Bolo to na ktorejsi z prvých besied s mladými čitateľmi o mojej Tatranskej medvedici. Jeden z vďačných poslucháčov sa ma vtedy opýtal:
— Ujo, koľko medveďov ste už zastrelili? Chlapcova zvedavosť ma neprekvapila, a tak som
bez váhania odvetil:
— Ani jedného, Janko! Ani jedného! Na tvárach väčšiny detí som pobádal sklamanie, na
niektorých tuším aj pohŕdavý úsmev.
V tichu, čo nastalo, ma však podvedome opantal akýsi zmiešaný pocit smútku a spokojnosti.

Blyslo mi hlavou, koľko ráz som sa na svojich potulkách stretol s touto najkrajšou a najmocnejšou šelmou našich lesných samôt úplne bezprostredne, vše priam na niekoľko krokov, v Nízkych Tatrách i na Liptovských holiach, vo Fatre a v Slovenskom rudohorí!

Bleskové som si spytoval svedomie, či ma poľovnícka puška na pleci predsa len niekedy nezasvrbela v pokušení, aby som na vládcu miznúcej karpatskej divočiny vystrelil. Či som naozaj sebecky nezatúžil po jeho trofejí v obave,že je to azda jedna z posledných príležitostí? — Nie! — odvetil som si však vzápätí na nevyslovenú otázku len tak pre seba a vedomie, že som sa zachoval správne, ma upokojilo.
— Nuž nie, nezastrelil, ale videl a pozoroval som ich veľa! — povedal som, aby som upokojil všetečných zvedavcov a pokúšal som sa vysvetliť im rozdiel medzi niekdajším lovom potrebným k životu a bezúčelným zabíjaním. Usiloval som sa im ozrejmiť, že poľovník by mal dnes viac ako kedysi obyčajný lovec poznať v ohrozenej prírode vzrušenie aj z toho, čo v nej ešte nájde a — nechá žiť!
Živo sa však pamätám, ako sa mi práve vtedy vybavila spomienka na „môjho” prvého medveďa z detských rokov.
Mal som nä jedenásty rok a posledné prázdniny pred odchodom na gymnázium som trávil u starých rodičov v otcovom rodisku pod Ľubietovským Veprom.

Na posiedkach ľubietovských poľovníkov, ktorí sa vše schádzali na dvore starého otca a medzi ktorých sme sa so susedovie Ferkom radi nebadane votreli, som si podľa ich historiek dokresľoval a opravoval predstavy o medvedoch z rozprávok slatinskej mamky, ktorá, chudera, pravda, medveďa nikdy nevidela, lebo v strážovských zayovských horách ich už vtedy nebolo…
— Na rínok práve priviezli veľkého medveďa! Zabitého! Budú ho ukazovať! Deti platia šesták! — pribehol za j mnou v augustové odpoludnie vzrušený kamarát Fero. Nuž a tetka Zuzka, ktorá neobyčajnú zvesť začula, mala našťastie pre našu zvedavosť pochopenie…
S dvoma šestákmi v hrsti sme o chvíľu bežali rovno na rínok.
Na senom vystlanom doštenáku, oddelenom od tlačiacich sa zvedavcov dlhánskym na kolíky popriväzo-vaným povrazom, bola špinavým kobercom prehodená akási čudná hromada. Pred vozom stál mocný chlap opálenej tváre, v ľanovej košeli, prepásaný širokým vybíjaným opaskom. Bača, opretý o valašku, s dvoma honelníkmi čosi rozkladali. Vyberali po šestáku od tých, čo sa chceli na prikryté čudo podívať zblízka. Zakaždým, ked sa našlo aspoň zo desať zvedavcov, honelníci nadvihli stránok, pustili ich až k vozu, Šajban odokryl pokrovec a spustil:
— Má vyše troch centov! Chodil nám na ovce, nuž sme nastavili veľké železá. Striehli sme naň vyše dvoch týždňov, ale beštia akiste čosi pobádala, za mesačných nocí len obchodila. Netrúfala si! Osmelil sa iba predvčerom, pred polnocou, za tej búrky. Preskočil plot a pred samým košiarom sa lapil za pravú prednú labu.

Zreval, až nás vynáčilo, ľavou sa zadrapil do palesáka, lomcoval ním a trhal, že sa všetko roztriaslo, aj jedného psa nám dokaličil. Ale reťaz našťastie nepovolila. Nuž, a tuhla Maťo ho dorazil. Spoza plota mu zaťal sekerou rovno do hlavy! Už nám na ovce chodiť nebude…Po celej dĺžke došťeného voza ležalo dolu bruchom vystreté telo obrovského zvera. V preťatej medvedej lebke bola až po obuch zaťatá široká drevorubačská sekera. Skrvavené porisko trčalo z nej k nebu ako vystretá hroziaca ruka. Z krvou podbehnutých, doširoka otvorených očí hľadela hrôza.

Honelník z nich práve halúzkou odháňal dobiedzajúce mäsiarky…
Pamätám sa, že som si nevdojak zakryl oboma rukami oči. Ale ten meravý pohľad ma potom ešte dlho strhával zo sna…
— Nuž vidíte, po okolí ho takto povozia, poukazujú a povyberajú pekný groš! Na župnom dome im vyplatia hádam aj odmenu, a kožu akiste predajú pánom… Tí sa s ňou radi popýšia! — povedal starý otec, keď sa potom doma o tom rozprávalo.
A prečo som si po rokoch vyslúžil prezývku „advokát medveďov”?
Tak či onak, ale keď som sa temer pred štyridsiatimi rokmi ako mladý, ale už pomerne zrelý poľovník začal zoznamovať s touto nádhernou šelmou v liptovských horách, boli to vždy stretnutia naozaj „priateľské” a milé.

Strach z „nevyhnutnej sebaobrany”, s akou sa tak radi oháňajú poniektorí medvedobijci, som nikdy nezažil, puška ma nepokúšala a ani raz som neoľutoval, že som nemal vo vrecku potrebné osobitné povolenie na odstrel… Naozaj som neprišiel do pokušenia! A tuším práve preto ma ani neskôr vonkoncom nelákala možnosť zmocniť sa takejto trofeje pohodlným a bezpečným, lež podľa mňa nie priam najpoľovníckejším spô- j 168 sobom, akým je odstrel medveďa na vnadidle.

Nemôžem si pomôcť, ale streľba na vyhladovaného í vládcu našich hôr, vylákaného na podhodenú mrcinu, s modernou guľovnicou, optrenou vše priam aickým zameriavačom a z bezpečného krytu, mi vždy zaváňala čímsi nepoľovníckym… Ale vďaka vyše tridsaťročnej ochrane medveďov, j tých priateľských a nekrvavých stretnutí sme mali najmä v posledných dvoch desaťročiach naozaj dosť. Koncom leta a začiatkom jesene, ked rúbaniská pod hoľami oťaželi úrodou lesných plodov, a počas jelenej ruje, vídali sme medvede v Ľubochnianskej, Jánskej a v Ma-lužinskej doline a, pravda, i na Liptovských holiach temer pravidelne a do vôle sme ich mohli pozorovať.
Pred rokmi, vracajúc sa za slnečného septembrového rána z posliedky po hrebeni Kamenistej, unavení a zlákaní čarom vysokohorskej pohody vyvalili sme sa do prehriateho hôľneho šúvaru.
— Nože sa len pozrite ďalekohľadom tamto do druhého boku! Vidím medveďa… — obrátil sa zrazu ku mne môj bystrozraký sprievodca Miško, ukazujúc do protiľahlého svahu nad Hlinskou dolinou.
Vskutku. V širokej okolici čučoriedia nad starým rú-baniskom okruženým zhora širokým pásom kosodreviny som ho vo chvíli zbadal voľným okom aj ja. A „Zeiss-Dekarem” mi potom už iba priblížil nezabudnuteľné divadlo…
Posediačky, ako pohodlná stará oberačka čučoriedok, vypásala sa tam na prezretých čučoriedkach mohutná tmavosivá medvedica. Vypásala? Nie. Prednými labami ako hrabličkami podberala stvol za stvoiom, zakaždým si pritiahla sladké plody až k papuli a maškrtným jazykom ich rúče oberala.

Robila to pekne popo-riadku, a keď okolo seba už zrejme všetko pozberala, pošuchla sa zasa posediačky o kúsok nižšie. Tu a tam však oberačku na chvíľu prerušila a zahľadela sa akosi pozornejšie kamsi nadol, raz dokonca hrozivo natiahla krk a zdalo sa nám, akoby sa s kýmsi zhovárala. Až vtedy som zbadal, že sa tam v čučoriedí mrvia aj dve rozkošné, ako žúžoľ čierne medvieďatá, zrejme z minulého roka. Aj ony paberkovali medzi siadučkými dobrotami, vše sa pri tom závistlivo predbehovali a bezstarostne sa vzďaľovali od starej medvedice nadol k rúbanisku.

