadli. / / Víčatá sa nažrali tak ako vari ešte nikdy, bruchá mali priam nafúknuté, sotva stáli na nohách. K potoku sa neodvážili, radšej sa nalízali rosy, ktorá priam v hrubej vrstve pokrývala hustý, mäkký mach.

Potom sa dotiahli pod naklonenú jarabinu, kde v rozvetvenej hrubej rázsoche ležali na brúskach tri rysčatá, zatínajúce v polodrie-mote pazúriky do hladkej kôry. Vlčičky si ľahli, vĺčik dával pozor, akoby bol pochopil, že teraz už všetko závisí od neho. Vietor sa tu v kotline krútil, hneď bolo cítiť prenikavý pach zdochlín, hneď zas zoslabol, alebo ho celkom odnieslo. Vĺčik chvíľu akoby nevedel, čo robiť, napokon sa však predsa len s naplneným bruchom oddal sladkej driemote. Zabudol, že nemá matku, ktorá vždy predstavovala sýtosť a bezpečie, zabudol na brata, ktorý sa stal korisťou vydry, čo má mladé v brlohu vyhĺbenom v štrkovom svahu. // Les je plný vlhká, presýtený chladným dychom rosy. Sladko voňajú jahody, korenisto čpie lykovec. Kdesi skríkne žaba. Tam, kde pred chvíľou ešte hodovali mláďatá, sa pritiahol lišiak. Pripla-zil sa na skrčených nohách so sklonenou hlavou, hneď ju obracal sem, hneď tam, akoby uvažoval o nejakom pláne. Oňuchával všetko vôkol, srsť sa mu na chrbte ježila, vyzeral dvojnásobne toľký, ako bol a keď obišiel aj zdochlinu vlčice a rysice, pustil sa do stehna, kde zvečera jedol vĺčik. A to všetko robil lišiak bez najmenšieho zvuku, nerátajúc chrupot a trhanie, ktoré sprevádzali jeho hostinu. // Vĺčik sa prebral. Bez toho, aby spôsobil čo najmenší šelest, zdvihol sa na predné nohy. Zbadal pohyb pri jelenici, ktorá ležala rovno oproti v miernej úboči, ale sotva dýchal. Nevedel, čo robiť, nuž sa tajil. Mačence na strome už nepriadli, vari aj tie vedeli, že sa nesmú pohnúť. Zrazu však lišiak prestal trhať mäso zo stehna, zdvihol vozvysok hlavu a pozrel sa za seba k bučine. A potom, akoby ho bolo dačo pichlo, jediným skokom sa preniesol ponad mrcinu jelenice a s ľahkým šumom sa stratil v lieštine. Vĺčik ešte dobrú chvíľu počul slabnúci šum v smere jeho úniku. No zároveň sa ozval podozrivý zvuk od bukov. Šuchot sa blížil a blížil, na predné nohy sa zdvihli aj vlčičky a tri mačiatka zbehli potichu z jarabiny medzi ne. / Priestor na čistine zaplnil obrovský tieň, valiaci sa na štyroch nohách, kývajúc hlavou do kroku. Keď sa tieň dostal až k zdochlinám, ovoniaval okolie a zlobne mrmlal. Napokon schytil zvyšok jelenice do papule a spätkujúc ťahal ju k lieštine, kadiaľ len pred chvíľou ubzikol lišiak. Vĺčik, chvejúc sa na celom tele, sa zvrtol, prepchal sa lykovcom a potom sa dlhými skokmi pustil nadol. Čochvíľa sa vtiahol do hustej smrekovej mladiny, rovno tam, kde strávil predošlý deň. A hned za ním pribehli dve vlčičky aj s troma rysčatami. Teraz si však už mladé mačky ľahli tesne k vlkom a všetkým sa to videlo tak, akoby ani inak nemalo byť. / / Košatý mesiac navrchu oblohy ako pastier uprostred čriedy polieva horu žltým prísvitom, ktorý preniká cez husté prsty smrečín len v ľahkej mihotavej hre. Šesť mládat, ktoré boli stvorené na to, aby sa nenávideli, leží blízko seba, zmysly bystré aj v driemote, lebo v drsnom svete života a smrti sú odkázané len na seba. Nezvyčajná svorka je už tretiu noc na ceste. Prvý, s nosom nízko nad zemou, kráča vĺčik, ktorému vodcovstvo prischlo akosi samozrejme, druhá ide menšia vlčička, za ňou tri, chvíľami bežiace, chvíľami skackajúce rysčatá, a celkom posledná sa ťahá