Podistým sa jej stratili z dohľadu, lebo medvedica vzápätí vstala, postavila sa na zadné laby, skúmavo pozrela smerom, kde ich naposledy videla, spustila sa na všetky štyri nohy a podho, rozbehla sa za nimi. Čo ako nemotorne vyzeralo pred chvíľou jej mohutné telo, teraz sa v nej rozihrali všetky svaly, beh mala pružný a istý, v zrýchlených skokoch sa jej telo nad zemou priam nadnášalo. Neboli by sme tuším stihli narátať do desať a zastala pri svojich neposedných zatúlancoch. Strmo sa na ne zadívala, jedného po druhom durkla ňucháčom do boku a tomu zadnému uštedrila labou po zadku na dôvažok aj karhajúci buchnát… Durila ich do neďalekej kosodreviny.
Až ked sa nám v nej stratili, začuli sme kdesi v doline hrkotať furmanský voz. Starostlivá medvedia mater zachytila tie zvuky oveľa skôr… Lebo istota je istota…
Na poľovníckom zrube „Na Žeruche” nad Tomano-vou dolinou sme sa zásobovali vynikajúcou pitnou vodou z neďalekej studienky. Bolo už nepísaným zákonom, že sme po príchode na chatu vzali hneď vedrá a šli po vodu. Tak to urobil raz večer aj priateľ Gusto,s ktorým sme sa ta vytiahli počas jelenej ruje. S nerozlučným Miškom sme zatiaľ zakúrili do sporáka a čakali sme už len na vodu.
Ale Gustovi to tentokrát trvalo akosi nezvyčajne dlho. Či si, nebodaj, nepomýlil v tme chodník, pomyslel som si, vzal som baterku a vybehol som mu oproti. Bol som už temer pri prameni, keď’ som na prti, ktorou som prechádzal smrekovou horou, zbadal v neskorom večernom šere tmavý tieň. Pohyboval sa smerom ku mne…
— Gusto, kde si tak dlho? — oslovil som vyčítavo kamaráta zo vzdialenosti nejakých tridsať krokov.
Ale Gusto neodpovedal. Namiesto odpovede sa však silueta predo mnou vo chvíli zdvihla do výšky, a keď’ som si už teraz v pomykove na ňu zasvietil baterkou, zbadal som stáť oproti sebe na zadných labách neúrekom veľkého medveďa… Zľakli sme sa, pravda, obaja. Medveď’ sliepňavo prižmúril proti lúčom elektrického svetla oči, čudne zamrmlal a sfučal, zvrtol sa, schmatol zo zeme čosi čierne a dvoma skokmi zmizol v neďalekom rúbanisku.

Medveď

— Ja som ho zbadal už predtým, bol nad studienkou. Nechcel som ho vyrušiť a ked zašiel do hory, netrúfal som si mu len takto bez pušky prísť do cesty, radšej som vyčkával… — ospravedlňoval sa mi o chvíľu Gusto.
Ale na chate sa všetko vysvetlilo.
— To je tá medvedica s tohtoročným mladým! — vysvetľoval nám s úsmevom Miško. — Asi pred mesiacom som ju tu videl v rúbanisku zo tri razy. Chodí s medviedaťom na maliny!
A podobných príhod s medvedmi sme mali za tie roky veľa. Ale tá s „ujčekom” v Malužinej a s upytliače-ným jelenom vari naozaj stojí za zmienku.
Náš „ujček” bol skúsený lesník a po dlhé roky bol naším poľovným hospodárom. A aj ked po dlhoročnej svedomitej lesníckej práci odišiel na zaslúžený odpočinok, stal sa mu náš revír doslova náhradným pracoviskom a vecou srdca. Úzkostlivo dbal, aby v ňom bolo vždy všetko v poriadku a aby sme sa v ňom všetci dobre cítili. Len pri rozdeľovaní odstrelu trofejovej zveri sme sa s ním vše nepohodli… — Len si rozdeľte! Ja až potom, ak zvýši a bude treba.

Za tie roky som sa ja napoľoval vyše hlavy! — vravieval, ked sme ho siíili, aby už aj on strelil nejakého dobrého jeleňa. Nuž ale raz sme ho predsa len presvedčili. Dovŕšil práve sedemdesiatku, a tak sme mu jednoducho oznámili, že si musí v tohtoročnej ruji streliť už aj on naozaj voľačo pekného na pamiatku. Takúto jednomyseľnú pozornosť členskej schôdze už teda „ujček” odmietnuť jednoducho nemohol…
Ked som v ten rok prišiel ná rôčky až koncom septembra na odstrel jeleňa aj ja, ruja sa už schyľovala ku koncu.
— Nože, ujček, akéhože sa ti podarilo? – spytoval som sa ho hned po srdečnom zvítaní.
— Ale, ved je čas, ešte som nebol! A jeleňov máme dosť, treba ešte streliť dva poľovné a tri výradové!
— ospravedlňoval sa ako zvyčajne. — Ale zajtra, zajtra sa už vyberiem hore do Vrbovice. Tam si vyberiem, ale ty chod pozrieť len do Šingliarky, ten štrnástorák ručal tam nad zvážnicou aj dnes ráno…
Vrbovica bola z najťažších partií poľovného revíru, ale vedel som, že koncom ruje je to jedno z najnádejnejších miest. Čo ako som mäl chuť starému povedať, aby si vybral radšej niečo ľahšie, netrúfal som si ho prehovárať. Hoci bol z nás najstarší, chodil do grúňov stále ako mládenec a roky jednoducho nechcel brať na vedomie. Zostali sme teda pri tom.
S priateľmi, ktorí v ten deň už chceli z revíru odísť, sme sa však inak vždy presného „ujčeka” večer na chate nemohli dočkať. Už sa poriadne zotmelo, a jeho nikde.
— Aby sa len starému niečo nestalo… — povedal práve ktorýsi, ked sa na verande ozvali známe kroky.
— Ide! — skríkli sme tuším všetci, lebo ujček už vtom naozaj otváral dvere. Vošiel spotený, načisto vyčerpaný, ale v unavenej tvári mu prebleskoval spokojný úsmev.
— Nuž ako, ujček? Kde si tak dlho? Už sme sa začínali o teba báť, — oslovil som ho a zbadajúc na vyumýva-ných rukách zvyšky farby, hneď’ som doložil: — Teda si strelil, však? Gratulujem, lovu zdar!
— Ďakujem! Ale mám. Neviem, čo naň poviete, ale parohy som priniesol. Strelil som ho na samom vrchu Vrbovice. Do rána som ho tam nemohol nechať, medvede by ho mohli načať… Trocha som sa potrápil, ale po troške som ho nejako predsa len stiahol dolu svahom až na okraj hory nad lúčkou pri tajchu. Tam som ho obriadil a čečinou poprikrýval.
S obdivom a vari aj zahanbení sme hľadeli na starého poľovníka, všetci sme vedeli, čo za robotu má za sebou.
— Najprv si vypi aspoň za pohárik chladeného vína! Dnes si ho veru zaslúžiš…
A len čo ujček ponúknutý nápoj na dúšok vypil, bola už aj hlava s pekným parožím starého nerovného štr-nástoráka v izbici. Úprimne sme mu k peknej a naozaj zaslúženej trofejí ešte raz rad-radom gratulovali. Trocha sme ešte ujčeka nachovali a po krátkom posedení sa kamaráti poberali na odchod. Odišiel s nimi do dediny aj ujček. Príde po jeleňa s furmanom hneď ráno…
Zostal som teda v izbici sám.
Nastavený budík ma pred svitaním prebudil do beznádejne rozpršaného rána. Liaio sa ako z krhly, a tak som sa zo spacieho vreca ani nevytiahol. Z obnoveného spánku ma však už za vidna prebudilo dôrazné búchanie na dvere. Ujček s mladým horárom ma budili s nečakanou otázkou:
— Ty si pri tom jeleňovi nebol? — spytoval sa ujček,len čo som otvoril dvere a zistil som, že lejak práve prestáva. Nechápavo som sa naň podíval.
— Cedilo ako zo šechtára, škoda by bolo bývalo vytiahnuť nohu. No a veď presne ani neviem, kde si jeleňa nechal! — odvetil som prekvapenému hospodárovi.
— Tak nám ho teda ukradli! Idem práve odtiaí, a jeleňa nikde! — vysvetľoval mi náhlivo a vzápätí už aj kývol na horára. — Hybaj, Janko, musíme hneď skočiť do dediny a zahlásiť to na stanici VB!
Motorka zrapčala a už ich nebolo.
Rýchle som sa obliekol a vybral som sa na ujčekom pomerne presne označené miesto, asi kilometer od chaty. Poľahky som ho našiel, totiž to zdubasené miesto nad horným okrajom lúčky, kde vyvrhnutý jeleň ležal. Ale po jeleňovi ani stopy. Okrem poľahnutej trávy, trochy farby, nenašiel som nič.

Čo ako som všetko obzeral, nevedel som si vysvetliť, čo sa tu stalo. Na lúke ani na tvrdej lesnej ceste medzi ňou a tajchom som nič podozrivé nenašiel. Voz ani ľudia tadialto v noci určite neprešli a jeleň predsa nie je zajac, kto by ho bol teda stadiaľto bez stopy odniesol? Iba ak by naozaj pytliaci, ktorí tu občas šarapatia! Mohli ho rozštvrtiť a kadiaľsi horou odniesť v batohoch… Začal som už naozaj uvažovať o ujčekovom podozrení.
Po ujčekovom návrate z dediny sme s lesníkom a mladým príslušníkom VB prebrali na mieste celý prípad znova.
Daromné.
— Budeme musieť zatiaľ začať vyšetrovanie len proti neznámemu páchateľovi, — usúdil napokon mladý strážmajster.
Rezignovane som prečesával už neviem po koľký raz okolie dobrým ďalekohľadom, keď ma na piesočnatom brehu pod svahom lesnej cesty upútalo niekoľko výrazne sa belejúcich, a teda naruby obrátených listov štiavu… Bez slova som sa k nim rozbehol. Na prvú stopu som narazil hned pod násypom cesty.

V drobnom nánose piesku bola odtlačená ako v sadre, a o kúsok ďalej ďalšie, dve a dve pekne za sebou, akoby ich poodtláčal bosý chlap, päta sa nápadne zužovala a na koncoch prstov bolo zreteľne vidieť aj odtlačky silných pazúrov. O niečo ďalej za nimi sme už potom našli aj čudnú jeleniu mohylu… Medveď teda ujčekovho „obriadeného” jeleňa po stope, ktorou ho ujček ťahal dolu svahom, objavil na okraji lúky ešte v noci pred dažďom. Voľačo si zo stehna odjedol a potom ho podistým v zuboch a môžbyť aj postojačky preniesol až sem, kde sa mu to videlo istejšie.

Odložil ho za hromadou nakopeného potočného piesku, dobre ho do vý-mofa poutláčal, prihrabal a proti krkavcom a všetkým nevolaným hosťom ešte aj pozakrýval haluzinou a štiavom…
Záhadu neznámeho páchateľa sme teda ako-tak roz-lúštili, zlodeja sme však za mreže nedostali.
— Ale na toto by som len predsa nebol myslel! — po-škrabkával sa za uchom ujček. — Za takú chvíľu a až sem za cestu. Ten sa tu cíti doma…
Veru sa aj cítil, lebo o dva roky sa nám prípad temer na tých istých miestach zopakoval.
To sme vtedy začiatkom ruje objavili v odľahlom -úbanisku pod Vrbovicou, neďaleko bacúšskej hranice, -epeknú robotu!
Bezočivý pytliak nám hlboko v našom revíri odstrelil starého silného jeleňa. Priateľ Oldo ho tam objavil pri rannej posliedke uprostred rúbaniska. Jeleň mal odrezanú hlavu, parohy chýbali a len podľa mohutného tela, bujnej hrivy a mocných ratíc sme poznali, že išlo j o kapitálneho jedinca.

Nafúknutý nevyvrhnuťý zver už silne zapáchal a divinu načali krkavce…
— Ten gauner to urobil pred dvoma-troma dňami, tesne pred naším príchodom. Strieľal predovšetkým kvôli trofej i a zrejme mu bolo naponáhlo! — Rozčuľovali sme sa všetci a prípad sme ešte v ten deň hlásili na lesnej správe i na stanici VB.
Sľúbil som, že všetko vyfotografujem, a tak sme sa na tie miesta vybrali na tretí deň s priateľom, ktorý nás prišiel na chatu navštíviť.

Z chodníka na protiľahlom svahu, ktorým sme sa vracali, chcel som mu upytliačeného jeleňa ukázať. Na moje prekvapenie, miesto, na ktorom jelenia mrcina ešte pred dvoma dňami ležala, bolo prázdne… Nad slnkom presvieteným rúbaniskom poletovalo a odporne škriekalo len niekoľko sklamaných krkavcov. Po jeleňovi ani chýru…
Ale na vyšnom konci rúbaniska, hned na okraji smrekovej hory som sa musel s ďalekohľadom náhle zastaviť. Stál tam, ani keby zo zeme vyrástol, ako žúžoľ čierny asi štvorročný až päťročný medveď. Uprene sa pozeral do rúbaniska na miesto, kde som ešte predvčerom videl upytliačeného jeleňa.
— Pozriže sa, Julko, — ukázal som ho priateľovi,
— tamto ten nás predišiel! Ale hádam nám ukáže, kam si ho prekryl.
Priateľ, ktorý do tých čias v prírode ešte medveďa nevidel, zhíkol a rozradostený priložil k očiam ďalekohľad. Zo vzdialenosti necelých tristo krokov sme macka pozorovali dobrú chvíľu. A on, akoby sa nám chcel ukázať ešte aj zblízka, pustil sa razom krížom rúbanis-kom nadol, zišiel pred nami až na dolinu a nad potôčikom prešiel hustým malinčím a burinou do neďalekej mladiny. Na chvíľu sme ho stratili z oči, ale dlho sa tam nezdržal. O niekoľko minút sa nám objavil nanovo a zreteľne sme videli, ako sa mu v papuli hompáľa poriadny kus mäsa alebo vnútornosti.
— Má ho tam v mladine! — pošepol som priateľovi. Medveď sa vracal dohora tou istou prťou, ktorou
zišiel. Uprostred rúba ne sa zastavil pri jednom z najväčších pňov po nedávnej ťažbe, zasadol zaň, gundžu mäsa z papule vypustil a pokojne si začal pochutnávať.

Nebol od nás ďalej ako stodvadsať krokov, obzerali sme si ho teda naozaj dôkladne. Chvíľami sme sa museli aj smiať, ako sa macko mračil a zlostil, keď ho pri bezstarostnom olovrante začali vyrušovať dobiedzajúce krkavce, ktoré obletovali okolo neho a sadali na neďaleké kríčky a stromy. Zakaždým sa na ne zazu-bil, na tie, čo mu nadletovali prinízko nad hlavou, sa niekoľkokrát aj zahnal labou… Ked všetko zožral, pokojne vstal a dal sa svojou cestou. — Zaručím mu!
— povedal som priateľovi, prikladajúc si k ústam roh na vábenie jeleňov. Medveď sa zastavil, pokojne sa obzrel za hlasom, podistým nás na otvorenej čistine aj zbadal, ale nijako sa mu stadiaľ nechcelo. Museli sme si na to počkať ďalšiu štvrťhodinu…
Na medvediu špajzu v burine sme sa boli potom, pravda, pozrieť.

Medveď si hľadaného jeleňa stiahol až k potoku, zahrabal a prikryl ho sypkou hlinou a mohylu poprikrýval papradím a malinčím. Iba zozadu si nechal do nakopenej hroble väčší otvor. Keby nám to miesto nebol predtým ukázal, sotva by sme ho boli objavili.
Na vlhčine okolo zahrabaného jeleňa sme však našli medvedích stôp viac a rôznych. Okrem odtlačkov mohutnej dvadsaťštyri centimetrovej laby boli tam aj stu-paje mladších šarvancov.

Vyčítali sme z nich, že sa ich sem chodí hostiť niekoľko, a to pekne po poriadku. Najsamprv domáci a zrejme najmocnejší pán na okolí a až keď sa zasýti, trúfajú si ta i mladšie… A jedného z oneskorencov, ktorý si z odloženej koristi len úchyt-kom kúsok uchytil, sme teda práve pred chvíľou temer tri štvrte hodiny pozorovali… Nažívali sme teda s mojimi medveďmi naozaj v mieri a nikdy som sa na ne vážne nevedel nahnevať.

A aj keď som v rozličných poľovníckych funkciách musel vše zasadať aj v osobitnej „popravnej komisii”, ktorá každoročne navrhuje, koľko z nahlasovaných prírastkov možno povoliť na odstrel, zvyčajne som nabádal ostatných členov komisie k opatrnosti…
Nemrzelo ma ani, ak ma priatelia po čase prekárali prezývkou „advokát medveďov”. Ba priznám sa, že som bol na ňu aj tak trocha hrdý…

Na východe sa ešte len začalo brieždiť, ale v lese sa už ozvali prvé, najskôr nesmelé zvuky.