mocnejšia vlčička. Tá viac pozoruje ako vetrí, podchvíľou vyvracia hlavu sem a hneď tam, s ušnicami vytrčenými ako antény. /./ Štyri dni a noci strávené bez materí mláďatá viditeľne poznačili. VÍčiky si už navzájom hravo nechniapu po chvostoch, rysčatá prestali dobiedzavo mraučať a škrabkať. Aj pochudli za tých pár dní. VÍčatám opadli brušká, ale nohy, tie ani čoby im zmohutneli, celé sa akosi inak držia, hoci je ich ešte len do polovičky vlka, stratili sa nemotorné, neisté pohyby, kráčajú teraz úsporne, očami bystro pozorujú okolie, nos stále preosieva vietor. Papuľky sa im pretiahli, zaostrili, široké čelá sú šikmejšie, ušnice vždy zdvihnuté. Sedlovitá kresba za lopatkami vedúcemu vĺčikovi o poznanie stmavela. Ešte väčšiu zmenu pozorovať na rysčatách. Dostávajú novú srsť, belavú farbu nahrádza červenšia, bodky im tmavnú, na ušniciach sa začínajú dvíhať štetko-vité chvostíky, na tvárach odstávajú bokombriadky. A stále sú v strehu. Aj v spánku akoby dávali pozor, čo sa okolo nich deje. //

Dnešný deň oddychovala svorka v mladej hustej bučine. Rysčatá otvárali oči aj na najmenšie zašuchotanie v suchom lanskom lístí a hneď sa aj obracali tým smerom, uši akoby ustrnuli, len konce fúzov sa sotva viditeľne mykali. Neobyčajná svorka sa zohrala. / / Ked mladé víčatá aj rysčatá ušli v strachu pred medveďom na staré miesto do mladej hustej smrečiny, zostali tam až do chvíle, ked na smrekovú úboč padol tieň náprotivného kopca. Do večera bolo ešte ďaleko, ked sa víčatá znepokojili a podali sa za vodiacim vĺčikom. Rysčatá sa chvíľu hniezdili, ale potom sa pustili dlhými výskokmi za nimi. Všetkých šesť stálo chvíľu pred širokým kríkom chabzdy. Vĺčik chytal vysoký vietor, uši zdvihnuté vozvysok, zrakom skúmavo premeriaval okolie. Vlčičky hľadeli naňho a čakali. Mačiatka nedočkavo mykali chvostíkmi a vydávali tiché, jemné, túžobné mňaukanie. / / Vĺčikovi sa vracali v predstave nejasné obrazy minulých dní — matka, jej divná štipľavá vôňa, ako tam ležala bez najmenšieho pohybu, a ostrý pach veľkého zvieraťa vedľa nej. Potom lahodnosť potravy a zasa obrovské zviera, ťahajúce potravu preč, a tak nepríjemne mrmlajúce, že bolo treba zutekať. / / VÍčika trápil hlad, ale najmä smäd, za záľahou rakyty počul žblnkot potoka, ale zlá skúsenosť ho zadržala. A keď sa menšia vlčička začala ťahať k rakyte, zdvihol vĺčik hornú peru. pod ktorou sa mu zablýskali zúbky. Zavrčal. Vlčička cúvla. Potom sa pustil prťou dolu miernym svahom, akoby chcel ujsť pokušeniu. Rysčatá len chvíľku hľadeli za vzďaľujúcimi sa vlkmi, potom sa pustili dlhými skokmi za nimi, rýchle ich dohonili, ale čochvíľa sa unavili a začali zaostávať. // Citeľne sa ochladilo. Z údolia sa dvíhal opar, na tráve aj na lístkoch krovísk sa zaleskla rosa. Vlky sa zastavili. Lízali rosu. Rysčatá ich čochvíľa zas dobehli. Kým mladé zahnali najväčší smäd, celkom sa zmrklo. Zo smrekovej hory sa vytiahla jelenica s fľakatým jelienčaťom len dvadsať či tridsať skokov od mladých šeliem. Za jelenicou vyšla ďalšia, o niečo menšia. Mladé šelmy videli takto prvý raz jeleniu zver. učupili sa do trávy a čakali. Jelenica prešla prť a za ňou jelienok s jeleničkou. Hneď sa stratili v lieštine. Vĺčik ešte chvíľu čakal, kým sa vydal krajom smrečiny. Ale už nie výskokom. Postupoval opatrne, vetril, ušnice natrčené pred seba do tmy. Rysčatá ešte stále išli na konci Ked im zastalo cestu husté malinčie, skrútil vĺčik