To v korunách stromov šuchotali vtáky. A ked sa na oblohe ukázala obrovská žeravá guľa slnka, les sa už celkom zobudil — spieval, pukal, praskal a jemne bzučal.
Hlbšie v lese a pod kríkmi vládlo ešte prítmie, ale na jeho okrajoch, kam sa už stihli oprieť prvé slnečné lúče, zaligotali sa na tráve kvapky rosy, tuhšie zavoňal skorocel, šípové ruže, materina dúška a divý slez.

O chvíľu okolo čiernej bazy, s okvetiami veľkými ako taniere, zakrúžili včely. Ich bzukotom ožili aj lipy obsypané kvetmi. V jemnom vetríku potriasali lístím mladé briežky, akoby si hned zrána chceli učesať svoje strapaté koruny. Nad kalužou, ktorá na chodníku zostala po včerajšom daždi, tancoval roj mušiek.

V lúčoch ranného letného slnka sa mušky zmenili na zlaté. A zlatá bola aj rosa, lipa, brezy, motýle, párik divých holubov, letiacich rovno k slnku, srnec, ktorý vošiel do lánu dozrievajúcej pšenice, aj obloha… Celé letné ráno bolo zlaté. O chvíľu, keď slnko vystúpi na svojej púti zasa o kúsok vyššie, obloha bude znova belasá, baza mliečnobiela, mušky sa opäť zmenia na malé tmavé bodky, srnec bude svetlohrdzavý a všetko znova dostane svoju farbu, ale v tú krátku chvíľu pozlátili slnečné lúče celý svet.
Radosť, potešenie i oddych poskytuje príroda len tomu, kto ju pozná.

Aspoň tak, ako ju poznajú poľovníci, pre ktorých je leto príležitosťou, aby sa vydali na púť za srnčou trofejou. Ako a či ju vôbec získajú, čo pri tom zažijú, práve o tom vám dnes chceme porozprávať.
Neskoro večer sedeli pred zrubovou chatou traja muži. Zajtra sa rozídu, ale iba jeden z nich si nesie domov trofej. Strávili tu celý týždeň. Prešli lužnými lesmi a teraz, ustatí, ale spokojní, si rozprávajú svoje zážitky.— Mohol som ho mať, — začal rozprávať prvý. — Prišiel mi rovno na mušku. Bol to ten, ktorého som sledoval od prvého dňa.

Mal pekne rozložené vysoké parožky. Prvý raz som ho uvidel pri prázdnom kŕmidle, zrejme tam bol zvyknutý chodiť ešte od zimy. Spozoroval som ho vo chvíli, keď vyšiel spomedzi stromov a s nosom až pri zemi hľadal stopu srny. Sprava sa aj ozývalo pískanie, ale srnec nereagoval, lebo odskočil iným smerom. Musel ma zvetriť, ale nič to, hovoril som si, na teba si ešte počkám. Neujdeš mi. Vystriehol som ho aj na druhý deň ráno, ale len sa tak j mihol povedľa kŕmidla a už ho nebolo.
Ďalšie štyri dni akoby sa bol pod zem prepadol.

Zašiel som až k topoľovému lesu, celý som ho prebrúsil, ďalekohľadom pozoroval okolité polia, no srnca nebolo a nebolo. Pritom som sa na neho tak upäl, že som si nič iné ani nevšímal. Zazrel som ich niekoľko, ale tie sa s tým, ktorého som si vyhliadol, nedali ani porovnať, alebo boli ešte celkom mladé. Stretli sme sa až dnes ráno. A zase tam, pri j prázdnom kŕmidle. Musel si už nájsť srnu, stratil plachosť, parožkami párkrát pootíkal kŕmidlo aj zem rozrýval, dupo-tal raticami.

Pískame srny bolo čoraz bližšie, chvíľami akoby jej vyšiel v ústrety, vrátil sa pred kŕmidlo a znova netrpezlivo dupkal, hlavou sa oháňal na všetky strany. Keď sa pri kŕmidle objavila srna, na chvíľu prestal. Ale vzápätí znova zadupkal, rozbehol sa a… bác parožkami o kmeň najbližšieho stromu. Až mi prišlo smiešne: mládenec, ukazuje sa. Pripravil som si pušku na výstrel. Srnec obchádzal srnu najprv pomaly, potom rýchlejšie, kedy-tedy ju parožkami štuchol do boka.

Letné Ráno

Ak teraz zastane čo len na okamih, mám ho… Srna dvíhala štíhlu šiju, hlavou krútila zo strany j na stranu a na kratučký okamih sa mi zdalo, že ma jej oči spozorovali. A potom zastal aj srnec… Ak ma teraz vysme-jete, že som nestrieľal, môžete… Také krásne boli v lúčoch ranného slnka, videl som, ako im v ladných pohyboch hral každý sval pod kožou, všimol som si srncovu korunu paro- | žia, a tak sa stalo, že som… nevystrelil! A mal som ho rovno na muške, len stlačiť spúšť… — dokončil rozprávanie j prvý poľovník a z jeho hlasu bolo cítiť sklamanie.
Nuž, kto by sa aj vyznal v týchto poľovníkoch! Rozpráva, ako mu bolo ľúto srnca a pritom sa hnevá sám na seba, že naň nevystrelil. Nie preto, že by sa bol obával, že netrafí, ale preto, lebo sa obával, že — trafí. Nuž, vyznajte sa v nich…
— To sa stáva, — povedal druhý poľovník, — a mnohým. Zato sa netreba hanbiť. Aspoň si videl niečo pekné. Ja sa j nemám čím chváliť. Poriadneho srnca som ani zďaleka nevidel.

Hneď v prvý podvečer som naďabil na srny s mlá- j dátami. Sedel som na okraji kukuričného poľa, ked z lesa vyšla najskôr jedna, potom druhá. Ak sú tu srny, uvažoval j som, zajtra sa možno o takomto čase tu objavia aj srnce. Ráno som ani nešiel na postriežku, radšej som sa vybral na huby. Cez deň som sa len tak ponevieral lesom, reku, až večer zájdem na miesto pri kukuričnom poli. Ešte sa ani nezačalo zmrákať, už som tam sedel. No okolo sa nič nehýbalo, iba čo ma komáre doštípali. Ked sa už celkom zotmelo, pozdalo sa mi, že po poľnej ceste ide auto. Teda
už iba to chýbalo. Kto sa sem môže teperiť autom o takomto čase? Vstal som, obzerám sa, kde zbadám svetlá. No nijaké som nevidel. To veru nebude v poriadku. Začul som, ako auto zastalo a vzápätí zasvietili jeho reflektory. Teda tak je to! Pytliaci v aute! Naozaj som v prvej chvíli nevedel,čo robiť. Utekať k autu a prekaziť im, čo sa chystali vykonať? Alebo radšej všetko premyslieť a prichytiť ich, aby sa nemohli vykrúcať? Vtom však už z auta vystrelili, zrejme cez otvorený oblok. Rozbehol som sa za svetlom a výstrelom, ale auto, už zase bez svetiel, naštartovalo, obrátilo sa a odchádzalo.

Podľa všetkého netrafili a šli skúšať šťastie inde. Nuž a od toho večera som sliedil, ako viete, iba za týmito pytliakmi. Tak som ja teda strávil dovolenku. Neľutujem, lebo sme ich dostali. Sám by som to, pravda, nedokázal a priznám sa, bez príslušníkov verejnej bezpečnosti, ani sa neodvážil. Boli traja. Otec a dvaja synovia a ako vysvitlo, už dlhší čas si takto zadovažovali mäso do klobás. No ja tiež idem domov bez trofeje… Ba nie, našiel som krásny samorast. Vyzerá ako lev. Takže doma poviem: neulovil som srnca, ale leva!
— Tak sa podarilo iba mne! — začal rozprávať tretí poľovník. — Ale uznajte, zaslúžil som si ho. Veď už sem chodím od konca mája. Mohol som strieľať hned v prvý deň, ale akosi mi nedalo. Na prvý pohľad bolo vidno, že je to už starší gavalier. Aj druhé ráno som ho zbadal v ďalekohľade z posedu na topoli, ale príležitosť na výstrel nebola. Lenže viete, ako to býva, človek zaváha raz, druhý raz a potom banuje, lebo svojho srnca viackrát nestretne.

Koľko hodín som potom strávil na posede, aj som tam zmokol, ruky i nohy mi tŕpli, hrešil som sa, že som si nechal ujsť prvú a jedinečnú príležitosť. Včera večer som si povedal: zajtra alebo nikdy. Vstal som krátko po polnoci a ťahalo ma to opäť na to miesto ako v prvý deň. Bola ešte tma, ked som sa vyštveral na posed. Striasalo ma, po včerajšom daždi nebolo veru najteplejšie. Pomaly sa obzor začal vyjasňovať. Dnes bude naozaj pekný letný deň, hovoril som si. Svetla pribúdalo a ja som bol čoraz netrpezlivejší, lebo po srncovi ani stopy. Ale ukázal sa! Vynoril sa priamo v láne ďateliny.

Ako som ho pozoroval v ďalekohľade, vyzeral ustato. Naozaj má najvyšší čas, čakať ešte rok, nasadil by už slabé parožie, teraz je najkrajšie. Už som mal pušku pripravenú, no srnec sa mi stále staval do nevýhodnej pozície. Potom k nemu pribehla srna, ustatý srnec si ju však nevšímal a znova si ľahol do ďateliny. Ruky sa mi roztriasli od nervozity. Čo ho opäť prepasiem? Minúty ubiehali, slnko sa dvíhalo vyššie a vyššie. Nie, hovoril som si, už ho naozaj nedostanem.

Zostane tam v ďateline chrá-pať celý deň. Srna stála na tom istom mieste ako predtým. Vetrila, obchádzala ležiaceho srnca, ktorého som ja, pravdaže, nevidel. Ktovie čo mu pohľadom naznačila, ale zrazu som len zbadal, ako sa nad ďatelinou začínajú vynárať biele hroty parožkov, celá hlava, prsia… Zamieril som. Pozor, vravel som si, ruka sa mi nesmie zachvieť, radšej sekundu-dve počkám… No a potom som stisol spúšť. Srnec sa vzopäl do skoku, ale sa prelomil… Srna vo chvíli výstrelu akoby zmeravela. Hľadela na druha, ktorý už ležal v ďateline, akoby čakala, že opäť vstane a spolu odbehnú. Potom sa dala na rýchly útek. Odrazu mi bolo smutno. Pomaly som zišiel z posedu.

Vedel som, že je po ňom. Keď som sa presvedčil, že zásah bol vskutku dobrý, odľahlo mi a až potom som sa začal tešiť z parožkov. Sú krásne, hodné možno aj zlatej medaily. Veď ste ich videli…
Po týždni strávenom v prírode sa s ňou poľovníci iba ťažko lúčili. Odchádzali v zlatom letnom ráne, plnom vtáčieho štebotu, vône zrelého obilia a poľných kvetov. Také ráno im dlho zostane v pamäti.

Austrálskeho spisovateľa Alana Marshalla poznajú doma aj za hranicami ako autora mnohých poviedok a románov, z ktorých azda najobľúbenejšia je jeho autobiografia „Už zasa skáčem cez kaluže”, ktorú aj sfilmovali.

Všetky jeho námety, či ich už čerpá z miest alebo celkom malých osád, portréty deti, dospelých aj vzťah k zvieratám, sú predchnuté ľudskosťou a vierou v ľudí. Aj epizóda, ktorá sa môže zdať málo významná, dostáva v jeho spracovaní hlbší mravný a sociálny rozmer. Jeho sila ako spisovateľa spočíva v úprimnosti a v hĺbke jeho puta s prostým ľudom. Aian Marshall dvakrát navštívil Sovietsky zväz.

Pri príležitosti svojich 75. narodenín bol vyznamenaný sovietskym Radom priateľstva národov. Je predsedom Spoločnosti Austrália — ZSSR a prevzal aj patronát nad Spoločnosťou austrálsko-československého priateľstva…
— Nadarmo sa namáhaš, toho nedostaneš, — zakričal za mnou Jack, ale ja som uvoľnil svojmu koňovi uzdu a on sa rozletel po strmom chodníčku dolu.
Boli sme s Jackom prezrieť čriedu a práve sme sa predierali cez hustý porast krovitých akácií, ked sme zrazu spozorovali malú čriedu divých koni. Pásli sa na svahu suchého koryta rieky, ktoré ležalo pod nami.
Gentleman, ako sme nazvali krásneho čiernostrakatého žrebca, sa držal kúsok od čriedy. Dve čierne škvrny, ťahajúce sa od hrivy, sa rozlievali po jeho bokoch, mohutný zadok bielo svieti a za ním vial chvost čierny ako noc. Tu by sa nenašiel nijaký muž, ktorý by po takom koňovi netúžil.
Keď Gentleman začul dupot môjho koňa, vzopol sa a na okamih stŕpol ako kôň Alexandra Veľkého vytesaný v Per-zepoli. Dvakrát hlboko vtiahol do no/dier vzduch, nedôverčivo zafŕkal, potriasol hlavou a pomaly sa rozbehol ku mne, akoby ma vyzýval. Potom sa obrátil a rozbehol sa na opačnú stranu.
Môj kôň však letel ako s vetrom o závod a Gentleman sa čoskoro znepokojil. Zrýchlil tempo, predbehol svoju čriedu a viedol ju hore do svahu. Spod tvrdých kopýt, rozrývajúcich zeminu, vyletovali trsy trávy a konáriky. Konské hrivy viali vo vetre ako šľahajúce plamene ohňa.
Vážim skoro sedemdesiat kíl, a to už pre koňa niečo znamená. Ani najrýchlejší kôň s jazdcom na chrbte nedobehne koňa, ktorý beží sám. A tak som sa aj ja márne pokúšal o nemožné, popoháňal koňa, hltal prach, ktorý zvírila črieda. Nakoniec som sa zastavil a nechal čriedu zmiznúť v diaľke.
Keď som sa vrátil, Jack sa do mňa pustil:— No vidíš, nehovoril som ti to? Len zbytočne ničíš koňa. Toho žrebca nijaký náš kôň nedoženie. Už sme sa všetci o to pokúsili.
— Ale ja ho musím, musím mať! — zvolal som.
O niekoľko mesiacov som o tom znovu začal s Jackom hovoriť.
— Máš pravdu, — povedal som, — Gentlemanovi sa nijaký kôň nevyrovná. Ani moja sivá kobyla, ktorá predbehne hockoho. Minulý týždeň som odrezal Gentlemana od čriedy a pustil som sa len za ním, ale to bolo ešte horšie. Tak rýchlo sa od nás vzďaľoval, že som mal pocit, akoby sme stáli.
— Toto si žiada nejakých nadháňačov, ináč sa darmo namáhaš, — povedal Jack.
— Koľko?

Gentleman

— Stačili by štyria.
— A pre každého náhradného koňa.
— Poď, premyslíme si to, — povedal Jack.
Rozhodli sme sa, že pozveme dvoch cvičiteľov koni z farmy v Kiffery a skúsime šťastie na budúcu sobotu. Nakreslili sme si približnú mapu terénu a vytýčili trasu, kadiaľ budeme čriedu hnať.
Na jej konci stála pevná ohrada pre dobytok. Od jej vrát sa rozbiehali dve krídla v tvare písmena V. Každé krídlo bolo míľu dlhé a na najširšom mieste bolo od seba vzdialené pol míle.

Dúfali sme, že sem sa nám podarí zahnať našu čriedu.
Steve Burton a Jim Carlson prišli v piatok, ako sme sa s nimi dohodli. V to ráno sme sa s Jackom vybrali hľadať čriedu. Viedli sme so sebou pár náhradných koni, ktoré sme chceli uviazať na tých miestach, kde bolo možné vymeniť kone bez nebezpečenstva, že nám medzitým prenasledované kone uniknú.
Čriedu sme našli neďaleko rybníka pri osamelom strome. Prichádzali sme zo záveternej strany. Sotva nás kone spozorovali, dali sa na útek. Bežali rovno na západ — presne tam, kde sme chceli.

Rozišli sme sa na rôzne strany — Jack šiel priviazať náhradné kone a pripraviť táborisko na zajtra a ja za čriedou, aby som vedel, kde ju mám zajtra hľadať.
Nocoval som pri ohrade blízo vrát. Ešte za tmy som začul cvakanie zubadiel a škrípanie kožených sediel — prichádzali chlapci z farmy a na uzde viedli svoje náhradné kone. Potom som si osedlal koňa a rozbehol sa na planmu, kde sa podľa mojich predpokladov mala naša črieda pgsť.
Mal som začať prenasledovanie, hnať čriedu psi päť míľ a potom ju stočiť na sever. Vedľa Sosnového vrchu ma mal vystriedať Jack.
Na planine už kone neboli, ale šiel som po jch stopách a asi po míli som ich spozoroval — pásli sa pri akáciovom lesíku. Veľkou okľukou som čriedu obišiel a vrútil sa do jej tyla. Ked ma Gentleman spozoroval, zafŕkal a začal zohá-ňať kobyly do húfu. Ale ony sa stále rozbiehali na všetky strany, akoby neverili, že zacítili nebezpečenstvo.
K čriede som sa priblížil na takú vzdialenosť, že lasom som mohol chytiť hociktorú kobylu, a potom som ich cvalom hnal pred sebou. Keď som uvidel vrch, porastený borovicami, kde ma mal vystriedať Jack, všimol som si, že staršie kobyly už začínajú byť unavené.
Aj keď môj kôň bol tiež zadýchaný, prinútil som ho ešte k väčšiemu vypätiu. Vyleteli sme do svahu ako eskadróna v útoku. V tej chvíli vyrazil Jack s veľkým krikom od obrovskej borovice. Zastavil som koňa a pozeral za ním. Zabočil k čriede a rútil sa za ňou, skoro celkom skrytý v oblakoch prachu.O deviatej som netrpezlivo začal vyzerať čriedu, ktorá už každú chvíľu musela pricválať na planinu, kam som sa medzitým presunul.