svorku do stojacej hory. Medzitým vyšiel mesiac a pomedzi sviece smrekov vrhal mihotavé obrazce. Ako sa blížila svorka k hrebeňu, medzi smrekmi bolo čoraz viac javorov. Suché lístie šuchorilo oveľa viac ako ihličie, vĺčik sa snažil okolice lístia obchádzať, ale napokon javor tak zhustol, že sa to nedalo. Pod vrcholcom hory prešiel prudký svah skoro do roviny, smrek tu celkom ustúpil javoru a buku. // Mladý vlk svorku zastavil a započúval sa. Zreteľne rozoznával šuchotanie myší. Hlad sa ohlásil s nástojčivejšou neodbytnosťou a vĺčik sa prikrčil. Myš šuchotala kdesi celkom blízko, vykrútil sa tým smerom, hrubé nohy kládol ticho do lístia a ťahal sa za šuchotom, ušnice vystrčené dopredu, očami prekutával koberec tlejúceho lístia. Napokon bola myš v dosahu, vzoprel sa na zadné nohy, skočil, dopadol všetkými štyrmi naraz a nosom pritisol myš k zemi. Schmatol ju aj s lístím a stisol čeľuste. Myš spišťala a bolo po nej. Vĺčik vypľul lístie aj s myšou, ale tú hned zdvihol a zožral. Vlčičky zostali stáť, kde boli, ale rysčatá pribehli k mladému vlkovi a žiadostivo mňaukali. Vĺčik zavrčal a opäť sa započúval do tmy. Dve vlčice ho čochvíľa napodobovali. Dobre, že ich to mater stihla naučiť. A naskytlo sa zábavné divadlo: tri víčence lovili myši, rysčatá ich obskakovali a pýtali si. Nebývali ešte utisnuté na vlastný lov, matka im nosievala živé myši do brloha, alebo im ich chytala vonku a napoly omráčené predhadzovala. Víčatá sa však nedali obmäkčiť. A ked rysča priskočilo k vlčičke, aby jej úlovok uchmatlo, dostalo príučku. Rysčatá sa potom na lov už dlho neprizerali, ale samy začali loviť. Boli ešte nemotorné, ale zápal boja ich uchvátil. Vysoko dvíhali nohy, aby nešuchotali, liezli na kamene, aby mali lepší rozhľad, potme videli lepšie ako víčatá, často si kvokali a naťahovali krk. Pri každom zvuku sa im ušnice hned otočili do správneho smeru, zatiaľ čo sa celé skrútili, pripravené skočiť. //

Napokon sa prvému rysčaťu podarilo myš lapiť. Držalo ju živú v papuľke, myš píšťala, a uveličjné rysča behalo s myšou sem a tam, ostatné dve pribehli k nemu a žiadosti-vo mňaukali, ako pred chvíľou pri vĺčikoch. Úspešné rysča však vybehlo na hrubý vývrat, v papuľke držalo ešte stále pištiacu myš a keď videlo, že brat so sestrou zostali dolu, sklonilo hlavu, myš si prichytilo oboma labkami a pritlačilo k hladkému kmeňu. Ešte stále sa rysča obzeralo a potom akoby sa odrazu rozhodlo, zahryzlo myši do hlavy, a piskot ustal. Potom si tam ľahlo a začalo korisť sústredene žuť. Najprv odhryzlo hlavu a čochvíľa vsúkalo do seba celú myš. Spokojne priadlo a nehlučne zoskočilo z vývratu na tlejúce lístie. Ešte niekoľko neúspechov a rysčatá sa naučili, ako sa učupiť, ako sa plaziť, a keď sa raz dostali k myši, už im neutiekla. // Svorka víčat a rysčat sa dostala na hrebeň hory až po polnoci. Neboli prejedené, ako keď sa napchali jeleniny, ale ani lačné. Vĺčik viedol svorku ďalej, akoby vedel, kde sa chce dostať. V hlbokej doline sa vinula úzka stužka potoka, tam uhasili smäd a vydali sa za sebou rovno do kopca. Vtedy si prvý raz stala na koniec radu vlčička. // To bolo pred dvoma dňami. A teraz je zasa slávnostná a tichá noc. Zvuky znejú hlbšie ako cez deň, svrčky vytrvalo cvrlikajú, svätojánske mušky poskakujú vzduchom akoby ich niekto mykal na neviditeľných cvernách, lelek odkiaľsi vyzváňa čvrrr-ča-čap, čvrrrrr a druhý lelek sa mu ozýva takisto: čvrrr-čap, čvrrrr-ča-čap… A sova sa hlási skoro pekným dutým hlasom: Háá-há-áá-hááá-áá… // Vodiaci vĺčik postupuje bez prestávky. S nosom pri samej zemi ide a ide s nejasnou predstavou, uloženou kdesi v najhlbšom závite mozgu: Kamenitá úboč, poraste-ná borovicami, tam je vchod do podzemného jazvečieho brloha, ktorý si v zime vlčica rozšírila a upravila pre seba. Tam pred vchodom do podzemia sa hrávali, tam k nim prichádzala matka, vemienko plné hustého lahodného mlieka, tam im neskôr vyvrhovala čiastočne strávenú potravu a potom kládla zajace i vtáky, raz celé srnča. Tam bolo bezpečne a ticho. Vĺčik smeroval celou svojou bytostnou túžbou k týmto miestam. Pamätal si cestu, ktorou odtiaľ išli s matkou? Alebo ho tam ťahalo dačo iné, čo si azda neuvedomoval a ani nemohol uvedomovať, čo však bolo v ňom a čo viedlo generácie jeho predkov? // Keď sa svorka dostala pomedzi hrubé vývraty zas na samý končiar smrekovej hory, začalo sa brieždiť. Na východe sa ružoveli zore, hviezdy navidomoči bledli a strácali sa na belejúcej oblohe. Výr sa spoza hrebeňa natešene lúčil s nocou, nebodaj mal dobrý lov. Čochvíľa sa rozospievali vtáky. Pred svorkou sa zvažoval kopec rúbaňou, husto porastenou malinčím. Kdesi zabliakal srnec, bäkal a vzdaľoval sa. Vari ho vietor upozornil na prítomnosť šeliem. Kocúrik, čo stál tesne za vlčičkou, z ničoho nič skrútil doprava. Končité ušnice s krátkymi štetkami sa bez pohnutia upriamili na jednomiesto, odkiaľ zachytil tichý šuchot. Na chvíľu prestal, ale už sa ohlásil znova. Vĺčik ho nepostrehol, nechápavo sa díval na kocúrika. Kocúrik sa potom zvrtol na tú stranu, odkiaľ prichádzal ľahký šuchot, pretiahol sa a s bruchom pri samej zemi sa približoval k húštine, roztiahnutej pod košatým dubom. Chvostík sa mu mihotal drobným chvením, oči iskrivo svietili. / / Ostatných päť mladých šeliem sa nehýbe, čaká. Kocúrik sa dostáva už celkom blízko ku kroviu, zhrbí chrbát, skočí. Čosi spiští a kocúrik sa vo chvíľke vracia, v papuľke držiac páperovú guľu, trikrát toľkú ako jeho hlava. // Sovíča, ktoré podistým v noci vypadlo z hniezda, znovu spiskne a už sa nad stromami objaví silueta vtáka. Stará sova divo zakvíli a vrhne sa nadol. Avšak tesne nad rysčaťom vyrovná let a nehlučne sa zas zdvihne do korún smrekov. Opäť zaútočí, teraz krídlom plesne rysča, čo ešte stále drží páperovú guľu v papuľke. A keď sova tretí raz zaútočí a dve mačence sa prikrčia k zemi, vĺčik vyštekne a vrhne sa proti útočiacej sove. Kocúrik využije chvíľku, keď sova nadletí, a aj so sovíčaťom v papuľke preskáče k vývratu, pod ktorým sa černie nízka priehlbeň, plná hnijúceho lístia. Úkryt poskytuje akú-takú ochranu, tam si sovíča pridrží labkami a zahryzne mu do krku. Vtáča sa chveje predsmrtným kŕčom. //

Sova neprestáva útočiť. Keď sa spúšťa prudko k zemi, zdá sa strašne veľká.Kričí, piští, pazúry vytrčené, len sa zadrapiť. Ale k vĺčikovi sa pridávajú obidve vlčičky, sova si netrúfa tak nízko ako predtým, bojí sa mladých šeliem. Dve rysčatá sa vtiahnu do priehlbne ku kocúrikovi a nehybne čakajú. Napokon sova už iba nehlučne krúži medzi smrekmi a kvíli. Vtedy sa vĺčik poobzerá, skočí k priehlbinke, schmatne skrvavené sovíča do papuľky a výskokom beží do rúbane, ostatní za ním. V tej chvíli sú pod ochranným krytom popínavého drapľavého malinčia a iba zďaleka sem dolieha kvílenie starej sovy. // Vĺčik sa pustí do sovíčaťa a ostatní stoja okolo neho, vlčičky aj rysčatá sa naprázdno oblizujú a prehítajú sliny. Vĺčik žerie takmer pokojne, iba chvíľami sa bokom pozrie na ostatných a z pootvorenej papuľky sa mu vyderie tiché, výhražné zavrčanie. Keď nechá zo sovíčaťa iba trochu roztrúseného peria, spokojne sa pooblizuje, vyhrabe si ležisko a ľahne si. Dve vlčičky sa pritiahnu k nemu, ale rysčatá znepokojujú teplé lúče slnka. Vydriapu sa jedno za druhým hore polozhnitým pňom, čo tu zostal po starom buku, a umývajú sa na teplom, hoci ešte len rannom slniečku. Na kuse od nich, skoro uprostred rúbane sa pohybuje dačo veľké — jeleň. Sťahuje z javorčia nové lístie a dlho, sústredene žuje. Nad hlavou sa mu hýbe sem a tam koruna parožia, akoby uložená zo spletených konárov. Zďaleka sa zasa ozýva nástojčivé srnčie bäkanie. // Rysčatá, takmer zo všetkých strán chránené hustými prútmi malinčia, sa ukladajú na široký peň a malými končitými jazýčkami si lížu prsia i labky, aj koniec chvostíka, potom brušká, napokon sa skrútia do klbiek a slastne sa nechávajú hladkať čoraz teplejšími lúčmi. Po prechodenej noci sú unavené, privierajú oči a oddávajú sa ľahkej driemote. Kedy-te-dy sa ušnice niektorému, alebo aj všetkým trom zdvihnú, vzápätí sa však zasa zložia. Hoci v polospánku, neprestávajú bdieť. // Nad rúbaňou už dobrú chvíľu krúži orol skalný. Mladé už má odrastené, ale ešte si samy nevládzu opatriť poživeň. Samec je pri nich, samica jednostaj krúži a uprostred rúbane pozoruje jeleňa, poniže srnu s fľakatým srnčaťom pri nohách. Naň si netrúfa, i ked by to stálo za to. Orlica dosť dlho krúži a vyzerá starú rysicu, nezdá sa jej, že by mladé len tak z ničoho nič vylihovali na pni. Ale keď sa dlho nič nedeje, spustí sa nižšie, dáva pozor, aby jej tieň nesklzol na peň. Čo kruh, to je nižšie a nižšie, ani len krídlom nepohne, aby nerozvírila vzduch. A ked si odmeria vzdialenosť, ako šíp preletí sponad údolia k vyhrievajúcim sa mačencom a už aj odnáša pištiace rysča ponad smreky. Len raz ho udrie zobákom do hlavy a je po ňom. Orlica sa v krátkom oblúku stočí, zamáva širokými krídlami, prenesie sa nad údolie a stratí sa v tôni náprotivnej stráne. // Dve rysčatá spozorovali útok orlice, keď už bolo neskoro, v okamihu boli dolu pri víčatách. Tie stáli už na nohách, tiež pochopili nebezpečenstvo, ale napokon si vodiaci vĺčik ľahol späť na svoje miesto, hlavu si položil na mocné predné laby a prižmúril žlté oči. Dve vlčičky, kocúrik a mačka sa tiež čochvíľa skrútili do klbiek. Tak ležali, kým slnko stúpalo na samý vrchol svojej dennej cesty. //V tôni malinčia vedľa tlejúceho bukového pňa bolo dobre. Peň bol vlhký a chladný, včely naplnili prehriaty vzduch, ktorý sa ani len nepohne, súvislým a neprestávajúcim bzukotom. Ani jedno z mládat už ani nepomyslelo na to, že vyjde von z bezpečia tône. // Keď však prestalo svietiť slnko a zdvihol sa vietor, znepokojili sa. Najprv vyzrel vĺčik, potom sa za ním pritiahli ostatné. Z oblohy viseli nad rúbaňou ťažké olovené mraky, v diaľke, odkiaľ svorka prišla, zahrmelo. Vietor zosilnel a akoby neviditeľnou rukou trepal šľahúňmi malinčia a vysokými tenkými konármi javorčia a bučiny. / / Vĺčik ešte nezažil búrku vonku. Preto nepokojne, hnaný neznámou silou, vyrazil. Strachom pred tým, čo sa ide stať, azda aj v túžbe po bezpečí domova, o ktorom sa mu predstava zahniezdila hlboko vo vedomí. / / Keď im za chrbtom vyšľahol z temných mrakov prvý blesk, bola už svorka vo svahu náprotivnej starej riedkej bukovej hory. Vĺčik bežal rovnomerne, za ním vlčička; dve rysčatá a na konci mocná mladá vlčica. Rysčatám nebolo ľahko za vlkmi, chvíľami sa prenášali ponad prekážky dlhými skokmi, ale vzápätí spomalili, alebo celkom zastali. Vtedy sa vĺčik obzrel a zaskučal. Chvíľka oddychu stačila a rysčatá sa pustili ďalej. Svorka sa za vĺčikom skrútila na hrebeni a doprava dolu svahom k hustej zeleni borovíc. Vtedy začali padať prvé ťažké kvapky. //