Ako sme sa dohodli, tu som mal vystriedať Števa Burtona. Konečne sa objavil na obzore malý obláčik prachu zvírený spenenými koňmi. V behu pohadzovali hlavami a vo vetre naťahovali dlhé chvosty. Z prachového oblaku sa ozývalo praskanie biča a krik Števa Bur-tona.
Na čele čriedy cválal Gentleman. Jeho beh bol rovnomerný, bez akýchkoľvek príznakov únavy. Hlavu mal stále hrdo vztýčenú, zľahka sa kolísal v bokoch a spod jeho čiernych kopýt vyletoval piesok. Prebehol asi dvadsať jar-dov odo mňa — nozdry mu planuli ako oheň. Keď som vyrazil dopredu, zafŕkal a vyhodil zadkom. Steve, od hlavy až po päty ako pomúčený, na mňa skríkol: — Nešetri ich! — a stratil sa v mrákavách prachu.
Črieda už bola dosť preriedená. Mnoho kobýl nevydržalo tempo a zostalo ďaleko vzadu. Hnal som čriedu cez muldu, po zvonivo suchej pôde. Jeden kôň za druhým odpadával, až zostalo len desať najmladších a najvytrvalejších.
Opäť sme sa so Števom vystriedali a potom ešte raz.

Vtedy som už nehnal hrmiacu čriedu, ale len jedného nepokoreného a nezlomeného žrebca, ktorý sa nechcel za nič na svete vzdať, i keď mu už tiež dochádzali sily.
Keď uvidel pred sebou otvorené vráta ohrady, pokúsil sa otočiť späť, ale vtedy sa už ku mne pripojili ďalší nadháňači. S divým krikom sme roztočili biče a utýraný Gentleman pochopil, že niet úniku. Prudko sa zastavil, znovu sa obrátil k vrátam ohrady a vbehol dovnútra. Teraz bol môj!
Na noc sme zostali v chatrči vedľa ohrady. Uvarili sme čaj, navečerali sa zo zásob skrytých v sedlových kapsách a hneď sme šli spať. Napriek veľkej únave som však nemohol zaspať. Vstal som a vyšiel von. Na oblohe žiarili hviezdy, bolo bezvetrie a také ticho, že som počul mäkké ťapkanie kengúr, ktoré sa pribehli napiť z rybníka.
Šiel som sa pozrieť na Gentlemana. Nemohol sa upokojiť »<stále chodil pozdĺž ohrady z miesta na miesto. Chvíľami sklonil hlavu a oňuchával zem, potom zasa zostal stáť so vztýčenou hlavou.

Schoval som sa za strom a pozoroval ho, ako stojí pri vrátach, ktoré boli vyššie ako on, a hľadí do diaľky, tam, kde nízko nad horizontom horeli jasné hviezdy. Tam sa asi zhromaždili jeho unavené, vyčerpané družky. Gentleman zaerdžal, ale tak nejako neisto, akoby bojazlivo, hriebol kopytom. Potom sa odvrátil a znovu začal chodiť okolo ohrady.
Ráno som ešte spal, keď Jack vtrhol do chatrče, od vzrušenia celý bez seba.
— Utiekol, — kričal. — Preskočil vráta! Poďte sa pozrieť.
Vybehli sme za ním.
Mal pravdu. Gentleman bol preč. Z odštiepenej triesky na najvyššej priečke vrát vytŕčal chumáčik bielej srsti.
— Ako je to možné? — neveriaco povedal Jack. — Veď vráta sú vysoké osem stôp.
— To nie je kôň, ale vták, — povedal Steve.
— Čert ho vezmi, teraz ho už naháňať nebudem, — rozhodol som sa.
Často si však hovorím, čo ma vtedy v noci prinútilo, aby som strčil chumáč chlpov za odštiepenú triesku, otvoril vráta a nechal Gentlemana ujsť? Prečo som sa usmieval, keď som počul z diaľky radostné erdžanie čriedy utrápených kobýl?

Z chaty som vyšiel ešte pred svitaním. Kým som prešiel strmými úbočiami až k posedu, začala do mňa dobiedzať únava a túžba po zdriemnutí. Iba ranný chlad ma preberal a nedovolil poľaviť v striehnutí. Aj tak bolo moje čakanie márne.

Z neznámych príčin srnec teraz na lúčku nevyšiel. Obyčajne veľmi opatrne vychádzal spod húštiny. Skôr než sa ukázal na kraji medzi konármi, chvíľu postál ako socha. Uprene hľadel pred seba, skúmavým pohľadom prebádal okolie, dlho počúval. Len potom vykročil ďalej. Vše sa zastavil, zastrihal ušami.

Poobzeral sa, jemnými nozdrami vdychoval podozrivé pachy. Keď si bol istý, úchytkom lapkal mladé výhonky kríkov, najmä tŕnia a šípu, hľadal mladé lístočky trávy, divej ďateliny a čerstvo rozkvitnuté kvety.

No dnes sa voľakde pozabudol, alebo ho niečo naplašilo. Ktovie, či ma ešte pred príchodom k posedu nezvetril a potom sa v tichosti a nenápadne skryl. Možno medzitým aj kdesi v hore zaľahol na vyvýšeninu a pokojne prežúval.Veľmi ma to neprekvapovalo. Je to veterán, ktorý má za sebou mnoho skúseností. Má hrubý krk, spustené brucho, šedivé čelo, hlavu nosí sklonenú, ani čo by vážila cent.

Aj parožky sú už celé dokrivené, grmbále vyblednuté, na koncoch ostré ako nožíky, bez perlenia. Vari aj sám cíti, že by mal žiť v ústraní, nepúšťať sa do potýčok so zdatnými srn-cami, ale nájsť si tichý kút, aby mal pokoj od každého, najmä od ľudí, hluku a kriku. Toho sa najviac obával. Veď neraz ho z ničoho nič z paše vyrušil ohlušujúci výstrel a úžas vyvolal zlovestný hvizd guľky. Preto som mu ani veľmi nezazlieval, že ma dnes sklamal, nedožičil mi hoci sa len pozrieť na jeho „zrkadlo”, ba ani ma neobliakal.
Čakať na posede už nemalo význam.

Lasička

A vrátiť sa do chatky bez odpočinku, to som si netrúfal, a ani sa mi nechcelo opustiť tento kút. Bol som tu sám so sebou, uprostred sviežej zelene, obkolesený starými velikánmi bukov. Zo všetkých strán ma rozvese-ľoval spev vtáctva. Lúka predo mnou hýrila pestrofarebnou výšivkou, obloha sa navidomoči rozhárala, slnko spoza končiarov vytŕčalo krehké dlhé prsty a medzi nimi nad dolinou sa ticho vznášal myšiak hôrny. Obratne vytáčal kruhy a len občas trasľavým hlasom oznamoval svojej družke, že na ňu myslí, že nezabúda na hladné holokrké mláďatá, ktoré sa nevedia dočkať, aby samici odovzdal úlovok a ona ho potom pazúrmi a zobákom rozporciuje, po kúskoch rozdá pisklavým hladošom.

Dávno sa mi tak nezažiadalo pobudnúť tu kdesi na výslní, vystrieť sa, pokojne nasýtiť pľúca ranným ozónom, uprieť oči na rozjasňujúcu sa oblohu, po ktorej sa popásajú oblačné čriedy oviec. Celým telom mi prenikala slastná únava, viečka mi oťažieva-li. Mal som pocit, že nohy sa mi zabárajú hlboko do zeme a ledva ich vládzem vyťahovať, pretože chvíľami ani čo by mäkli, boli bez kostí a svalov. Iba zarosená tráva a ovísajúce vetvy nad chodníkom ma preberali z mrákot. Ruky som si ovlažil a prešiel nimi po tvári, šiji i prsiach, aby som zahnal únavu.
Chodník ma zaviedol na okraj húštiny, kde bola stará hŕba kamenia, ponášajúca sa na akúsi zabudnutú, neudržiavanú mohylu. Kamene sem naznášali dávni predkovia, ked priam holými rukami vyvaľovali a lámali skaly, stínali stromy, vytrhávali korene, aby mohli na pásiku zeme dorábať chudorľavý jačmeň, ovos, fazuľu, bôb, trochu zemiakov.Tesne pri kamennej pyramíde ležal v tráve starý, polospráchnivený klen. Po jeho mŕtvom, rozpadávajúcom sa tele sa sotva badateľne vliekol slimák ako posledný nočný tulák, ktorého zastihlo ráno vari len uprostred cesty.