Hora zhučala ozvenou hromov. Temnotu, ktorá sa privalila, pretínali meče bleskov. Už-už prichádzal prvý nápor dažďa. Vĺčik sa skrútol z hrebeňa vedľa mladej bučiny a vbehol pod prvé borovice. Svorka za ním. A už stáli všetci pred temnejúcou sa dierou do podzemia. Vĺčik iba chvíľu postál, vtiahol do seba vzduch z brloha, prikrčil sa, stiahol uši a vbehol dovnútra. V pätách za ním dve vlčičky s dvoma rysčatami. // Ešte dlho vonku hučala povíchrica, ťažké dunenie sprevádzali blesky, ktoré cítili v chvení zeme aj mladé-šelmy, pritisnuté celkom k sebe, chvejúce sa neznámou tiesňou. Kedy-tedy sa zachvela zem lomozom padajúceho stromu. Vonku hučalo, šumelo, búrka zúrila, jačala, akoby chcela všetko zničiť. / / Do podzemia vnikol svieži, vlhký vzduch. Priniesol vôňu lístia aj dreva, sladkotrpkastú vôňu živice. Napokon sa všetko utíšilo. Ale mladé šelmy ležali vedľa seba a iba chvíľami upierali pohľad prenikajúci temnotu na vodiaceho vĺčika. Ten sa nehýbal. Bola v ňom múdrosť tisícov predkov, ktorá napomínala: Keď nevieš, čo robiť, sám nepozorovaný, čakaj. Hladuj, maj sucho v hube, ale čakaj! Až potom sa opatrne presvedč, či ti niečo nehrozí. // Až do kotla počuli polodriema-júce šelmy jasot žlny, nadšené pesničky piniek i červienok. Kukala kukučka, ďateľ sa chichotal a chvíľami bubnoval, na vrcholcoch borovíc spievali drozdy, v úšuste sa rozrečnili sýkorky. Vonku všetko ožilo, pozdravujúc slnko, predierajúce sa z rozkmásaných oblakov.Leto sa minulo v teplých dňoch a vlažných nociach. Jarabina zahorela, jelenia zver sa už pásla na spadnutom javorovom lístí. Aj úboč bučiny zožltla, iba kde-tu uprostred nej sa dvíhala štíhla zeleň smreka. Aj keď sa cez deň ešte slniečko teplejšie oprelo, noci už bývali chladné, zaránky obielil rúbane srieň, ľahol si na čistinkách do trávy, «opálil papraď i záľahu lopúchov pri potôčikoch. Z bukov padali ešte len prázdne bukvice, ale čoskoro spadnú aj plné a diviaky sa budú tadiaľto tárať krížom-krážom. // Jelene vytrubujú doblízka i doďaleka, veveričky si už nachystali zimné zásoby, len niekedy zabudli, kde ich majú. Kŕdle čvíkot preletujú z jarabiny na jarabinu, z rúbane na rúbaň, krídla sa im odspodu striebristo lesknú, štebocú si, popiskujú, nikdy nie sú na konci so svojím rozprávaním. Iba borina, siahajúca do polovičky úboče, je stále rovnaká, sýta zeleň sa cez celý rok takmer nemení, iba zjari, keď sa konáre zabelejú sviecami kvietia. Úžľabina, nad ktorou je jazvečí brloh, teraz obývaný neobyčajnou svorkou, sa začína dolu na ustavične vlhkej čistine a ťahá sa hore k riedkej smrekovej mladine. // Borovicová hora je stará a temravá aj cez deň. Vlhká čistina je dolu porastená trávou a obkolesená lieskovým krovím. Lieskovce už opadali, ale orešnice sa ešte nevzdávajú nádeje niečo nájsť, hneď pískajú z jednej, hneď z druhej strany. //Z jazvečieho brloha sa najprv vytiahli jedna za druhou vlčice, potom vyšiel rys s rysicou a až keď sa les utopil v súmraku, sa ukázal vlk. Kto svorku nevidel odvtedy, ako vbehla v ten letný rozhrmený deň do brloha, bol by sa čudoval. Aj ked ešte vlky a najmä rysy neboli dospelé, ďaleko mali už k mláďatám. Drsný život, v ktorom zostali odkázané iba na seba, ich premenil. Zmohutneli, rysy mali už z nôh riadne stĺpiky, na končitých, pomerne dlhých ušniciach im trčali na pol prsta dlhé chvostíky, zložené z čiernych, vzpriamených chĺpkov. Kožuch im zhustol, na tvári odstávali husté bokombrady. Rysica sa zdala byť o poznanie červenšia než samček, ale škvrny na mäkkom kožuchu nemala také výrazné. Žlté oči s guľatou pupilou uprostred hľadeli bystro, neunikol im ani najmenší pohyb. Trom vlkom sa boky vyplnili, chlpaté chvosty im siahali až k pätám. Vlkovi sedlo za lopatkami stmavelo, o dobrú dlaň prevyšoval vlčice, hlavu mal o niečo kratšiu, ale v prsiach bol mohutnejší. Srsť narástla vlkom hustá, najhrubšia bola na krkoch a najdlhšia po bokoch a ťahala sa až na stehná. / / Rysy si sadli na zadok a lízali si kožuch, vyhadzovali z hustej srsti hrudky a hlinu, ktorá sa im prilepila v brlohu. Vlčice hľadeli na vlka a čakali.

Ten podchvíľou dvíhal nos, chytal vysoký vietor. Vánok ťahal úžľabinou hore, vlk zacítil pach srny, obžierajúcej lieštinu. Zďaleka sem doliehal dutý rev jeleňa, potom sa k nemu pridal druhý a tretí. Hlad sa šelmám dnes ohlasoval nástojčivejšie ako inokedy, už dve noci neulovili nič, čo by stálo za reč. Srnu v doline by ľahko chytili, ale v blízkosti brloha mala od nich všetka zver pokoj. Ba ani len do myší sa tu nepúšťali. V okruhu troch-štyroch kilometrov sa ničoho nedotkli. A bolo to azda aj ich šťastie, pretože lesníci našli kedy-tedy zvyšky ich koristi, hľadali brloh, ale darmo. A čo sa len načudovali, ked skúmali stopy, raz si neboli nacistom, či zver ulovil rys alebo vlk, či boh dva alebo viaceré… Ani ked prešla svorka po blate, nedalo sa zo stôp zmúdrieť, kráčali za sebou a kládli nohy vždy do prvej stopy. Takže sa zdalo, akoby bol tade prešiel jeden jediný veľký vlk. Svorka si zachovala obyčaj, posledná kráčala vlčica a nechávala za sebou výrazné, trocha rozmazané vlčie stopy. / / Svorka čaká na vodcu, on však stále váha. Rysica netrpezlivo zahrabe prednou nohou, potichu zmraučí a hľadí do korún borovíc. Spozoruje tam veveričku. Je čierna ako krkavec, všetkými štyrmi nohami sa drží rapavej kôry širokého pňa, hlavičku s drobnými očkami vyvrátenú nadol, prichystanú ubziknúť. Napokon ozaj mávne chvostom, skočí a už jej niet. Pozorujúca rysica sa ani nepohne, iba drobné chvenie prezrádza jej vzrušenie. Vlk si však ľahne na brucho a hľadí pred seba, akoby rozmýšľal. / / Neľahko im bolo cez leto. Sprvoti sa museli uspokojovať so všeličím. Vlky chytali aj hmyz, jedli hríby, oberali jahody a neraz si nazbierali pod stromom jarabinu, ktorú pozhadzoval medveď alebo čvíkoty. Rysčatá sa uspokojili aj so slimákmi, ked nebolo myší. Zdochliny bývali pochúťkou. No v poslednom týždni-dvoch si už svorka dokázala sama zaobstarať mäso. // Náhodou prišli na to, ako využiť svoje schopnosti aj silu. Rysy nevládali toľko bežať ako vlky, neraz zaostali a počkali na ne. Striehli a pridali sa k nim až na spiatočnej ceste. Raz, ked sa im v love nedarilo, zostali rysy na prti a vydriapali sa na mladý buk, klenúci sa nad chodníkom. Vlky pobehli ďalej. Takmer spod nôh im vyskočil veľký horský zajac, ale hybaj dozadu, aby ich oklamal. Taký sa nedal dohoniť. No rysy na buku začuli vyšteknutie a potom šuchot blížiaceho sa zajaca. Rovno pod bukom zastal a obzrel sa, či ho prenasledujú. Rys mu skočil na chrbát a razom mu zlomil väzy. Ked vlky pribehli, bolo samozrejmé, že vlk zajaca roztrhol a zožral mu vnútornosti. Zvyšok prenechal ostatným. Len raz sa rysica odvážila postaviť vlkovi na odpor. Dostala však takú príučku, že viac sa o to už nepokúsila. / /