Sadol som si na opačný koniec klena a sledoval pomalú chôdzu slimáka, ako opatrne vytrčenými tykadielkami všetko ohmatáva a posunuje sa ďalej. Ktovie, dokedy by som bol hľadel na ľahostajného slimáka, keby mi za chrbtom nebolo čosi zašuchorilo. Pod ovísajúcimi konármi liesky a spomedzi paprade, prizdobenej ružovkastými kvietikmi centárie, mihla sa zhrbená myš. Vrtko sa vopchala kdesi do medzery medzi kameňmi a hned za ňou tým istým smerom prebehla ďalšia. Nazdával som sa, že si krátia dlhú chvíľu, hrajú sa, či milkujú. Lenže jedna myš uprostred bujnou zeleňou prprerastanej hŕby kamenia prenikavo a tenučko zapískia, ba skôr zvreskla. V jej hlásku bolo plno strachu a paniky.

O chvíľu na povrch, ako zdivená, vybehla ďalšia myš. Nebežala, ale priam skákala a preletovala. Nechýbalo veľa a bola by mi omylom vkĺzla do nohavíc. Iba v poslednom momente pobádala, že na známom nehybnom klene je čosi veľké, ešte trašnejšie než to, čoho sa naľakala. Rýchlo sa zvrtla späť, ako blesk sa mihla obďaleč a napokon zmizla v bujnej tráve. Možno stadiaľ prebehla na druhú stranu jamy, ale vzápätí ju nasledovala ďalšia, ktorá bezhlavo uháňala po vybehanom tunelčeku.
Sprvoti som si myslel, že medzi myšami nastal poplach vari preto, že sa zobudila dovtedy do klbka skrútená užovka a teraz, keď ju zobudili prvé teplé lúče, vydáva sa na záludné potulky.

Vtedy však po pravej strane zašuchorilo lístie a medzi kameňmi sa zjavila malá, trochu predĺžená červenohnedá hlavička s maličkými, mimoriadne živými očkami. Čulo sa poobzerala a zmizla. Neskôr sa vytrčila o niečo bližšie. Rozoznal som už aj malé okrúhlastó ušká, horiace očká, bledoružovkastú papuľku a pod hrdlom biely podbradníček. Opäť mihavé, nepokojné pohyby hlavičky, vetrenie okolo seba. Z hŕby kamenia ani čo by vyprchal všetok život.

Len hore medzi konármi znepokojene poletovala ustarostená strnádka. Zvŕtala sa sem i tam, ježila perie, hlavičku placho nachyľovala nabok. V tej chvíli myši čupeli hádam až na samých koncoch svojich podzemných chodieb, zrýchlene dýchali, treštili oči, chvostíky sťahovali pod seba, chveli sa a nevedeli, kam sa podieť.
Tenké, predĺžené červenohnedasté tielko lasičky sa zrazu mihlo nad kameňmi a stratilo sa medzi zelenými rebrami papradia. Možno medzi škárami hľadala myšie stopy, alebo načúvala, kde sa ozve niektorá zdesená myš, aby sa zasa strhla bláznivá naháňačka.

No o chvíľu sa hlavička lasičky znova vystrčila a zvedavo sa obracala na všetky strany. Keď nezacítila nič podozrivé, ani nezazrela hľadanú korisť, vyliezla na ploský kameň, jemne obrastený machom. Čupla si, vytiahla sa do výšky, akoby mi chcela predviesť svoju krásu, vrtkosť a neúnavnosť v love. Potom si to rozmyslela a vhupla medzi kamene.

Po chvíli — iste stačila zatiaľ vbehnúť až kdesi do samých hlbín, kde mali myši svoje brlôžteky — sa tu diali priam neuveriteľné udalosti. Myši vybehovali, vrážali do seba, zúfalo pišťali, preskakovali, hlavami narážali do kameňov, lebo prenasledovateľ im bol stále v pätách. Podaktoré robili vysoké dlhé skoky, uháňali k hore, iné hľadali spásu vo vysokej tráve. Darmo kľučkovali, snažili sa bleskovo ukryť do škár, len aby sa skryli pred krvilačným nepriateľom.

Lasička bola všade za nimi. Prebleskovala medzi kameňmi, mihom menila smery, nečakane sa zvŕtala, strácala sa a zasa sa na rôznych miestach vynárala. Obdivoval som jej obratnosť a mimoriadnu pohotovosť, ale aj bleskové reakcie. V mnohom mi pripomínala lov fretky, keď sa ocitne v dierach rýchlonohých králikov. Lasička bola tak zaujatá lovom, že si ma ani nevšimla, hoci mi neraz prebehla popod nohy.
Uprostred hŕby kamenia pod srdcovitými listami liesok prenikavo a hrôzostrašne zapišťala myš. Ozvalo sa ešte slabé zašuchorenie a kým som stačil zistiť presné miesto myšacej tragédie, lasička si už víťazoslávne hopkala s myšou v papuľka. Držala ju za krk, vysoko dvíhala hlavu, aby jej pri behu nezavádzala. Rýchle a šikovne podliezala ovísajúce konáre, prepletala sa pomedzi trávu ako had a svoju korisť odnášala smerom k hore.
Šikovný lovec, pomyslel som si, a kým rozbehané myši s úžasom čušali pozaliezané ktovie kde, odrazu z opačnej strany jamy bez dlhého uvažovania zasa vbehla dnu lasička. Tento raz tu dlho nepobudla, lebo o chvíľu preskakovala kamene s dvoma holými myšičkami v papuľke.

Istotne pri prvom prepade presnorila všetky diery, ponachádzala myšie hniezda a teraz si prišla už ako na hotové. A zasa trielila k hore, k svojmu brlohu s mláďatami, ktorým usilovne donášala jemné mäsko.
Ktovie, dokedy by bola lasička riedila sídlo myší, keby sa mi nebolo kýchlo práve vtedy, keď nanovo chcela vtrhnúť do hŕby kamenia. Mrzí ma to…

Príhoda o nemom Lalú hlboko na mňa zapôsobila…Na podrobností jeho zvláštneho života si už nik ani nepomyslí. Jedna legenda sa predsa len zachovala v spomienkach ostrovanov; z generácie na generáciu si rozprávajú príbeh vzrušujúceho a príkladného dobrodružstva, v ktorom Lalú hral hlavnú úlohu.

Lalú sa narodil na jednom z najjužnejších výbežkov ostrova del Pastor. O rokoch jeho útleho detstva sa nevie takmer nič. Pôsobivý šum lesovz pevniny, oddelenej len úžinou zelenkastej vody, hlbokou ako desivá priepasť, doľahol na ostrov zriedka. Možno len vtedy, keď ho privial západný vietor.

Zdalo sa, že dráždiaca blízkosť suchozemského lesa nepôsobila na chlapca. Iba more — večne prítomné, podmaňujúce more ho priťahovalo, jeho telo silnelo v žeravých lúčoch slnka a v zúrení divých víchrov. Príroda mu zabránila priateliť sa s jeho rovesníkmi, lebo jeho pery neboli schopné vypovedať ani slovko. Lalú sa cítil vyhostený do najodľahlejších končín samoty.

Povráva sa, že jeho nárek dojal i najtvrdších chlapov. Ten plač vyvolával v prostých ostrovanoch vidinu nahého a bezbranného zvieraťa, vhodeného hlboko do arény, drveného priepastným a neúprosným tichom. Keď Lalú dorástol, bol šikovný a smelý. Na hociktorom mieste, aj na tých najnebezpečnejších a najneobyčajnejších, skákaval z člna s neprekonateľnou ladnosťou a potápal sa do hĺbok.

V obydliach, pribitých na samom vrchu skalného útesu, starci prejavovali nevôľu nad počínaním chlapca. Ľudia sa často preľakli, keď ho videli takmer nahého, ako plával veľkou rýchlosťou popod prístavné hrádze, akoby dno mora bolo jeho prirodzeným živlom. Jeho čierna hlava sa vynárala v neuveriteľnej vzdialenosti a odtiaľ sa usmievala na užasnutých obyvateľov osady. Do obydlia svojich rodičov sa vracal, až keď sa stmievalo.
Roky ubiehali; Lalú sa čoraz viac odcudzoval rodnej osade. Jeho nevysvetliteľné potulky sa rozšírili na celú zátoku. Býval všade a nikde. Čln si postupne premenil na zvláštny útulok. Na prednej časti urobil z dosák komôrku, zastrešenú pletencami dužinatých listov. Ked sa blížil k osade, búšil do obrovskej mušle. Jej ozvena sa rozliehala ako výkrik vyvierajúci z útrob mora. V neskorej noci bolo počuť jej drsné dunenie. Starci sa vraj celí vydesení prebúdzali o spomínali dávne príbehy o bytostiach bez mena, ktoré sídlili v podmorských priepastiach.
Istého dňa sa nablízku objavil obrovský žralok a rozsieval hrôzu i des medzi rybármi ostrova. Divo a prudko útočil na miesta, kde chovali korytnačky. Pevné ohrady podľahli náporu jeho mocných čeľustí a silné panciere väznených zvierat sa štiepali, ako keby boli z papiera. Žralok temer úplne znemožnil rybolov.

Vo víre jeho chvosta sa prevrhali a potápali menšie člny. Zo dňa na deň bol žralok pažravejší. Počet jeho obetí sa stále zväčšoval. Už ani jeden rybár sa neodvážil na more, iba ak mal veľmi veľký a silný čln. Hlboká tieseň doľahla na ľudí z osady, neprestajne bedákajúcich nad pohromou, ktorá vážne ohrozovala hlavný prameň bohatstva ostrova; chytanie a chov veľkých korytnačiek.
Prešli dlhé mesiace strachu, ale obrovské zviera sa nemalo k odchodu.

Zlyhali všetky snahy votrelca odohnať. Chrbát obludy, sfarbený ako tigria koža, bol posiaty harpúnami, ktoré nemali nijaký účinok a boli len nemými svedkami jej nespočetných víťazstiev. Lalú bol jediný, koho prítomnosť príšerného žraloka neznepokojovala. Ako vždy, aj teraz svojím člnom brázdil neviditeľné cesty tajomného mora. Ľudia sa ho usilovali upozorniť na veľké nebezpečenstvo, ale Lalú sa len pousmial a znovu sa stratil.

Okolo jeho bytosti sa ďalej šírili nové domnienky, ba boli i takí, ktorí videli súvislosť medzi objavením sa obludy a samotárskymi potulkami chlapca.
Raz, keď sa už stmievalo, Lalú prišiel do osady a vybral sa k domcu Josepha Bakera, starého staviteľa člnov; k nemu jedinému cítil skutočnú náklonnosť. Odkedy mu umreli rodičia — a to bolo pred mnohými rokmi — bol mu starý Baker pevnou oporou. Lalú to pociťoval ako krehký prúd náklonnosti, ktorý bol aj jediným, čo ako chúlostivým spojivom medzi ostrovanmi a jeho tvrdošijnou samotou. Večerami zvyčajne pofajčievali a dlhé hodiny trávili pozorovaním svetielkujúcej oblohy. Niekedy starý Baker rozprával. Niekedy len mlčali.
Lalú priniesol svoj obvyklý náklad korienkov; pomáhal tak starcovi, ktorého zoslabnuté ruky sa už neveľmi hodili na prácu. Starec ho privítal ako vždy prívetivým úsmevom a ani mu len nenaznačil, čo si pošuškávajú zlé jazyky na ostrove. Po večeri si vyšli pred chudobnú chatrč a pobafkávali.
Večer okolo deviatej hodiny ohromný praskot nečakane prerušil pokoj v osade. Ľudia pobehli až na okraj skalného útesu a odtiaľ pozorovali pláž, zaliatu svitom mesiaca. Liaheň korytnačiek zasa nevydržala nápor žraloka. Ozývalo sa volanie na poplach. Ľudia sa zhrčili na brehu. Keď sa objavili Lalú a starý Baker, privítalo ich nepriateľské mlčanie. Lalú sa prepchal cez rozbitú ohradu a pozorne si prezeral rozdrúzgané koly. Potom sa potopil a s námahou vyvliekol rozpolenú korytnačku.

Rozzúrení rybári podišli k nemu, jeden mohutný černoch udrel nemého chlapca po tvári. Nemal to urobiť. Lalú sa naňho vrhol sťa divá mačka a zrazil ho mohumým úderom. Preľaknutý útočník si už len stačil prikryť škaredú krvavú ranu na tvári. Vzrušený zástup obkolesil chlapca a Bakera. Starec sa usiloval schladiť horúce hlavy, vzal chlapca za ruku, odviedol ho nabok a vysvetlil mu hlúpu nedôveru týchto ľudí. Lalú sa okamžite rozhodol a rozbehol sa k svojmu člnu, ležiacemu na svetlom piesku pláže. Nevšímajúc si viac tiesniaci sa dav rybárov, vzďaľoval sa do noci.
Starý Baker nakoniec prehovoril k ľuďom, porozprával im, čo mu Lalú navrhol vo chvíli odchodu. Nasledujúcej noci by sa vybral s desiatimi alebo dvanástimi najodvážnejšími mužmi, aby skoncovali s obludou. Rybári sa nemajú báť, na určené miesto bypriplávali so šalupou „Maria”. Tu by Lalú zajal žraloka.
Lalú dodržal sľub, prišiel so súmrakom, pripevnil svoje kanoe na koniec škunera. Vyčkávajúci černosi na brehu ich videli odchádzať neznámym smerom ešte tej noci. Napnuté plachty poháňali štíhly trup „Maríe”. Čoskoro minuli posledný výčnelok a stratili sa z dohľadu.
Tropická noc, ktorá padá na more, je ako sivo sa ligotajúca kupola bez konca. Nežne a s láskou, ako nahé plece ženy pozdravuje a láka rybárov. Rybári, vdumách, sa kížupo vode zahalenínečujnou, vznešenou nocou. Celý svet sa zrkadlí vo hviezdach žiariacich na oblohe, v hučiacich vlnách, v šumení svetielkujúcej vody. Krásna a dobrá je tropická noc na mori.
Teraz však bolo všetko iné. Muži vškuneri mlčali. Keď zakotvili pri skalnatom ostrove, spoza hustých mrakov vyšiel mesiac. Z podmorskej jaskyne bolo počuť príšerný hukot.
Muži jeden za druhým vystupovali na nehostinný cíp, všade dookola sa vynárali ostré skaliská. Lalú majstrovsky istou rukou doviedol škuner až na samý okraj pláže. Pustil sa na druhý koniec ostrova, ostamí rybári za ním. Zastavil ich otvor jaskyne, zívajúci ako roztvorená čierna papuľa. Odtiaľto viedla podmorská chodba až po samý stred ostrova, kde sa vlnili ospalé vody malej lagúny, obkolesenej skaliskami a starými hniezdami morských vtákov.

Lalú výraznými posunkami vysvetľoval svoj plán. Rybári náhlivo začali nosiť väčšie i menšie balvany, ktoré navŕšili pred vchodom do podmorského tunela. Lalú zostúpil na pláž, vzal si svoju zvučiacu mušľu, zhodil zo seba úbohé oblečenie a pozoroval hladinu zátoky. Z času na čas mušľu rozozvučal. Jej ozvena sa niesla až po jaskyňu a vyvolávala množstvo tajuplných zvukov. Zrazu všetci onemeli. V diaľke sa črtala obrovitá plutva rýchlo sa približujúceho zvieraťa.

Lalú si našiel ostrú mušľu, hlboko si ňou zarezal do ramena. Len čo mu začala z rany vystrekovať krv, ponoril sa do mora, a tak sa približoval k čiernemu otvoru jaskyne. Žralok akoby zdivel. Lalú pokojne plával, zanechávajúc, za sebou krvavú stopu. Keď sa k nemu zviera priblížilo na dákych päť lakťov, Lalú sa zrazu ponoril a vklzoldo tajomnej hĺbky. Žralok sťa blesk sa vrhol za krvavou stopou.
Muži v nemom úžase sledovali vchod do jaskyne. Zjednej trhliny sa náhle vystrčil Lalú. Každému bolo jasné, že ani ostrov, ani jaskyňa neskrýva pred ním nijaké tajomstvo. Odhodlaný postrčil obrovské skalisko a nechal ho zrútiť sa tesne do vchodu jaskyne. Rybári, povzbudení príkladom, dali sa do práce a o krátky čas zahatali vchod do podmorskej chodby.

Obluda bola porazená!
Lalú sa pobral k svojmu plavidlu a priniesol veľké množstvo jedovatých lián; Indiáni z pevniny nimi trávili vodu a zabíjali ryby. Spolu s rybármi pripravil z nich v hlinených miskách odporný jed, ktorý napustili do zátoky. Rybári sa šli vyspať na palubu škunera, iba Lalú celú noc bdel.
Na svitaní muži znovu vystúpili na ostrov, ale bolo už zbytočné hľadať chlapca a jeho kanoe. V zátoke, celkom pri brehu, ležala nehybne obávaná obluda striebristým bruchom nahor. Šiju mala do široká rozrazenú mačetou.