O krátky čas sa svorke podarilo uloviť srnca. Rysy zasa zostali v zálohe. Pravda, boli by mali so srnčom robotu, ale pribehli vlky a zbokov sa vrhli na srnca, ktorému sedel v zátylí rys a ostré zuby mu zatínal do tepny. Len pred niekoľkými dňami rysy zachránili život vlčici, čo chodievala v rade posledná. Svorka sa roztrúsila hľadať myši. Vlčica sa dostala do mitúšky s veľkým kuním samčom, ktorý, ako áno, ako nie, zavesil sa jej na chrbát a vlčica nevedela urobiť nič iné, len pribehnúť k svorke. Rysica bola práve na javore a usilovala sa vopchať labu do bútľaviny za veveričkou, lenže nie a nie ju tam dostať. Keď vlčica so skučaním bežala k nim, stála už veľká mačka v rázsoche. Zvrieskla a skočila na vlčicu, ihlami pazúrov sa zachytila srsti, zaťala zuby kune do chrbta a razom jej schrupčala kosť v čeľustiach. Kunu na mieste roztrhali a zožrali. Potom vlčica dlho ležala na hnijúcom lístí, oddychovala a rysica jej s tichým mraučaním lízala skrvavený chrbát. // Konečne sa vĺčik postavil a svorka vyrazila. Najprv hore úšustom krokom, potom ľahkým klusom po hrebeni a ďalej cez rúbaň, kde v lete chytil skalný orol rysča, až do hory. Tam sa zhromažďovala jelenia zver. Ešte pred niekoľkými dňami jej tu bolo plno, najmä na rovnejších plošinách pod javormi, a ozývalo sa odtiaľto ručanie, akoby hora pukala. Už tri-štyri dni však jelene prestávali, iba kde-tu sa niektorý ozval, zamrmlal, akoby sa pozabudol. Ohlásil sa mu iný a potom bolo zasa ticho. // Pod javormi sa ešte držal jelení pach. Svorka postupovala za sebou krokom. Vlky ani rysy si nevšímali šuchotajúce myši, ba ani jariabok, skrytý v húštine, ich neprilákal. Poznali už tieto i vtáky, len málokedy sa ho podarilo prekvapiť. Zajac, jež, to už by bolo niečo iné. // Svorka je už zo dve hodiny na ceste, ale ešte stále nič. Až keď sa dostali do ďalšieho údolia, narazili na stopu dvoch jelenie a jelienčaťa. Plytká dolina, zovretá z obidvoch strán smrekovou horou, bola samý hranatý kameň, šelmám sa len ťažko postupovalo. Snehové vody tu nanosili kadečo, balvany, hnijúce kmene, kde-tu rástol krík malinčia, alebo chudorľavý stromček, lieska, pri krajoch vtáčí zob a zlatobyľ, svíb, osika… Jelenice iste obžierali mladé výhonky a postupovali hore kamenitou dolinou. //

Vodiaci vlk s nosom pri zemi postupuje z kroka na krok a číta zo stôp, čo sa len dá. Vietor majú v chrbte, to je zlé, ale stopu svorka nechce opustiť, ťahá sa po nej ako osud. Stopy jelenie sú celkom čerstvé, pásli sa tu zvečera, nemôžu byť ďaleko. Konečne jelenice prešli do hory a ťahajúc sa vrstevnicou, obžierali schnúce malinčie, ktoré ju lemovalo. // Skupina machom obrastených balvanov sa postavila svorke do cesty, ale vlky s rysmi sa len za jelenicami berú, takže im kamenný val zostáva po pravej strane. Jelenice obišli skaliská v polkruhu a keď sa svorka šeliem dostáva takmer pod hrebeň, musí sa predierať už zväčša iba cez kosodrevinu. Buky i smreky ustúpili kameňu, kosodrevie je čoraz hustejšie, ale stopu vlk už nepustí.